Denník N

Pre toho, kto má záujem a vie problematiku „čítať“, môžu obe výstavy vedľa seba dobre fungovať

Z tvorby Zory a Štěpána Palovcov.
Z tvorby Zory a Štěpána Palovcov.

Reakcia kurátorky výstavy Statua 2018 na článok Rovnaká adresa pre dve výstavy ešte neznamená, že sú aj rovnako dobré, uverejnený v sobotu 24. februára.

Čakala som odbornú polemiku k výstave Statua 2018, tú však príspevok Omara Mirzu nepriniesol. Jedna z mála vecí, s ktorými sa dá súhlasiť, je názov príspevku Rovnaká adresa pre dve výstavy ešte neznamená, že sú aj rovnako dobré. Naozaj neznamená, ale autor zabudol, že porovnáva neporovnateľné.

Porovnáva výstavu sochára, ktorý absolvoval výtvarné školenie o 30 až 40 rokov neskôr ako sochári, zúčastnení na výstave Statua 2018. Za ten čas práve sochárstvo prešlo natoľko dramatickým vývojom, že zmeny, ktoré sa vo vnímaní média udiali, robia tieto dve výstavy neporovnateľné. Ale podľa môjho názoru ako doklad týchto zmien – pre toho, kto má záujem a vie problematiku „čítať“ – môžu vedľa seba dobre fungovať.

Gabriela Illéšová

Rozdielne podmienky prípravy výstav

Výstavu jedného autora pripravoval tím odborníkov s obslužným technickým a propagačným zázemím a predpokladám, že s uspokojivým rozpočtom (tak, ako to má byť) – kolektívnu výstavu Statua 2018 pripravovala len kurátorka z nedôstojne nízkeho grantu, ktorý tak škrtol architekta, zabezpečenie výstavníckeho materiálu, pomocníkov, dopravu, katalóg… iba nie entuziazmus vystavujúcich, ktorí pri záverečnej realizácii (spolu s pani Ľubou Belohradskou) pomáhali, ako sa dalo. Priniesli si dokonca vlastné sokle, keďže v Dome umenia nie sú žiadne. Nebolo nám dovolené ani umiestniť transparent k výstave Statua 2018 na fasádu Domu umenia (!) – tá je vraj len pre Kunsthalle.

Pán Mirza porovnáva inštaláciu autorskej výstavy (súboru diel s jedným rukopisom) a diel niekoľkých názorovo kompatibilných hostí umiestnených v dvojnásobne väčšom priestore s inštaláciou kolektívnej výstavy 34 sochárov (slovom tridsiatich štyroch autorských prístupov), ktorí sa, aby dokumentovali vlastný vývojový oblúk, prezentovali jedným dielom z obdobia po skončení školy a druhým zo súčasnosti. To si pán Mirza nevšimol.

Juraj Opršal, Anna Daučíková

Nikto zo stredného prúdu

Ambiciózny teoretik výtvarného umenia sa zaoberal štítkami (klasickými štandardnými), farbou orientačného systému (!?), paňou, ktorá strážila výstavu, a svetlami (jedinými, ktoré dokázala ochotná pracovníčka Domu umenia zaobstarať) – iba nie vystavenými dielami a ich autormi.

Vlastne… spomenul termín „stredný prúd“ (keď ho použije urológ, je jasné, čo má na mysli), ale čo a koho má na mysli výtvarný teoretik, neobjasnil. Do tejto z neznalosti nadužívanej a degradujúcej „floskuly“ sa z vystavujúcich autorov určite nedá zaradiť nikto. Ak si pán Mirza predsa len nájde zraniteľnú obeť, tak si dovolím poznamenať, že nemá taký výtlak, aby vytvorila hocijaký prúd.

V knihe návštev zanechal odkaz, že „výstava je skysnutý guláš“ (?). Koniec-koncov, názor to je – i jeho vizitka.

Rôznorodosť sa predpokladala a je len vítaná, práve z nej sa rodí dobré umenie. Generácia sochárov, ktorí nastúpili na výtvarnú scénu v 70. rokoch, ešte tvorí objekty a sochy, nie projekty. Má výbornú technologickú prípravu, dobrú kresbu, autori vedia sochou vyjadriť, čo vidia a cítia. (I to, čo pán Mirza pripísal len ku kvalitám porovnávanej výstavy.) Každé dielo je veľmi osobné, témy sýte a vyjadrené na malom, koncentrovanom priestore. Aj v nepriaznivých podmienkach, v čase, keď do hodnotenia umenia vstupoval Národný front (!), sa im podarilo udržať kontinuitu nezávislej umeleckej tvorby.

Viktor Hulík

Dôraz aj na morálne hľadisko

Pred napísaním a uverejnením článku si autor zabudol získať aspoň základné informácie a napriek tomu píše o kritériách výberu a úlohe spolupracovníkov. Aj keď nemám dôvod pána Mirzu touto cestou o nich informovať, uvediem, že výber pozvaných autorov bol konzultovaný s pani Ľubou Belohradskou a záverečný výber diel urobený v trojici aj s pánom Romanom Popelárom. Okrem kvality tvorby zohralo úlohu aj morálne hľadisko: nie sú prítomní tí, ktorí spolupracovali s bývalým režimom, ani tí, ktorí tvorivé ambície – či už pred revolúciou, alebo po nej – vymenili za a priori komerčné stratégie. Príležitosť dostali aj sochári, ktorí sa z rôznych dôvodov nemôžu venovať prezentácii vlastného tvorivého programu.

O domácej sochárskej scéne sa píše, vynášajú sa rôzne hodnotenia, ale len na základe parciálnych poznatkov, keďže na Slovensku už vyše dvoch desaťročí chýba profesijne zameraný výstavný projekt, ktorý by sochársku tvorbu v šírke a rozmanitosti jednotlivých autorských programov zviditeľnil.

Práve o to sa v generačnom rozvrstvení cyklus Statua snaží a každý dobre mienený (a nie prvoplánovo výsmešný) názor veci prospeje.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie