Záujem o veci verejné sa končí za našou bytovou rohožkou a k moci sa dostali „stúpenci vyššej dojivosti“

Autor je imunológ, pôsobí v Slovenskej akadémii vied

Egyptské pyramídy. Visuté záhrady princeznej Semiramis. Mohutná Feidiova socha Dia. Artemidin chrám v Efeze. Rodoský kolos. Mauzóleum v Halikarnasse. Maják na ostrove Pharos. Sedem divov sveta tak, ako ich pomenoval antický svet.

Naša civilizácia príliš roztiahla svoje krídla, a tak nás už veľkosť pyramíd neveľmi ohromí. Hľadáme divy inde. Sú často menej nápadné ako pyramídy, sú viac v tom, čo okolo seba poznávame, než v tom, čo okolo seba vytvárame.

Takto sa pred rokmi v televízii prihováral divákom Milan Lasica vo svojej relácii Mojich sedem divov a svojim hosťom kládol otázku: Čo dnes považujete za sedem divov? Túto otázku som si položil tiež.

Mojím siedmym divom je sloboda.

Periklova reč

Perikles, prvý muž Atén, opísal aténsku demokraciu podľa Tukydida (autor Dejín Peloponézskej vojny) v preklade Vojtecha Zamarovského (autor Gréckeho zázraku) takto:

„…Naše zriadenie sa volá demokracia, lebo nie je vecou neveľkého počtu, ale väčšiny. Pred zákonom sme si všetci rovní, keď ide o veci osobné; keď však ide o vážnosť, tak tu sa nikomu nedostáva viac úcty pre spoločenskú príslušnosť, ale pre osobné prednosti – ani skromný pôvod nebráni nikomu dosiahnuť hodnosť, ak je schopný vykonať dačo pre obec. Veľkomyseľne si vedieme vo veciach verejných, ale ani v súkromných stykoch nebránime susedovi, aby si hocičo robil pre vlastné potešenie. Poslúchame zákony, najmä tie, ktoré sú v prospech utláčaných…

Naša obec je otvorená všetkým, nikdy nevyháňame cudzincov… Bohatstvo je pre nás skôr príležitosťou na správne skutky ako na chvastavé slová… Sme asi jediní, ktorí považujeme toho, kto sa verejných vecí stráni, za neužitočného, a ktorí o verejných veciach spoločne správnym spôsobom rozhodujeme a rokujeme… Zostanú po nás stopy obrov a budeme sa tešiť obdivu dnešných ľudí i budúcich…“

Uvedené slová povedal Perikles vo svojej reči na pamiatku Aténčanov padlých vo vojne so Spartou roku 431 pred n. l.

Perikles patril medzi tých, o ktorých mohli jeho súčasníci povedať – „jeho vinou si ani jeden aténsky občan neobliekol čierne rúcho“. Svojím prejavom oslávil slobodu.

Napriek tomu mal mnoho neprajníkov, ktorí nesúhlasili s ústavou, podľa ktorej „by obyčajní ľudia mali mať prednosť pred urodzenými“. Jeho koncept prehral a Atény o demokraciu prišli. Uchránili ju pred hordami Peržanov, aby ju stratili v nezmyselnej občianskej vojne.

Sloboda ako predpoklad zdravia a šťastia

Grécky zázrak sa skončil a sloboda sa na dlhý čas stala zasa iba divom, ktorého si obyčajní ľudia veľmi neužili. Zostali im iba omrvinky v ich súkromných malých dejinách, lebo ináč by asi neprežili. 

Súčasná veda dokazuje, že sloboda je základným predpokladom pre zdravie a šťastie. Americkí a čínski psychológovia podávajú argumenty, že každodenné slobodné rozhodovanie pomáha viesť plnohodnotný a úspešný život deťom aj dospelým.

Podľa štatistík prispieva napríklad sloboda tlače k pocitu šťastia naprieč celou spoločnosťou. Navyše, možnosť výberu aktivít podľa vlastnej vôle výrazne zlepšuje komunikačné schopnosti a náladu ľudí s autizmom.

Týka sa to dokonca aj zvierat. Nórski veterinári zistili, že voľne pasúce sa kravy majú viac potomstva ako kravy pripútané v kravínoch. Na druhej strane však dávajú menej mlieka. To je pochopiteľné, na lúke sa kravy viac venujú spoločenskému životu ako individuálnemu žraniu, v kravíne to býva naopak.

Neslobodné kravy sú teda, čo sa týka mlieka, produktívnejšie, aj keď menej šťastné. Poučné, však?

Šťastie v koncentračnom tábore

Napriek týmto faktom to však nie je so vzťahom slobody a šťastia také priamočiare. Americký spisovateľ Alvin Toffler napríklad tvrdí, že pri príliš veľkom množstve dostupných informácií je slobodné rozhodovanie ťažšie, čo môže byť dosť skľučujúce a šťastnými nás to nespraví.

Okrem toho sú ľudia, ktorí dokážu byť šťastní aj v tých najdespotickejších podmienkach, a naopak, demokracia tiež nikomu nezaručí pocit blaha.

