Denník N

Sociológ Vašečka: Sme v zlomovom bode dejín, končí sa doba, keď si oligarchovia mohli robiť, čo chceli

Michal Vašečka. Foto N - Tomáš Benedikovič
Michal Vašečka. Foto N – Tomáš Benedikovič

Premiérovi už nejde o budúce funkcie, ale o jeho meno, hrozí mu, že dopadne ako Mečiar, myslí si sociológ Michal Vašečka. Tieto dni sú podľa nebo príbehom obrovskej sebadiskvalifikácie Slovenska v EÚ.

Michal Vašečka je slovenský sociológ, pôsobí na Bratislavskej medzinárodnej škole liberálnych štúdií a v think-tanku Bratislava Policy Institute. Je aj predsedom redakčnej rady Denníka N. V rozhovore hovorí:

  • o posune Slovenska k mafiánskemu štátu,
  • o tom, ako krajinu zmenila vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej,
  • o premiérovi Ficovi, ktorý nechápe vážnosť situácie,
  • o hneve ľudí, ktorí nechcú žiť v skorumpovanej krajine,
  • ale aj o škodách, ktoré imidž Slovenska utrpel posledný týždeň.

Ako zmenila Slovensko vražda novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky, archeologičky Martiny Kušnírovej?

Slovensko sa prebralo do veľmi škaredého dňa a s „opicou“. Ľudia sú nahnevaní, vidieť obrovskú frustráciu. A mnohí cítia, že sme sa dostali k niečomu, čo by som nazval bodom, za ktorým už niet návratu. Verejnosť už nie je ochotná tolerovať oligarchický model, ktorý sa v krajine udomácnil, a už vôbec nie to, že sa Slovensko začalo z tohto oligarchického modelu meniť na mafiánsky štát. Ľudia toho majú dosť. Vo svojom okolí sledujem, že aj voliči Smeru, najmä tí mladší, otvorene hovoria, že za takýchto okolností vláda nemôže pokračovať. To sme tu ešte nemali.

Je táto vražda momentom, ktorý si budeme pamätať aj o desať rokov?

Stopercentne. Tieto udalosti sú minimálne na tej istej úrovni, ako bol únos Michala Kováča mladšieho, vražda Róberta Remiáša či noc dlhých nožov v decembri 1994. Mladí ľudia, ktorí tento týždeň zažili to, čo zažili, si budú aj o desať či pätnásť rokov pamätať, kde boli a čo robili vo chvíli, keď sa o vražde dozvedeli. O takýchto momentoch sa hovorí ako o zlomových bodoch histórie a vytvárajú takzvanú generačnú identitu.

Čo ste si vy osobne pomysleli, keď ste sa smutnú správu o vražde dozvedeli?

Pamätám si to presne. Mal som ráno zapnutú televíziu a hneď v prvej sekunde mi napadlo, že je to poprava, ktorá Slovensko posunula k mafiánskemu štátu. Že je to odkaz temných síl nielen pre novinárov, ale pre všetkých, čo sa angažujú vo verejnej sfére: „Nemyslite si, že si budete robiť, čo chcete. My máme svoje kšefty a takto to bude pokračovať aj ďalej.“ A takto to čítalo veľa ľudí, preto prišla aj taká silná reakcia.

Používate pojem „mafiánsky štát“ ako sociologický koncept známy napríklad z maďarskej politológie, a nie ako mediálnu nálepku. O čom hovoríte, keď hovoríte o mafiánskom štáte?

Je trochu nešťastné, ako tento výraz používa opozícia, ale aj to, že prezident Andrej Kiska ho použil v súvislosti so spôsobom, akým sa na verejnosti spochybnilo jeho podnikanie. Ja pod týmto pojmom myslím niečo iné. Oligarchický model je charakteristický tým, že niekoľko málo ľudí v pozadí ovláda ekonomiku, má zásadný vplyv na politiku a má v politike svojich ľudí, s ktorými spolupracujú. Ale títo veľkí hráči stále musia súťažiť o zákazky, existuje istá konkurencia. V takomto modeli už dlhšie žijeme i my a teraz vidíme snahu o jeho ukončenie alebo zmiernenie.

Čo je potom mafiánsky štát?

Štát sa stane mafiánskym vo chvíli, keď príde k monopolizácii moci. Keď oligarchovia prestanú medzi sebou súťažiť o peniaze, lebo je dopredu jasné, kam vedú všetky nitky. Keď je centrum moci veľmi úzke. To nevyhnutne neznamená, že to je jeden človek – ide o veľmi úzku skupinu ľudí, ktorí sú navzájom previazaní. Všetko nasvedčuje tomu, že sa Slovensko za posledné dva roky začalo v tomto zmysle k mafiánskemu štátu naozaj posúvať.

Dá sa táto úzka skupina ľudí pomenovať?

Nie som investigatívny žurnalista. Ale viacerí tušíme, že z niektorých politikov na vysokých miestach sa stali ľudia, ktorí už nefungovali systémom „potrebujeme peniaze od oligarchov a potom im ich prihráme späť cez štátne zákazky“. Začali sa sami stávať v tomto systéme akcionármi. Či to tak je, ukážu nasledujúce týždne a mesiace. Tragédia, ktorá sa stala, viedla aj k jednej pozitívnej veci. Novinári sa do tém ako korupcia a klientelizmus zahryzli oveľa intenzívnejšie, produkcia väčšiny redakcií konzistentne pomenúva stav krajiny. Tí, čo chceli umlčať investigatívnu žurnalistiku, sa veľmi prerátali. V týchto dňoch ju totiž začnú robiť aj tí, čo na to doteraz rezignovali. Spoločnosť chce odpovede a chce poznať tváre.

Čo sú indície, ktoré nám hovoria, že sa spoločnosť aktivizuje?

Nazval by som to atmosférou doby, ktorá sa dá vycítiť z rozhovorov s ľuďmi – či už na ulici, alebo na sociálnych sieťach. Samozrejme, nemáme ešte dáta z prieskumov verejnej mienky, ale je čoraz zrejmejšie, že ľudia na Slovensku takto ďalej žiť nechcú. Nemyslím si pritom, že indikátorom tejto nálady sú masy ľudí v uliciach – to samotné ešte nemusí nič znamenať. Ja skôr čakám, že mnohí, ktorí boli svedkami korupčného správania, napríklad na okresnej úrovni, dnes začnú hovoriť. Doteraz sa báli. Očakávam, že Slovensko v najbližšej dobe zažije rôznych „whistleblowerov“ medzi policajtmi, sudcami, na prokuratúre.

Strata ľudského života je za každých okolností tragédiou. V čom je vražda novinára iná ako vraždy, ktorých svedkami sme boli v posledných rokoch?

Je zaujímavé, ale aj paradoxné, že o novinárskom povolaní na Slovensku nie je nejaká vysoká mienka. A je to aj zvláštne, lebo slovenská žurnalistika je v porovnaní s okolitými krajinami najlepšou v strednej Európe. Časy, keď boli česká či poľská novinárčina lepšie ako naša, sú preč, nehovoriac o maďarskej. No stigmatizácia zo strany politikov viedla k tomu, že ľudia si veľmi nevážia novinárske povolanie. V prípade tejto vraždy sa však stalo niečo iné. Ľudia veľmi rýchlo pochopili, že je to snaha o umlčanie človeka, ktorý našiel temné prepojenia vedúce až na vrchol pyramídy moci. Preto nie je prekvapivé, akú silnú odozvu táto vražda mala.

Premiér Fico aj minister Kaliňák hovoria, že Slovensko je bezpečná krajina. Štatistiky im dávajú za pravdu, kriminalita klesá a napríklad v roku 2015 bol počet vrážd nižší ako za socializmu. Tak kde je chyba?

