Denník N

Ako sa máme dostať do jadra EÚ s uneseným mafiánskym štátom?

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Kým únosom štátu Slovensko pripomína Jeľcinovo Rusko, Maďarsko už dospelo do štádia Putinovho Ruska.

Autor je politológ, ekonóm, Katedra politológie FiF UK v Bratislave

Do Európskej únie, ale nie s holými zadkami! – znel jeden z volebných sloganov Roberta Fica a strany Smer v roku 2002. Momentálne by sa im dalo odkázať: do jadra Európskej únie – možno, ale určite nie s uneseným mafiánskym štátom! Čo však vlastne znamená fenomén únosu štátu/mafiánskeho štátu a ako sa líši od „bežnej“ veľkej korupcie?

Modus operandi bol vlastne rovnaký

Dvojitá vražda investigatívneho novinára a jeho partnerky a následné šokujúce zistenia o prepojení slovenskej odnože kalábrijskej mafie na najvyššie politické špičky otriasli slovenskou verejnosťou a politikou. Nebyť tragickej smrti dvoch mladých ľudí a prítomnosti talianskych mafiánov, ktorých chápadlá siahali až k premiérovi Ficovi, by tu však pravdepodobne nebol žiadny otras. Veď aj prečo?

Schéma pripomína tie nespočetné kauzy, CT-čkárov, DPH-čkarov, IT-čkárov, diaľničné mýto, a diaľnice samotné, ale aj železnice, koľaje aj súpravy, výrobu, modernizáciu aj údržbu, náš človek, doba kešu, 300-tisíc zabudnutých na pumpe, milióny balené do alobalu, šumenie obálky v hniezde goríl, prichádza Fico, pije kolu, peniaze získané vlastnou hlavou, sponzorské zmluvy Smeru, 30,126-stupňová horúčka v Monaku, kšefty s pozemkami, agrodotácie, slnečné kolektory, eurofondy, Robo a strapatý, ktorí to kryjú na najvyššej úrovni…

Dokedy by sa dalo pokračovať? Veľmi dlho. Treba dodať ešte pár fráz, ako „my tu nevidíme konflikt záujmov“, „toho človeka nepoznám“, „pracoval som u pána X, no a čo, každý niekde pracoval“, „skutok sa nestal“, „vyšetrovanie bolo zastavené“ a „všetko prebehlo podľa zákona“, a máme tu komplexný systém. „Podnikanie“ nejakých Vadalovcov z toho nijako nevybočovalo, modus operandi bol viac-menej všade rovnaký.

Únoscovia si zaslúžia istoty

Únos štátu môžeme definovať ako opakujúcu sa systémovú politickú korupciu, ktorá je organizovaná pomerne malou skupinou osôb, ktoré vďaka svojmu vplyvu výrazne ovplyvňujú verejnú politiku vo svoj prospech. U nás sa to najviditeľnejšie prejavuje pri štátnych zákazkách/verejnom obstarávaní (vrátane čerpania eurofondov), kde tendre sú zmanipulované a zákazky dostávajú „naši ľudia“, ktorí idú na istotu. Pri „bežnej“ veľkej korupcii jedna alebo viacero firiem, ktoré medzi sebou súťažia, sa snaží podplatiť politikov a/alebo úradníkov (ktorí o štátnej zákazke rozhodujú) s tým, že výsledok je neistý a existuje hrozba, že korumpujúci podnikateľ a podplatení politici a úradníci budú niesť trestnoprávne dôsledky.

Pri dokonalom únose štátu sú tieto nepríjemné neistoty odstránené: žiadne súťaženie, výsledok je dopredu jasný, žiadne stíhanie nehrozí. Korupcia sa tu nevyskytuje náhodne sem a tam, ale je pravidlom, korupcia je súčasťou systému (nevylučuje sa existencia pár výnimiek, ktoré potvrdzujú pravidlo). Je to ako v tom vtipe, ktorý bol narážkou na volebný slogan Smeru z roku 2012 „ľudia si zaslúžia istoty“: „Tu sú tie istoty, a tu je zoznam tých ľudí!“

Symptómy únosu

Symptómy vidíme všade okolo nás. Tendre sú zmanipulované, sú šité na mieru jednej firme, a čuduj sa svet, prihlási sa iba jedna firma, ktorá potom súťaží sama so sebou a zákazku vyhrá (takto sa v minulosti hojne nakupovalo v štátnych nemocniciach). Alebo sa do súťaže nastrčí pár ďalších spriaznených firiem, aby to vyzeralo krajšie.

