Denník N

Vidieť na javisku hrať osemdesiatročného umelca je sila. Keď je tým umelcom Milan Sládek, je to bomba

Foto – archív Milana Sládka
Foto – archív Milana Sládka

Svetoznámy slovenský divadelník žijúci v Nemecku oslavuje jubileum štyrmi vystúpeniami v Bratislave.

Možno tí, čo si v poslednom čase všimli banner s jeho menom na bratislavskom Divadle Malá scéna STU, čakali skôr nejakú hru o ňom alebo výstavu. Ale takéto magické déja vu? Milan Sládek po päťdesiatich rokoch vystupuje na tej iste scéne v sérii predstavení. Naživo a v plnej forme.

Polstoročný Dar

Za zvukov bubnov sa javisko ponorí do tmy. Vo svetle sa zjaví starý známy Kefka a izba so všetkým, čo k nej patrí: dvere, steny, stolička, posteľ, okno, umývadlo, klavír a kvetináč. Až na to, že nič z toho na javisku nie je, existuje to len cez pohyby míma, ktorý tie predmety oživuje. Poznáte to, ohmatávanie neviditeľnej steny a podobné triky sú schodíkmi do polozabudnutého sveta, ktorý nám mím kúzelne otvorí, takže cítime s ním, keď sa mu do izby nanominuje obrovské vajíčko. Keď na ňom rozčapený Kefka zaspí, počuť necynický smiech chalana, čo doma určite cynicky mastí videohry, veľakrát sa smejú aj dospelí. Z vajíčka sa vykľuje vták (vedený troma hercami), a koľko sa oňho Kefka stará, nič mu nie je dosť. Zničí kvetináč, zožerie všetko jedlo, klavír aj Kefku.

Podobenstvo, v ktorom sa dá vidieť veľa vecí, ako by asi potvrdilo obecenstvo v päťdesiatich krajinách sveta, kde sa inscenácia Dar ako kombinácia pantomímy a čierneho divadla na hudbu Petra Estla doteraz hrala. A hlavne samotná príčina jej vzniku, Sládek toto dielo vytvoril v roku 1969 ako reakciu na okupáciu Československa „spojeneckými“ vojskami. Postava Kefku, ktorej vdýchol život

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Divadlo a tanec

Kultúra

Teraz najčítanejšie