Slovensko naozaj je bezpečná krajina, aj v porovnaní s mnohými európskymi krajinami. No vražda novinára je v strednej Európe výnimočnou záležitosťou, na Slovensku sme nič také nezažili ani za Mečiara. Autá horeli, ruky sa lámali, novinárov sledovali 24 hodín denne, ale dialo sa to v inom kontexte. Vražda posunula krajinu niekam úplne inam. Osobne si myslím, že dôvodom, prečo viacerí od začiatku uvažovali o cudzej stope, bolo, že každý, kto Slovensko naozaj pozná, musel vedieť, že takýmto krokom dosiahne pravý opak, ako zamýšľal. Jednoducho, že novinárov neumlčí.

Piatkový pochod za Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú v Bratislave. Foto N – Tomáš Benedikovič

Čo táto vražda ukázala o politikoch? Chápu, o čo ide? Spomeňme si na scénu, ktorá sa zrejme stane legendou – teda milión eur v hotovosti na stole premiéra Roberta Fica.

Aj keď mi je to teraz smiešne, keď som tú tlačovku videl, nesmial som sa. Mal som pocit nekonečnej trápnosti. Robert Fico vôbec nepochopil, že sa spoločnosť mení. Išiel v duchu marketingových schém, ktoré mu doteraz fungovali skôr medzi menej vzdelanými a skôr vidieckymi voličmi. Takýmito zjednodušenými odkazmi postupoval často, no tentoraz to vôbec neodhadol.

Prečo?

Po prvé, nad miliónom eur stál ako šerif z divokého západu, či v horšom prípade ako šéf nebankovky, ktorá ľuďom niečo sľubuje, ale viditeľne ich chce oklamať. Vyzeral ako byzantský vládca, ktorý má uložené peniaze v trezore. Muselo sa to proti nemu obrátiť, a aj sa obrátilo. Po druhé, odkaz do zahraničia je úplne fatálny. Ak sa v politike z času na čas hovorí o poškodzovaní dobrého obrazu Slovenska v zahraničí, tak málokto ho poškodil tak ako premiér počas tejto tlačovky. Ale najdôležitejšie je, že Fico nepochopil, že sa Slovensko mení.

V akom zmysle?

Občania Slovenska už nerozmýšľajú len v kategóriách dostavaných diaľnic, zvyšovania HDP a vyšších platov. Áno, všetci chcú vyššie platy a vyššiu životnú úroveň, ale popritom sa stále silnejšie tlačí na nemateriálne dimenzie kvality života, na kvalitu životného prostredia, na transparentnosť politických procesov a podobne. To Fico stále málo reflektuje. Milión v hotovosti na stole ukazuje, že jeho loď uviazla na plytčine 20. storočia.

Fico je v slovenskej politike od začiatku 90. rokov, zažil v nej všetky väčšie dejinné udalosti po vzniku republiky. Dostal sa však teraz do zajatia každodenného marketingu, trhania faktúr na tlačovkách a nočných zmien vo fabrike, a začali mu unikať dejiny?

Presne tak to vnímam. Premiér slabo vníma, že ľudia dlho útrpne akceptovali prerastanie rôznych podvodníkov a zločincov s policajtmi, prokurátormi a ľuďmi v štátnej správe, ale dnes už toho majú dosť. Ako sociológ sa zaoberám migráciou. Nesmierne trpím, keď počúvam, ako chcú neustále všetci zabezpečiť, aby sa mladí ľudia vracali zo zahraničia na Slovensko, a hovoria o finančných impulzoch. Ale tí ľudia neodišli preto, lebo by tu bol hlad. Dnes žijú v Londýne či Dubline Slováci, ktorí sa snažili podnikať napríklad v Prešove. Ale po čase odmietli participovať na klientelistických hrách, v ktorých nerozhodujú schopnosti, ale výlučne tie správne prepojenia. Vedia, že podnikať sa dá aj v zahraničí, bez toho, aby museli vliezť do temných klientelistických sietí.

Môže to Fico ešte zvládnuť, alebo padne?