A keď sa naozaj objavia reálni zahraniční a domáci konkurenti? Žiaden problém, všetkých vylúčime a vyhrá tá naša firma, aj keď s najvyššou cenou (mýtny tender). A keď do toho začne vŕtať Európska komisia? Tak možno aj stiahneme projekt, a celé to zaplatíme sami, načo nám tie eurofondy (modernizácia železničnej trate Zlatovce – Trenčianska Teplá za 245 miliónov eur bez DPH, výherca konzorcium na čele s TSS Grade).

No nie sú to len obstarávania, štát sa dá podojiť nielen tak, že draho kupuje, ale aj tak, že lacno predáva (napríklad štátny podnik Lesy predá prvotriedne drevo ako kalamitné). Alebo sa dajú získať daňové úľavy pre investície, stačí pár nových pracovných miest alebo žiadne (pozdravujeme Fiľa a Babiša). A mohli by sme veľmi dlho pokračovať.

Dôležité je, že okrem „podojenia“, čiže vo väčšine prípadov okradnutia občanov dochádza aj k opatreniam na istenie lúpeže. Únoscovia dosadzujú ľudí do parlamentu, vlády, štátnych podnikov, na ministerstvá, prokuratúru, políciu a súdy – alebo ich kupujú, respektíve spolu podnikajú (často cez rodinu, schránkové firmy). Oni píšu zákony, vytvárajú pravidlá, prijímajú rozhodnutia. Kradnutie je tak ošetrené, čiže legalizované s garanciou beztrestnosti, veď „všetko prebehlo podľa zákona“.

Rumunsko má protikorupčnú prokuratúru DNA, na jej čele je Laura Codruța Kövesiová. DNA do konca roka 2017 obžalovala jedného bývalého premiéra, dvoch vicepremiérov, 11 ministrov, 39 poslancov parlamentu a stovky primátorov a ďalších úradníkov. Úspešnosť (obvinení sú odsúdení): okolo 90 percent.

Slovensko má Úrad špeciálnej prokuratúry, na jeho čele je Dušan Kováčik, ktorý za osem rokov (2009-2016) osobne dozoroval 61 veľkých prípadov (aj Gorila, Bašternák a hlas podobný Ficovi) a nepodal ani jednu obžalobu. Úspešnosť 0 percent. Alebo 100 percent? Závisí od uhla pohľadu…

Únoscovia – oligarcha, politik, vojak, kňaz…

Koncept únosu štátu vznikol v roku 2000 a snažil sa opísať vývoj v postsovietskych krajinách. K únosu vždy dochádza v interakcii s politikmi (úradníkmi, sudcami, zamestnancami „orgánov činných v trestnom konaní“).

V tom čase boli dominantnou skupinou únoscov veľkopodnikatelia (neskôr nazývaní ako oligarchovia), ktorí okrádali občanov najmä cez privatizáciu a štátne zákazky. Archetypom je Rusko na konci Jeľcinovej éry. Lenže s príchodom Putina sa dominantnou skupinou v Rusku stala úzka skupina politikov (väčšinou zo silových zložiek, nazývaní ako „silovici“), ktorí si podriadili biznis.

Únoscom môžu byť aj vojaci (Mubarak a Sísí v Egypte), ale aj teokratická elita (iránski ajatolláhovia spolu s vojakmi najmä z elitnej republikánskej gardy) a aj iné skupiny.

