Denník N

Fico hovorí o opozičnom prevrate, aby mohol uskutočniť svoj vlastný

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Aké prekážky musí Fico zdolať, aby zničil demokraciu a stal sa diktátorom.

„Všetci diktátori prišli k moci a upevnili ju tým, že svojich oponentov označovali za existenčnú hrozbu,“ píšu harvardskí profesori Steven Levitsky a Daniel Ziblatt v knihe Ako umierajú demokracie (How Democracies Die), o ktorej som písal pred dvoma týždňami netušiac, že sa nás bude dnes tak naliehavo týkať.

Premiér Robert Fico obvinil opozíciu z prípravy na prevrat a aj prezidenta Andreja Kisku, že sa spojil nielen s ňou, ale aj s Georgeom Sorosom. Hovorí o domácom prevrate organizovanom zo zahraničia. Hovorí o existenčnej hrozbe, ktorej je vystavený štát. Podľa definície profesorov Levitského a Ziblatta hovorí ako budúci diktátor.

Ficove slová o opozičnom prevrate sú teda prípravou na jeho vlastný prevrat. Ale ako veľmi je pravdepodobné, že Robert Fico sa diktátorom naozaj stane?

Tri prekážky

Faktom je, že až doteraz sa tak nesprával. Umožnil síce, aby počas jeho éry korupcia prerástla demokraciou ako rakovina, ale vonkajšie znaky slobody – vrátane slobody prejavu – zostali zachované. Fico nie je dušou demokrat (o demokracii takmer nikdy verejne nehovoril), ale nemal dôvod budovať autoritatívny režim, lebo ten demokratický mu pohodlne umožňoval vyhrávať voľby a vládnuť.

To sa v týchto dňoch zmenilo. Ak chce naďalej zostať pri moci, bude musieť demokraciu rozložiť. Prvým krokom je napadnutie jej ducha, teda spoločenskej zmluvy o tom, že opozícia je legitímnou súčasťou demokracie a nie „existenčnou hrozbou“ štátu. Tento krok už urobil, keď opozíciu a prezidenta obvinil z prípravy prevratu.

Museli by však nasledovať ďalšie kroky – postupné ovládnutie demokratických inštitúcií. Bohužiaľ, existuje dostatok príkladov z dejín, keď sa to diktátorom podarilo. „Tragický paradox prechodu k autoritatívnemu režimu spočíva v tom, že atentátnici demokracie využívajú tie isté inštitúcie ako demokracia na jej postupné – legálne zničenie,“ píšu autori.

Fico je dostatočne rafinovaný právnik, aby dokázal využiť medzery v ústave (každá ich má) a v zákonoch vo svoj prospech. Potrebuje na to buď novú väčšinu v parlamente (po odchode Mosta-Híd z koalície), alebo víťazstvo v predčasných voľbách s dostatočným náskokom. Ak sa mu jedno či druhé podarí, treba počítať s tým, že sa pokúsi premeniť demokraciu na autoritatívny režim.

Musí však zdolať niekoľko prekážok. Jednou z nich sú nezávislé médiá, ktoré sú po vražde Jána Kuciaka, paradoxne, silnejšie ako kedykoľvek v minulosti, lebo vzrástol záujem obyvateľov o ich informácie a vzrástla aj dôvera k nim. Lenže plazivá normalizácia RTVS, kúpa denníka Pravda českým vydavateľom konšpiračných médií, vlastníctvo viacerých médií slovenskými oligarchami, zmena majiteľa Nového Času a možnosť, že televíziu Markíza stihne rovnaký osud, hrajú Ficovi do karát.

Druhou prekážkou je opozícia. Ak dokáže spolupracovať a vybudovať si legitimitu demokratickej alternatívy, môže proti Ficovi uspieť. Lenže tá dnešná nie je zárukou: býva rozhádaná a v populizme sa Ficovi často vyrovná. Príklady z Maďarska, Poľska a najnovšie aj Česka sú varovné, lebo tamojšie opozičné strany dôveryhodnú demokratickú alternatívu zatiaľ nedokázali ponúknuť, a sú preto slabé.

Treťou prekážkou je aktívna časť spoločnosti. Príkladov, keď masové protesty uchránili demokraciu alebo pomohli zvrhnúť diktatúru, je dosť aj v Európe, ale napríklad v súčasnom Poľsku či Maďarsku sa im to nepodarilo. Slovensko má výhodu spoločenskej pamäti a skúsenosti, že mobilizácia časti spoločnosti s podporou elít môže byť účinná, lebo pomohla ukončiť éru mečiarizmu. Či to bude stačiť aj dnes, sa nedá predvídať, je možné len dúfať.

Soros nestačí

Možno najväčšou prekážkou je však samotný Fico. Väčšina diktátorov nastupovala k moci plná energie a s jasnou víziou, ktorá oslovila mnohých voličov. Fujimori v Peru sľúbil zakrútiť krkom inflácii a terorizmu, Pinochet v Čile komunistom, Orbán v Maďarsku priplával k moci na vlne znechutenia z korupcie, za ktorú (právom) vinil ľavicu a liberálov, Kaczynski v Poľsku prichádzal s ideou novej republiky zbavenej komunistov a liberálov, ktorí Poliakom „ukradli“ rok 1989.

Lenže čo nového môže ponúknuť Fico, ktorý je desať rokov pri moci a vyčerpal aj tú chudobnú zásobu ideí, s akou víťazil doteraz? Ak nemá poruke nič lepšieho než Georgea Sorosa, nebude mu to stačiť.

Diktátor, ktorý má v pláne zničiť demokraciu legálnou cestou, potrebuje silnú ideu, ktorou v prvej fáze osloví dostatok voličov.

Existujú príklady, keď sa to podarilo aj takým politikom, ktorí boli pri moci rovnako dlho ako Fico. Ruský prezident Putin začal budovať tvrdú diktatúru až po desiatich rokoch na čele štátu, po masových demonštráciách, ktoré pochopil ako vážne ohrozenie svojho postavenia. Obvinil domácu opozíciu, že sa s podporou zahraničia pokúsila o prevrat, a obyvateľom ponúkol ideu veľkého, dobyvačného Ruska. Podobne postupoval turecký prezident Erdogan a ako nosnú ideu použil islamizáciu štátu.

Lenže čo môže ponúknuť Fico?

To, samozrejme, neznamená, že pri ničení demokracie nemôže uspieť. Lenže možno ešte väčšou hrozbou pre Slovensko je, že sa mu podarí prvý krok a po ňom prevezme štafetu diktátor s novou energiou a ideou. Niekto, koho si práve teraz nevšímame alebo ho nepovažujeme za hrozbu. A možno niekto, o kom ešte vôbec nevieme.

Nová vláda

Vražda Jána Kuciaka

Teraz najčítanejšie