Podľa rakúskeho psychiatra Viktora Frankla si mnoho ľudí dokáže nájsť svoje omrvinky slobody a šťastia aj v tých najukrutnejších pomeroch. Uvedomil si to v koncentračnom tábore, v ktorom bol sám roky väznený.

Dokonca aj tam – a čo už môže byť strašnejšie ako vyhladzovací tábor – boli ľudia schopní prežívať pocit intenzívneho osobného šťastia v okamihoch, ktoré sa nám zdajú byť úplne banálne – napríklad rozhovor so spoluväzňom či spomienka na manželku. Tie chvíle im dávali zmysel života.

Paradoxne, mnohí, ktorí peklo koncentračných táborov prežili, po oslobodení upadli do ťažkých depresií. Akoby im vo svete plnom slobody chýbali práve tie omrvinky intenzívneho prežívania vnútorného šťastia. Mám dojem, že niečo podobné sa stalo s nami po páde komunizmu.

Politika a kšefty

Detstvo, chlapčenstvo a junošstvo som prežil v neslobodnej krajine za ostnatým drôtom. Prežívali sme v nej svoje vlastné malé omrvinky slobody, ktoré nás robili šťastnými. Jedného dňa sme ostnatý drôt ako jeden človek strhli a k nám znovu zavítala všeobecná veľkodejinná sloboda. Žiadna omrvinka.

Od dôb Periklových prešlo sto generácií a myšlienka demokracie sa znovu dostala do ústavy. Vôbec sa však neteší nášmu obdivu, ako predpovedal. Ako by ju asi opísal dnes? – Naše zriadenie sa síce volá demokracia, ale je vecou úzkej skupiny najbohatších.

Pred zákonom sme si síce všetci rovní, ale pre „tých našich ľudí“  platí zákon voľajako ináč ako pre ostatných.

Úcty sa tu nedostáva pre prospešnú prácu, ale pre politiku a kšefty. V súkromných stykoch sa div nepozeráme susedom do okna spálne a prenasledujeme ich kadejakými referendami. A z našej obce vyháňame cudzincov ešte skôr, ako do nej prídu.

A čo sa týka vecí verejných? Končia za našou bytovou rohožkou. Hrdinovia, ktorí nám pred rokmi slobodu vybojovali, sa (a teraz citujem starého Budenbrúka) „handrkujú o každú volovinu“, a k moci sa dostali (poviem to pekne) „stúpenci vyššej dojivosti“. Ich vinou si nejeden občan obliekol čierne rúcho.

Nečudo, že dnes v demokracii sa mnohí nemusia cítiť šťastnejší a že s tým vzťahom slobody a šťastia sa to naozaj veľmi komplikuje.

Chráňme si slobodu

Čo s tým? Pomôcť by nám snáď mohlo, keby sme si ako v škole pekne porátali, za čo všetko slobode vďačíme. Výsledok potom pekne dvakrát podčiarknime! Vraj je to nemožné? Vraj je sloboda príliš abstraktný pojem na takéto výpočty?

Sprievodcom nech nám je iný Grék. Súčasník. Volá sa Vangelis Papathanasiou. Je to hudobný skladateľ. Nepíše síce oslavné reči ako Perikles, ale zato skladá hudbu, pri ktorej na ceste za slobodou určite nepoblúdime.

Svieti už takmer 50 rokov ako maják. Svojou zatiaľ poslednou skladbou s názvom Rosetta zhudobnil púť sondy Európskej vesmírnej agentúry rovnakého mena za kométou 67/P Čurjumov-Gerasimenko.

Prečítajte si

Kozmický inžinier: Osídliť iné telesá je ťažké, jednoduchšie je starať sa o život na Zemi

Práve projekt Rosetta najlepšie ukazuje, čo sme vďaka slobode v poslednom čase dosiahli a na čo by sme mali byť hrdí. Vyžadoval si totiž mnohoročnú spoluprácu astronómov, konštruktérov a programátorov z celej slobodnej Európy.

Zostrojiť sondu, vyslať ju do nekonečného, neustále sa rozpínajúceho tmavého vesmíru za kúskom svištiacej skaly, správne ju navigovať, zmanévrovať na pristátie, odobrať vzorky hornín, spraviť fotografie a videá, poslať analýzy na Zem vzdialenú stovky miliónov kilometrov a poskytnúť tak materiál na desiatky rokov vedeckej práce… to by ťažko išlo bez otvorenej slobodnej spoločnosti. Sonda Rosetta je teda konkrétnym hmatateľným výsledkom abstraktného divu menom sloboda.

Vďaka Rosette teraz vieme, že kométy pravdepodobne priniesli na Zem prvky dôležité pre vznik života. Zdá sa vám to málo? Mne to príde ako div. Som presvedčený, že aj po nás zostanú stopy obrov a budeme sa tešiť obdivu dnešných ľudí i budúcich. Bez slobody by to rozhodne nebolo možné. Stojí za to, aby sme ju chránili.

Venované Jánovi a Martine