Ficova vláda sa drobí; samozrejme, že padne, nevieme iba to, kedy. Pád Roberta Fica sa začal dávnejšie, to je banálna informácia. Dnes je však zrejmé, že padne skôr, ako si sám plánoval. Teraz sa skôr posúva k prevencii toho, aby neskončil ako Vladimír Mečiar, aby jeho meno nebolo spájané s niečím, čo je absolútne neakceptovateľné. Fico už nehrá o funkcie v budúcnosti. Myslím si, že po tomto týždni sa uzatvoril príbeh s Ústavným súdom, v zahraničí si pokazil imidž tak veľmi, že nemôže uvažovať ani o kariére napríklad v Európskej komisii. Fico teraz hrá už len o to, aby si ho ľudia pamätali ako relatívne úspešného premiéra, ktorý dlho zaručoval stabilitu, nie ako premiéra, za ktorého vlády sa vraždilo. Už hrá o meno.

Vo štvrtok sa premiér zúčastnil na straníckych oslavách MDŽ. Urobil dobre?

Je nevkusné, že to neodvolali. No keď už tam išiel, mohol to využiť spôsobom, ako by reagovali ľudia, ktorí by pochopili vážnosť situácie. Viem si predstaviť, že by som tam na jeho mieste išiel, ale využil by som to na záchranu svojho mena. Povedal by som, že sa v strane stali hrozné veci a ja sa ju pokúsim očistiť od ľudí, ktorí ju zneužili. Či by bol dôveryhodný, keby to urobil? Pre jeho voličov asi áno, pre ostatných asi nie. Ale aj to by bol lepší pokus ako to, čo tam predviedol.

Robert Fico na MDŽ. Foto N – Tomáš Benedikovič

On namiesto toho na MDŽ útočil na opozíciu a chválil Kaliňáka.

Samozrejme, môžeme byť cynickí a povedať si, že to mohlo byť ešte horšie, napríklad ak by tam opäť rozprávali tie často sexistické vtipy ako obyčajne. Premiér Fico možno nevyužil poslednú šancu hodiť zodpovednosť na niekoho iného a začať čistiť Smer od skutočných alebo domnelých vinníkov. Neviem si predstaviť, že si zachráni svoje meno, ak minister vnútra zostane vo svojej funkcii. Akoby premiér všetko stavil na to, že hnev opadne a karavána pôjde ďalej. Myslím si, že sa prerátal.

Čiže toto vzopätie spoločnosti nebude krátkodobé?

Som presvedčený, že demonštrantov bude časom stále menej, to je železná logika takýchto verejných vzopätí emócií. „Momentum“ je teraz a bude opadať. No o to nejde. Na politickej scéne bude čoraz väčšia snaha ponúknuť alternatívu voči vláde, ale aj voči súčasnej opozícii. To však nemusí byť iba dobrá správa – bude to, samozrejme, lákať aj množstvo radikálov a extrémistov. Okrem toho som si istý, že ľudia budú čoraz viac hovoriť o korupcii, a hovoriť o nej začnú aj tí, ktorí sa s ňou bezprostredne stretávali vo vnútri systému. Objavia sa „whistlebloweri“ a domček z karát sa začne rúcať, lebo niekto vytiahne pár kariet zvnútra pyramídy. Oproti tomuto bol Bašternák úzkou kauzou o niekoľkých ľuďoch.

Čo Kaliňák? Máme sa s ním už lúčiť, alebo odíde až s Ficom?

V tomto momente sa zdá, že to chcú vydržať spolu, ale priznám sa, že ich stratégii už prestávam rozumieť. Zrejme sa naozaj spoliehajú, že to prehrmí, alebo ešte prídu s niečím neočakávaným.

Čo by to mohlo byť?

Možno nejaká forma úradníckej vlády, ktorú by navrhol sám Robert Fico a mal ju pod kontrolou, čiže by vlastne o skutočnú úradnícku vládu s odborníkmi z prostredia mimo politiky nešlo. Bol by to kabinet, ktorý by sa na úradnícku vládu len hral. V tom prípade by bolo irelevantné, či by minister vnútra odišiel, lebo jeho vplyv by zostal.

Ako sa pozeráte na rozhodnutie Mareka Maďariča rezignovať z funkcie ministra kultúry?

Priznám sa, že som čakal už v pondelok večer, že práve on bude prvý, ktorý odíde. (Minister odstúpil v stredu – pozn. red.) Na jednej strane to vidím ako pragmatickú snahu o záchranu – z lode, na ktorej sa začal šíriť mor, treba rýchlo vyskočiť. Na druhej strane, ľudsky verím, že práve takéto situácie, ako je vražda dvoch mladých ľudí, vedia s človekom veľmi úprimne pohnúť. Neviem, či to je prípad pána Maďariča, ale môže to tak byť.

Michal Vašečka. Foto N – Tomáš Benedikovič

Hovoríme o hneve a frustrácii ľudí. Ponúka sa otázka, či to naozaj nemôže pomôcť antisystémovým silám. Dokázali v prvých dňoch pochopiť, o čo ide? Alebo to práveže nepochopili, lebo Ján Kuciak nebol z ich vesmíru?

Vo všeobecnosti, ak sa situácia nezvládne zo strany opozície a zo strany vlády Roberta Fica, môže viesť k rastu nových radikálnych a extrémistických síl, ktoré doteraz čakali na svoju šancu v pozadí. Kotlebova strana nie je jediná, ktorá sa v tomto priestore môže pohybovať. Na druhú stranu, zatiaľ to extrémisti nevyužili a z toho mála, čo preniklo zo sociálnych sietí, sa zdá, že to začali rámcovať zle. Obviniť Jána Kuciaka, že bol v spojení so zločinom a za peniaze od Sorosa písal o ľuďoch, ktorí pre Slovensko robia aj dobrú prácu? Tak na to teda veľa ľudí nechytia.

Kto by teda nakoniec mohol z hnevu a frustrácie ľudí vyťažiť najviac?

Možno tá časť opozície, ktorú zatiaľ veľmi nevidieť. Napríklad hnutie Sme rodina je na vzostupe, dokázali uchopiť niektoré témy, napríklad spojenia migrácie a sociálnej problematiky. Okrem toho očakávam, že napríklad Milan Krajniak bude premýšľať o kandidatúre na prezidenta, čo môže hnutiu priniesť ďalšie body. Ak Sme rodina budú budovať ako hnutie tretej cesty, čo už začali, môžu byť jedným z víťazov dnešnej situácie. Sú síce populisti, ale s konzistentnou politikou, ktorou kritizujú korupciu. Sme rodina hovorí, že treba zmeniť celý systém, čo si dnes myslí čoraz viac ľudí. V tom je rozdiel oproti zvyšku opozície, ktorá hovorí, že stačí vymeniť skorumpovaných ľudí a netreba rúcať systém.

Ako hodnotíte postup demokratickej opozície v posledných dňoch? Má Fico pravdu, keď obviňuje opozičných politikov, že zneužívajú smrť mladých ľudí na svoje ciele? Nie sú necitliví?

Zdalo sa mi, že aj politici, u ktorých som bol zvyknutý na radikálne vyjadrenia, sa tentoraz celkom držali. Samozrejme, s výnimkou Igora Matoviča. A to, že sa snažia zo situácie niečo vyťažiť? Veď nato je opozícia, o tom je politika. Opozícia čaká na chyby svojich konkurentov, a keď prídu, tak sa do nich oprie. Teraz neprišla jedna chyba, ale celý rad chýb, ktoré sa na seba navršujú – a premiér v panike robí ďalšie.

Prezident Kiska sa drží celý týždeň v ústraní, vystúpi až v nedeľu. Nie je to neskoro?

