Príde v roku 2035 na vládu Patrik Vrbovský?

Smútok spustnutých železničných staníc vie byť melancholicky malebný. Pohľad na pĺznuceho rockera žeraviaceho drôt pred prázdnym hľadiskom v sebe veľa pôvabu nemá. Smútku zato požehnane. Fanúšikovia kočíkujú vnúčence. Chovajú včely.

Len rocker a jeho kaderník si nechcú priznať, že je čas prestať popularitu predstierať a začať na ňu spomínať. Kým sa toho nechytí príležitostné trio Fico – Maďarič – Ďurinda. Sobášna kapela, ktorá sa nehanbí verejne produkovať príkro vtieravé umca umca umca na svadbe Cynizmu s Krátkozrakosťou.

Kde sú protestsongy?

Komponisti chcú komponovať. Textári básniť. Speváci spievať. Protestovať priamo z koncertných pódií, ak cítia krivdu. Je to ich občianske právo a – umelecká výsada. Prečo to teda nerobia? Prečo sa pustili do tvorby zákonov protežujúcich producentov a vydavateľov? Prečo si mýlia tantiémy so sociálnymi dávkami?

Ak im ide o kryštalizáciu sebauvedomovacieho procesu politicky a kultúrne mladého slovenského národa, prečo nestrhli na svoju stranu rebelujúcu mládež?

Nie, neskomponovali žiadne zžieravo aktuálne protestsongy. Nezmobilizovali fankluby. Nezorganizovali megakoncerty na podporu svojich požiadaviek. Nikto by neprišiel. Protestsongy fungujú, len keď bojujú za skutočné hodnoty. Masy sa pohnú, len ak je naozaj zle.

Prečo teda Ďurinda a spol. nepozdvihli hlas za podporu pôvodnej tvorby už od momentu jej vzniku? Jednoducho preto, že v takom prípade by ich skladby z rotácie v rádiách vypadli úplne.

Nie je vám trápne?

Títo chlapci sa bez hanby prihlásili k tomu, že chcú viac minút v éteri, viac z koláča počúvanosti, viac tantiém. Viem si predstaviť, ako sa na prijatiach u ministra či premiéra rozhorčovali nad tým, že sa nám naša mládež odnárodňuje. Dojímavé. Úbohé. Lebo falošné.

Využili staré kamarátčofty a presadili to do zákona, ktorým parfumujú neduživé výhonky bútľavejúceho stromu. Na jeho korene kašlú. Zvysoka. Veď rockeri. Majú radi len pravdu a – seba. Svoju pravdu, rozumej.

Nabudúce sa možno nechajú vyhlásiť za ohrozený druh. Keď sa štát vie postarať o nejakého chromého kamzíka a sysľa, prečo by sa nepostaral o Ďurindu a Ráža?!

Páni, nebolo vám počas čakania na prijatie vo vládnych predsieňach trápne? Nie za seba. Za ostatných starých rockerov. Nikdy nemali toľko šťastia a talentu páčiť sa ako vy. Napriek tomu, že ich muzika a texty neboli a nie sú horšie ako tie vaše. Nefackuje vás hanba za tie oduševnené decká, ktoré kedysi spolu s vami spievali v nadupaných amfiteátroch? Étosu vášho rebelantstva verili. Kde sú časy, keď Maťo Ďurinda spieval: „Na ceste snov mám len svoj tieň!“?

Prečo sa minister kultúry, ktorého je bez rozpakov možné pochváliť za prezieravosť pri presadzovaní vzniku audiovizuálneho fondu, nechal zredukovať na štatistu s krivým úsmevom zle vyrezaného svätého postávajúceho za humnami zdravého rozumu?

Načo sa premiér osobne angažuje pri riešení hrávanosti tejto „okrajovej formy“? Len preto, že „v nej vidí aj ekonomický prínos…“? Pre koho? Pre Maťa Ďurindu a chlapcov, ktorí už roky z pozadia korumpujú zostavovateľov playlistov v rádiách?

Kvôli čomu sa vláda aj jej hlasovacia mašina v parlamente nechali zredukovať na úzkoprsých národniarskych dramaturgov krčmových jukeboxov? Nebolo by lepšie rovno vyhlásiť celú Slovenskú republiku za skanzen? Múzeum bezbrehého cynizmu a ľudovej krátkozrakosti Podkriváň – to má v sebe veľký marketingový potenciál.

Dilino a Dylan

Aby sme neostali v abstraktnej rovine, tu je ukážka z toho, čo má byť podľa nového zákona protežovanou matériou; „dnes sa mi zdá, že telo matky/svojich synov už tak nehreje/a zrelé víno, aj keď je zrelé/už tak nechutí,“ spieva zaslúžene bezmenná kapela s rovnomenne bezduchým názvom v piesni nazvanej viac než príhodne – Dilino.

Hudobné kvality citovaného opusu sa akýmkoľvek pokusom o primeranú verbalizáciu urputne vzpierajú. Lebo vulgarizmy mi doma počas hádok s rádiom zakázali.

Je možné, že som krátkozraký. Premiér a jeho minister vidia ďalej ako ja. Veď – patrilo by sa. Za domácu skladbu nový zákon považuje tú pieseň, pod ktorou je podpísaný aspoň jeden obyvateľ Slovenska. Môže to byť aj Tamás Szarka z Gýmešu, pán premiér? Alebo Ewa Farna, pán minister?

Ale možno takto dosiahneme, že sa mená občanov Slovenskej republiky začnú zjavovať pod skladbami sira Paula McCartnyho, Leonarda Cohena, Eltona Johna, Madonny, Williama Pharella a Rihanny.

Len aby nás, prebohaživého, celosvetovo najčastejšie premenovávané rádio Jedlé Begónie, alebo Rádio Devín neprestali hrať, povedia si zdesene. Alebo sa rovno a húfne začnú sťahovať do Terchovej. A je možné, že sa tento trend ujme a naši tvorcovia popmusic sa konečne presadia aj v zahraničí.

Máme precedens

Nie som v pozícii, aby moje návrhy riešenia pomeru domácej a prevzatej produkcie v médiách zaujímali aj niekoho iného, než moju mamu a kamaráta Borisa. Oni ma vypočujú, lebo musia. Majú ma totiž radi.

Napriek tomu som presvedčený, že existujú aj iné riešenia podpory pôvodnej tvorby. Viď už spomínaný audiovizuálny fond. Nemusia byť hneď elegantné a povznášajúce. Úplne postačí, ak nebudú urážať tých občanov, ktorí sa necítia byť pohrobkami ideologicky a nacionalisticky ladených normatívov z hlbín dvadsiateho storočia.

V opačnom prípade je už len jedna predstava živá; jedného jarného dňa predvolebného roku 2035 pre zostarnuté hiphopové a reperské publikum zorganizuje tlačovku iné príležitostné KMČ (Kto Má Čas) trio. Lebo pol roka predtým sa v premiérovej pracovni buchlo do stola a v prítomnosti ministra kultúry zaznela takáto veta: „Očuj, vedúci! Lóve došly. Čo z tým vieme zrobyt?“ Lebo veď – nebezpečný precedens z roku 2015 už na tom stole bude.