Denník N

Referendum o rodine – zostalo nám nič a k tomu pachuť premrhaného času

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

K hodnote demokracie patrí aj sloboda, ľudská dôstojnosť, právny štát, neodcudziteľnosť ľudských práv a rovnosť.

Ak sa chceme vyhnúť teoretizovaniu o hodnotách demokracie, tradičných hodnotách alebo o tom, ako si predstavujeme budúcnosť Slovenska v Európe, tak o tom jednoducho nebudeme hovoriť.

Jednoduché stereotypy, ktoré nastolilo hnutie kresťanských aktivistov, vnieslo do spoločenskej debaty o hodnotách zmätok. Je jasné, že sme všetci za život a za rodinu. Pochodovať za život a za rodinu je preto našou povinnosťou. Zle by to vyzeralo a výrazne by to oslabilo náš volebný potenciál.

Ak sa opierame o percentá alebo strácame tie isté percentá, ktoré sa zbierajú hlavne vo vrstvách elektorátu, ktorý pochoduje za život, za rodinu, hlasuje trikrát áno a na jeseň bude pochodovať proti interrupciám, je týmto debata o hodnotách a o ich skutočnom význame na desaťročia umŕtvená.

Problémom nie je téma

Politický význam debaty, ktorá by šla v protiprúde s aktivistami akéhokoľvek zafarbenia nesie v sebe vysoké riziko volebných strát a takmer nulového prínosu. Z hodnôt sa najesť nedá. S kompaktnou masou bojovníkov v kultúrnej vojne za život a proti takzvanej kultúre smrti a jej nositeľom je to aj dosť nerovný boj.

Tu sa ukazuje dosť významné riziko postaviť sa tvárou v tvár masívnej manipulácii a jednotnému frontu presvedčených ľudí, ktorí o debatu nemajú záujem, lebo odpovede poznajú už vopred.

Problémom súčasného stavu nie je téma diskusie, ale fakt, že katolíckym aktivistom a ich ostatným kresťanským podporovateľom sa podarilo vo verejnosti vytvoriť dojem, že proti nim stoja zlí liberáli a nepriatelia tradičných hodnôt.

Liberálnejšia časť slovenskej spoločnosti sa rozhodla uveriť tomuto rozdeleniu v nádeji, že sa tým debata zjednoduší. Vybrali si ako partnerov diskusie angažovaných kresťanských aktivistov, dali im slovo a priestor a iné kompetentné hlasy odborníkov, ktorí sú presvedčení o potrebe riešenia dnešnej hodnotovej dilemy iným spôsobom, sa o slovo v slovenskej spoločnosti hlásia márne.

Prípadne ostávajú v unavenej anonymite, lebo aj strach z kompaktného valca fundamentalistov je viac ako namieste. Príbehov, keď autori radšej ostávajú v anonymite, je veľa. Pribúdajú aj komunikované informácie o blacklistoch, na ktorých sa nachádzajú liberálni autori, liberálni aktivisti či liberálni teológovia, ktorí referendum spochybnili, či povzbudzovali k iným riešeniam.

Zmätok sa akosi dotvára, keď sa aktivisti ako Anton Chromík a Richard Vašečka, ktorí sú absolventmi slovenských magisterských teologických rýchlokurzov, prehlásia za teológov, ale kvalifikáciu teológa zo zahraničných renomovaných teologických akademických inštitúcií podrobí verejnej diskreditácii samotná biskupská konferencia.

Kto do takého zápasu s molochom cirkevnej inštitúcie vôbec bude mať chuť ísť? V konečnom dôsledku si každý za svoje problémy môže sám. Veriť budeme predsa autoritám, ktoré majú páky a môžu písať pastierske listy, a nie bez-mocným jednotlivcom.

Strach lídrov

A tak sa aj politické špičky naprieč politickým spektrom zúčastnia pochodu za život, aj pochodu za rodinu, povedia verejne, že v referende povedia trikrát áno a na jeseň sa vydajú na pochod za zákaz interrupcií.

V demokratickom systéme možno absolvujeme aj referendá za iné veci, ktoré rímskokatolícka cirkev považuje za hodnoty, aplikuje na ne výnimky z antidiskriminačného zákona vo svojom vnútornom fungovaní v demokratickej spoločnosti, no v mene demokratických mechanizmov ich bude vyťahovať vo verejnej debate.

Ak sa pozrieme na dozvuky referenda a jeho spracovanie, môžeme vidieť, že poučenie z tejto generálky na trvalú polarizáciu spoločnosti spracované bude a politické dôsledky budú nečakanejšie, ako sa po neplatnom referende čakalo.

Strach politických lídrov priznať, že v demokratickej debate nejde o väčšinové presvedčenie, ale o hodnotu demokracie ako takej, je zarážajúci. A že k hodnote demokracie patrí aj sloboda, ľudská dôstojnosť, právny štát, neodcudziteľnosť ľudských práv a rovnosť.

Všetko sú to európske hodnoty, ku ktorým sa nevedia prihlásiť autoritatívne systémy. Sú to hodnoty, ktoré vyrástli z tradície gréckej kultúry, rímskeho práva a judeokresťanskej tradície. Sú to hodnoty, ktoré rímskokatolícka cirkev neuznáva alebo ich používa len veľmi selektívne, ak jej to ako inštitúcii vyhovuje. Aj toto stojí v pozadí manipulácie kontroverzného referenda za rodinu, mobilizácii takzvaných národných síl a ich spájanie s tvárami a protagonistami referenda.

Strach z prázdnoty

Hovorím to ako veriaci človek a kresťan, ktorého názor môže byť nepohodlný každému, kto potrebuje pohľad na túto tému neprimerane zjednodušiť jedným alebo druhým smerom. Kresťanská viera a občianska zodpovednosť má totiž rôzne dimenzie.

To, že rozšírenie tejto diskusie je nepohodlné kresťanským aktivistom, ktorí v demokracii nevidia hodnotu, ale ohrozenie svojej viery, je pochopiteľné. To, že sa rozšírenia tejto diskusie boja starí aj noví politici, je potvrdením politického oportunizmu a rezignácie na hodnoty v politickej debate.

To, že tomuto zjednodušeniu podľahli liberáli či bývalí aktivisti, ktorí si myslia, že Slovensko na takúto debatu ešte nedorástlo, je však alarmujúce. Kto tomu nechce uveriť, nech si vybaví obraz Jána Čarnogurského na pro-ruskej barikáde so sovietskou vlajkou za chrbtom. Až tam sme sa dopracovali naším mlčaním, zamlčiavaním a mystifikujúcimi tvrdeniami o tom, že ak otvoríme kritickú debatu aj týmto smerom, už nám nezostane nič.

Debatu sme neotvorili a ostalo nám to isté. Nič a k tomu pachuť premrhaného času. A akú úlohu v tomto strachu z prázdnoty zohralo rozhodnutie Ústavného súdu o ústavnosti referendových otázok, nemusíme teraz rozoberať. Otvoriť by však bolo potrebné debatu o dvoch nesúhlasných stanoviskách dvoch ústavných sudcov, ktorí mali odvahu povedať, že demokracia nie je len systém, ale hodnota.

Teraz najčítanejšie