Nie je, aj keď je pravda, že takéto hlasy zaznievajú. No ja si neviem predstaviť, čo by mal teraz prezident vo verejnom priestore povedať. Že by mal minister vnútra odstúpiť? To už hovorí dlho. Jediné, čo by mohol povedať, je, že by mala odstúpiť celá vláda, lebo nesie politickú zodpovednosť za súčasný stav. Ale neviem, či to prezident v nedeľu povie, pretože tým by sa vrátil do centra politiky, z ktorej podľa mnohých informácií chce vycúvať.

Máte veľa kolegov v zahraničí. Pýtajú sa vás na to, čo sa na Slovensku deje?

Dostal som pár mailov od kamarátov zo zahraničia, niektoré boli aj cynické. Napríklad niektorí moji kolegovia z Chorvátska mi so značnou dávkou cynizmu napísali, že vidia, že Slovensko nie je tým ostrovom liberálnej demokracie, ako sme o sebe posledné mesiace radi tvrdili. Skrátka, že sme krajinka, ktorá má dve tváre. Je pravda, že sme v posledných mesiacoch – vďaka dianiu v Budapešti, Varšave, Prahe a i vo Viedni – možno uverili, že sme výnimoční predstavitelia budúceho jadra Európskej únie. Po tom, čo sa stalo, a po tom, ako premiér stál nad miliónom eur v hotovosti, si treba priznať, že takto jadro nevyzerá.

Čiže sme krajina, ktorá navonok vystupuje pekne, no vo vnútri je stále do veľkej miery skazená?

Použijem jedno prirovnanie. Pamätám si, keď som prvýkrát prišiel do Atlantic City v americkom štáte New Jersey, teda do mesta, ktoré je známe hazardom a ktoré je naozaj škaredé a nevkusné. Čítal som si o jeho histórii a o tom, ako malo vyzerať, keď ho budovali. Atlantic City malo byť niečo ako Monte Carlo, nie ako Las Vegas. No vlastne vždy všetci vedeli, že to bude len to Las Vegas. Dopadlo to tak, že sa z mesta stala taká mimoriadne nevkusná verzia Las Vegas, niečo ešte horšie. Aj my sme chceli byť niečo ako Nemecko, no vždy bolo zrejmé, že z nás žiadne Nemecko nebude.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Zvládajú situáciu z posledných dní médiá?

Nielen zvládajú. Zdá sa, akoby novinári pracovali 24 hodín denne, aby podrobne opísali a pripomenuli veci, o ktorých sa už v minulosti vedelo, ale v kontexte toho, čo sa stalo, pôsobia oveľa závažnejšie. Najdôležitejšie médiá, ktoré sú schopné robiť nejakú investigatívu, reagujú správne a rýchlo.

Čo urobili posledné dni s obrazom Slovenska v EÚ? Eurokomisár pre rozpočet Günther Oettinger už povedal, že preveria informácie o možnom zneužívaní dotácií z európskeho rozpočtu do poľnohospodárstva na Slovensku.

Toto je príbeh obrovskej sebadiskvalifikácie Slovenska. Škody, ktoré sa stali, si dnes možno ani nevieme predstaviť. Keď minister Lajčák hovorí o tom, že treba napnúť všetky sily, aby sme tieto škody odstránili, tak asi vie, čo hovorí. Predpokladám, že jeho sa dnes na to, čo sa na Slovensku deje, pýtajú v zahraničí dňom aj nocou. A on ako diplomat vie presne čítať, čo to pre nás znamená.

Kde vidíte Slovensko o rok?

To je veľmi ťažká otázka, skutočne si to netrúfam povedať. Ale viem, že táto kauza zmenila krajinu. Teraz je otázka, či tí, ktorí chcú Slovensko posunúť k štandardnej liberálnej demokracii, túto úlohu zvládnu. O rok môže byť krajina zmenená aj k horšiemu. No je faktom, že to, čo sme žili posledné roky, sa končí. Model, v ktorom si oligargické skupiny zvykli, že si môžu robiť prakticky čokoľvek, je preč.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Vražda Jána Kuciaka

Slovensko

Teraz najčítanejšie