Denník N

Osmičkový rok „nesklamal“. Zápas o charakter krajiny je tu

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Premiérovo balansovanie medzi jadrom EÚ a udržaním pri moci sa v tieto dni môže skončiť.

Autor je riaditeľom Inštitútu strategických politík – STRATPOL

Diskusia o historických výročiach, ktoré si Slovensko tento rok pripomína, v posledných dňoch nadobudla nové rozmery. Úvahy o tom, čo má pre nás „osud“ tento rok pripravené, získali viac než reálny rozmer. Po vražde Jána Kuciaka a informáciách o mafiánskych napojeniach na najvyššie štátne štruktúry sa krajina otriasa viac než kedykoľvek od svojej samostatnosti.

Je evidentné, že zápas o budúcnosť štátu v roku 2018 bude v znamení snahy o jeho očistu. Jednak od mafiánskych elementov a jednak od zdiskreditovaných politikov.

Roky, ktoré sa končia osmičkou, majú v histórii Slovenska špeciálne postavenie – a nie je ich málo. Niektoré z nich sa skončili pozitívne, iné nie. S týmto konštatovaním bude súhlasiť každý, aj keď rozdelenie udalostí na pozitívne a negatívne sa už môže odlišovať.

Začalo sa to už v roku 1848, keď sa vtedajší slovenskí buditelia, podobne ako iné národy v Európe, snažili získať pre svoj národ väčšiu dávku slobody a samosprávy. Z pohľadu Slovákov, ale aj ďalších národov vo vtedajšej habsburskej monarchii, sa tento rok skončil fiaskom a znovunastolením absolutizmu Viedne.

V roku 1918 to už vyšlo, Rakúsko-Uhorsko sa rozpadlo a so vznikom Československa sa Slovensko dostalo na mapu sveta v takmer totožných hraniciach s tými dnešnými.

Nasledoval však mníchovský diktát v roku 1938, keď bolo Československo prinútené odstúpiť nacistom Sudety a o pol roka neskôr sa republika definitívne rozpadla.

Desať rokov po tom Československo už krátky čas po oslobodení zápas o demokraciu prehralo a ocitlo sa na 40 rokov pod vládou komunistickej strany.

V komunistickom polčase – v roku 1968 – sa síce črtala nádej v podobe Pražskej jari, no politické a spoločenské uvoľnenie stroskotalo po invázii vojsk Varšavskej zmluvy.

Z dnešného pohľadu sa možno ako jeden z najporovnateľnejších zdá rok 1998. Po vzniku samostatného Slovenska sa krajina pod vládou Vladimíra Mečiara posúvala smerom k autoritárskemu režimu. Vo veľkej miere však práve mobilizácia občianskej spoločnosti viedla k volebnej porážke HZDS a vytvoreniu politickej alternatívy, ktorá Slovensko neskôr ukotvila ako demokratický právny štát v Európskej únii a NATO.

Osmičkové výročia naznačujú, ako sa o dlhodobom smerovaní krajiny rozhoduje v určitých momentoch. V roku 2018 sa po udalostiach posledných dní ukáže, či sa Slovensko na ďalšie roky pridá ku krajinám, ktoré rešpektujú limity štátnej moci a očakávajú od nej, že má slúžiť svojim občanom a nie naopak. Vo vzduchu však veľmi reálne visí aj opačná alternatíva, ku ktorej sa už bohužiaľ viaceré naše susedné štáty posúvajú.

Robert Fico sa doteraz zdal predsa len menej náchylný na autoritárske kroky ako napríklad jeho kolegovia v Maďarsku či Poľsku, a napriek všetkému nepodnikol výrazné kroky k rozbúraniu demokratického režimu na Slovensku. Jeho balansovanie medzi jadrom EÚ a udržaním pri moci sa však v tieto dni môže skončiť.

Aj keď dôležité kroky sa budú diať v zákulisí, občianska spoločnosť môže a musí vytvoriť tlak na to, aby sa tento rok nezaradil k tým menej šťastným historickým výročiam.

Vražda Jána Kuciaka

Teraz najčítanejšie