Denník N

Vplyv počasia na dejiny literatúry: prípad Frankenstein

V seriáli o neprávom zabudnutých knihách pokračujeme románom Mary Shelleyovej.

Aj svetová literatúra má tento rok jedno dôležité osmičkové výročie – 11. marca 1818 vyšiel román Mary Shelleyovej Frankenstein. Popkultúrny fenomén je veľmi dobre známy, my sa v rubrike o zabudnutých knihách zameriame na menej známe okolnosti vzniku pôvodného textu i jeho slovenského vydania z roku 1969.

Na cintoríne svätého Petra v juhoanglickom Bournemouth je jeden z najlepšie obsadených hrobov v Európe. Je v ňom pochovaný anarchistický sociálny filozof William Godwin, jeho manželka, zakladateľka feminizmu Mary Wollstonecraft, ich dcéra Mary Godwin Shelley, a srdce jej manžela, romantického básnika Percy Bysshe Shelleyho. Utopil sa počas búrky na mori pri talianskom brehu, a keď jeho telo o pár dní našli a priamo na pláži spálili, srdce vraj ostalo plameňmi nedotknuté, a tak ho poslali vdove.

Urna s básnikovým popolom je dnes uložená v hrobe na protestantskom cintoríne v Ríme. Zaujímavé je, že len zvyšní dvaja obyvatelia hrobu – Maryin syn Percy Florence s manželkou – v dorsetskom prímorskom letovisku Bournemouth žili, Mary ich navštívila iba raz, no priala si tu byť pochovaná spolu so svojimi rodičmi. A tak sa aj stalo. Hrob sme navštívili v lete 2016 za teplého slnečného dňa.

Autor článku pri hrobe Mary Shelleyovej.
Foto – archív V. S.

Keď sa v lete 1816 zatiaľ len milenci Percy Bysshe a Mary s dieťaťom, spolu s lordom Byronom, Maryinou nevlastnou sestrou Claire a Byronovým osobným lekárom doktorom Polidorim vybrali na dovolenku k Ženevskému jazeru, netušili, že plány člnkovať sa a chodiť na dlhé prechádzky do prírody im prekazí počasie.

Desiateho apríla 1815 vybuchla na ostrove Sumbawa v dnešnej Indonézii sopka Tambora. Bola to jedna z najväčších vulkanických explózií v zaznamenaných dejinách. Obrovské množstvo popola rozfúkali vetry ponad všetky kontinenty. Sírne plyny sa dostali až do stratosféry a vytvorili aerosolovú vrstvu, ktorá spôsobila zvýšený rozptyl a absorpciu slnečného svetla.

Na mnohých miestach Zeme sa v nasledujúcich rokoch ochladilo o niekoľko stupňov Celzia. Najväčšmi tento výkyv pocítili obyvatelia Severnej Ameriky a strednej Európy v lete 1816, v roku, ktorý patrí medzi najchladnejšie v histórii, a často ho označujú ako rok bez leta (v Británii a USA „18 hundred and froze to death“). V júli a auguste veľmi často a intenzívne pršalo, ba mrzlo a snežilo. Úroda vyšla nazmar, ceny obilia sa znásobili, čo prinieslo hlad, choroby a smrť.

Pri krbe v Byronovej vile

Skupinka anglických spisovateľov dovolenkárov musela tráviť väčšinu času pri krbe v Byronovej vile Diodati. Sledovali hromy a blesky nad pohorím Jury a Ženevským jazerom. Predčítavali si nemecké duchárske príbehy zo zbierky Gespensterbuch (Strašidelná kniha), diskutovali o poézii, počasí a možnostiach galvanizmu, mesmerizmu a iných výdobytkov modernej vedy. Šestnásteho júna Byron navrhol, aby každý skúsil napísať vlastnú hororovú poviedku.

Kým v debatách dominovali slávny Byron, autor Childe Haroldovej púte (1812), a začínajúci Shelley, v písaní – prekvapivo – sa lepšie darilo Dr. Polidorimu, ktorý publikoval svojho Upíra – hlavnú inšpiráciu pre Stokerovho Drakulu (1897) – knižne tiež o dva roky neskôr, a Mary, ktorá poviedku o Frankensteinovi a jeho Monštre rozvinula do románu azda aj pod vplyvom augustovej návštevy Matthewa Gregoryho Lewisa, autora známeho gotického románu Mních z roku 1796, ktorý prišiel za našou partiou na pár dní podebatovať.

Mnohí dnešní štyridsiatnici si isto spomenú na chvíle vzrušenia a zimomriavok, keď stáli pred rodičovskou knižnicou a siahli po Drakulovi či Frankensteinovi. V knihách sme našli hrôzostrašné čiernobiele fotografie z klasických filmových adaptácií Upír Nosferatu (režisér F. W. Murnau, 1922; nakrúcalo sa aj na Orave) s Maxom Schreckom v role kniežaťa Orloka, a Frankenstein (James Whale, 1931) s Borisom Karloffom v úlohe Netvora, ktoré podnecovali našu fantáziu a rušili pokojný spánok. S odstupom času sa nám zdajú skôr komické.

Príšera či šialený vedec?