Čo sa týka Slovenska, najviac to pripomína stále to jeľcinovské Rusko. Dominantnou skupinou únoscov sú „údajní sponzori/akcionári Smeru“, oligarchovia a finančné skupiny, ktorí na začiatku pomohli s financovaním strany a stále pokračujú v napĺňaní „paralelnej finančnej štruktúry“ (okruh osôb a firiem sa postupne mení).

Sú odmeňovaní najmä verejnými zákazkami, a zrejme majú právo nominovať ľudí na rôzne posty (pozri škandál okolo sponzorských zmlúv Smeru pred voľbami 2002). Pravdepodobne ide o vertikálne integrovanú štruktúru, na nižších úrovniach sú menší podnikatelia napojení na menej významných politikov/úradníkov na krajskej/okresnej/miestnej úrovni, kde sa točia menšie sumy. Na najvyššej úrovni sa zas opakujú tie isté mená.

Z viacerých nezávislých zdrojov (Gorila, Wikileaks, sklamaní odídenci zo Smeru a pod.) sa dozvieme, že „akcionármi/sponzormi strany“ sú od začiatku Široký, Brhel, Poór atď. A potom zákazky získavajú firmy napojené na koho? Široký, Brhel, Poór atď. Samozrejme, ide o úplnú náhodu, korupcia na najvyšších miestach neexistuje, preto nemáme čo vyšetrovať, a keď o nejakej viete, prečo ju nenahlásite…

A čo ten mafiánsky štát?

V Maďarsku už došlo k transformácii uneseného štátu na systém, ktorý pripomína Putinovo Rusko. Orbán nemal problém odstaviť svojho najväčšieho oligarchu (Lajos Simicska – niečo ako Široký, Brhel a Poór dokopy), odrezať ho od verejných zákaziek a nahradiť ho ešte lojálnejším človekom (Lőrinc Mészáros), ktorý raketovo zbohatol, a pravdepodobne je len Orbánovým najvýznamnejším „bielym koňom“. Ak je to pravda, tak Orbánova rodina patrí medzi najbohatších v Maďarsku.

Je to ako Putin, ktorý vyhnal Berezovského a Guzinského, zavrel Chodorkovského, všade dosadil svojich silovikov a odhady o jeho bohatstve sa začínajú pri 40 miliardách dolárov a končia pri 200 miliardách (ak platí to druhé, je najbohatším človekom na svete).

Maďarský sociológ a liberálny politik Bálint Magyar nazval tento systém mafiánskym štátom a trefne poznamenáva, že namiesto organizovaného podsvetia (mafie, ktorú štát prenasleduje) tu existuje „organizované nadsvetie“, mafia, ktorá štát ovláda, lebo namiesto vlády zákona tu máme „zákon vlády“, kradnutie je legalizované a beztrestné.

Je otázkou, či označenie mafiánsky štát nie je príliš silným výrazom pre unesený štát (alebo pre istú formu uneseného štátu). Lenže aj keď to plošne odmietneme, stále máme mnoho prvkov aj u nás: zneužívanie štátnych orgánov a tajných služieb na diskreditáciu politických oponentov, krytie organizovaného zločinu a pravdepodobne aj branie provízií z jeho činností (DPH-čkarské kauzy, Bašternák) a odstavenie prokuratúry a polície pre zaistenie beztrestnosti. A teraz už aj ‚Ndranghetu z Kalábrie, priamo napojenú na premiéra Fica.

V konečnom dôsledku až tak nezáleží na tom, o aký typ uneseného štátu ide, a či sa odvážime hovoriť o mafiánskej vláde, lebo všetky hore uvedené veci podkopávajú demokraciu. Môže to byť snahou o získanie absolútnej moci v krajine, systematickým vyradením demokratických bŕzd a protiváh ako u Orbána. Alebo „len“ vedľajším efektom toho, že sa snažia zaistiť beztrestnosť, a preto musia politicky ovládnuť a znefunkčniť spravodlivosť (ako u Fica). Výsledok je ohrozenie právneho štátu, spravodlivosti, demokracie a našej slobody.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Vražda Jána Kuciaka

Komentáre

Teraz najčítanejšie