Keď v roku 2007 vyšlo vo vydavateľstve Európa nové slovenské vydanie Drakulu, dozvedeli sme sa, že prvé z roku 1969 bolo o tretinu skrátené. V rovnakej edícii Horror-triller-western vydavateľstva Tatran vyšiel ako prvý zväzok v tom istom roku aj Frankenstein vo výbornom preklade Pavla Vilikovského (autorom obálky je Zoltán Salamon). Pri porovnaní s originálom vysvitne, že ide o zjednodušenú verziu, hoci nie zásadne skrátenú, ako v prípade Drakulu. Tam, kde v pôvodine zaznie meno kráľa Artuša a spomínajú sa rytieri okrúhleho stola, v slovenčine nájdeme len, všeobecne, rytierov.

Úryvok z Coleridgeovej básne Starodávny mornár síce nechýba, no kamsi zmizol odkaz na Goldsmitha i úryvok zo Shelleyho básne Mutability (Premenlivosť či Nestálosť) a niekoľko ďalších riadkov. V nezmenenej podobe vyšiel román ešte dvakrát (1991 a 2007).

V povedomí je titulný Frankenstein onou povestnou príšerou. Viktor Frankenstein je však šialený vedec, ktorý na štúdiách v Ingolstadte z častí mŕtvych tiel zošil a elektrinou oživil bytosť, ktorá nemá meno a v texte ju označujú ako Démona (niekoho, kto má pridelený nešťastný, zlý osud) či Tvora (kto je stvorený či vytvorený). Román býva žánrovo zaradený ako horor, no je to skôr romantický predchodca sci-fi, potomok gotického románu a prechod od sentimentálnej prózy k psychologickej.

Kto sa dosiaľ spoliehal na filmovú, komiksovú či divadelnú adaptáciu, nevie, že je rámcovaný ako román v listoch, ktoré píše dobrodruh Robert Walton svojej sestre Margaréte z výpravy na Severný pól. Stretáva vysileného Frankensteina, ktorý prenasleduje Démona a vyrozpráva mladšiemu kolegovi svoj životný príbeh ako varovanie pred priveľkou ctižiadostivosťou. Do rozprávania Frankensteina je vložená spoveď jeho nešťastného Tvora, ktorý má síce citlivú, ženskú dušu, ale jeho obludný zovňajšok vyvoláva v ľuďoch odpor a strach. Usilujú sa ho vypudiť a zničiť, preto trpí osamelosťou a je zúfalý.

V texte nájdeme mnoho autobiografických motívov. Mary Shelleyová čerpá z vlastných tráum, napríklad zo smrti matky pri jej pôrode, alebo zo smrti vlastných detí, ktoré veľmi chcela oživiť, o čom svedčia denníkové záznamy. Hoci žila v liberálnej rodine, ako žena nemohla chodiť do školy a vzdelávala sa do veľkej miery sama, pozorovaním a čítaním, na čo bol odkázaný i Démon:

„Keď opisujem rozvoj svojich duševných schopností, nemôžem vynechať udalosť, ktorá sa stala jednej augustovej noci. Vybral som sa na pravidelnú prechádzku do blízkeho lesa, aby som si zadovážil potravu a nazbieral kurivo pre svojich ochrancov. Medzi machom a trávou objavil som koženú tašku, v ktorej bolo zopár kusov šatstva a knihy. (…) Bol to Miltonov Stratený raj, Plutarchove Životopisy a Goetheho Utrpenie mladého Wer­thera. Tento vzácny majetok ma neobyčajne potešil; dlhé hodiny, kým sa moji priatelia venovali každodennej práci, som študoval tieto príbehy a cibril si na nich um. Neviem ani opísať, ako hlboko na mňa knihy zapôsobili.“

Nadčasové podobenstvo

Román má podtitul Moderný Prometeus (ten, kto predvída), odkazuje teda na jedného z titanov z gréckej mytológie, ktorý z vody a hliny vytvoril bytosť podobnú bohom. Život jej vdýchla Pallas Aténa. Prometeus tiež vrátil ľuďom oheň, ktorý im Zeus odobral, za čo bol potrestaný. Motivickú líniu boja človeka s Bohom, svojím stvoriteľom, dopĺňa aj biblický motív Adama, prvého človeka:

„Ach, Frankenstein, prečo si spravodlivý ku všetkým, len ku mne nie? Venuj sa iba mne, vládni mi; ja najviac potrebujem tvoju spravodlivosť, tvoju lásku. Pamätaj si, som dielo tvojich rúk, tvoj Adam; ty sa však ku mne správaš ako k padlému anjelovi, upieraš mi každú radosť, hoci som sa nijako neprevinil. Bol som dobrý a láskavý, nešťastie zo mňa spravilo nepriateľa; dožič mi šťastia, a budem opäť cnostný.“

Frankenstein je príbehom o osamelosti, posadnutosti a nedozerných následkoch našich činov. Významnú úlohu v ňom zohrávajú aj cestovanie, objavovanie a denníkové záznamy. V rokoch prírodných katastrof sa ľudia väčšmi obracajú k poverám a proroctvám, ale aj k viere a náboženstvám.

Mary Shelleyovú inšpirovalo studené leto roku 1816 (že bol na príčine výbuch sopky, zistili klimatológovia až v 20. storočí) k nadčasovému podobenstvu, ktorého aktuálnosť sa obnovuje v každej generácii čitateľov, ktorí sa neboja pozorne čítať a premýšľať.

Zabudnuté knihy

Teraz najčítanejšie