Ak si nejaký film naozaj zaslúžil vyhrať Oscary, tak tento

Je šťastie pre človeka narodiť sa v Kalifornii, len pre mesto Sacramento to tak úplne neplatí. Aký je to zapadákov, dobre vie aj Greta Gerwig, americká scenáristka, herečka a režisérka a zatiaľ len piata žena v dejinách filmu, ktorá získala oscarovú nomináciu za réžiu.

V nudnom meste vyrastala pred odchodom do New Yorku, od divadla prešla k filmu, získala si pozornosť na indie scéne a napokon prerazila do hlavného prúdu. Keby z domu neodišla, tak by pravdepodobne neprerazila. Lenže keby vyrastala inde ako v Sacramente, určite by nespravila snímku s názvom Lady Bird, ktorá mohla vyhrať tohtoročné Oscary.

Je to film o dospievaní a je krehký, svieži, vtipný, pretože je osobný. Samozrejme, že nie úplne doslovne.

Greta Gerwig sa v puberte nehádala do krvi so svojou mamou a jej otec nemal depresie. Vlasy si nefarbila na červeno, neprišla o panenstvo s gitaristom hipsterskej kapely. Zato veľmi dobre vie, aké to je zmaturovať na katolíckej strednej škole, nacvičovať náboženský muzikál a vôbec, prejavovať umelecké sklony niekde, kde vládnu iné hodnoty.

„Niežeby sa udalosti z filmu odohrali v mojom živote. To, v čom sú autentické a autobiografické, je ich tón a emócia,“ vysvetľuje 34-ročná filmárka pre Indiewire.

Jej snímka sa stala rýchlo senzáciou. Na Zlatých glóbusoch vyhrala kategóriu pre najlepšiu komédiu/muzikál, na Oscaroch dostala 5 nominácií. Začalo sa hovoriť, že by sa mohla stať „tohtoročným Moonlightom“, teda malým, nenápadným, čiernym koňom súťaže, akým bol vlaňajší rok príbeh černošského geja, ktorý cenu vyhral. A je jedným z filmov roka, aj keď sa jej žiaden Oscar neušiel.

Nevďačná dcéra

Christine (Saoirse Ronan) má sedemnásť rokov. Nechce bývať v Sacramente a nechce byť Christine. Samu seba volá Lady Bird a chce, aby ju tak nazývalo okolie aj rodičia. Má totiž umelecké sklony a chce byť cool. Na európsky, existencialistický spôsob, ale v Sacramente.

Zatiaľ teda trpí na katolíckej strednej škole. Jej rodina nie je extra nábožensky založená, odkedy sa však na štátnej škole strieľalo, vystrašení rodičia ju zapísali sem – iná možnosť nablízko nebola. Otec je nezamestnaný a trpí depresiami. S bratom si lezú na nervy. Mama Marion (výborná Laurie Metcalf) dcéru sekíruje a stále jej vyčíta, že je nevďačná. Nerozumie, prečo chce po maturite ísť študovať tak ďaleko. New York si finančne nemôžu dovoliť.

Lady Bird sa hanbí za to, že sú chudobní. V meste, ktoré rozdiel v triedach zrkadlí aj v urbanizme, bývajú v štvrti na zlej strane železničných koľají. Nepatria do nízkej vrstvy, žiaden white trash, stále im však hrozí, že sa z nižšej strednej triedy prepadnú. Doma sa často hádajú a dôvodom bývajú aj peniaze. Aj s tým málom sa však snažia vyžiť dôstojne. Nepodceňujú hodnotu vzdelania. Cieľom Lady Bird je univerzita a vysnívaný New York.

Je to film o dospievaní a – ťažko obísť obľúbenú floskulu – o hľadaní samého seba v končiacej sa puberte, v tom zrýchlenom veku, keď sa čas namiesto rokov ráta na mesiace. Lady Bird sa hľadá, tápe, prežíva prvé milostné vzťahy a jej vzťah k sebe samej prechádza rovnakým oblúkom ako jej vzťah k rodnému mestu, ktoré najskôr odmieta, aby ho postupne dokázala prijať ako súčasť seba. A v rámci toho sa aj nesentimentálne zmieriť s matkou.

Bez toho, aby to nejako bilo do očí, je snímka Grety Gerwig sociologicky presným zobrazením komunity v menšom americkom meste. Nemilosrdne si uťahuje z bigotného konzervatívneho prostredia aj spoločnosti, kde teoretickú rovnosť šancí limitujú peniaze. V prvom rade však zostáva vydarenou a citlivou komédiou, určite nie sociálnou drámou.

A hoci jej dej navonok pripomína tínedžerské denníky, má rovnako ďaleko od žánru tínedžerských komédií zo strednej školy, ktorých klišé prevracia. Nie, tu sa najkrajšia dievčina v triede nevyfarbí ako tá najväčšia mrcha, aj keď to tak spočiatku naznačuje.

Nezávislý mumblecore

Kritici na tomto filme oceňujú prirodzený, ľahký výraz. Ten však nie je zjavením. Greta Gerwig je zástupcom smeru, ktorý buble v americkom filme už dlhší čas a občas prebuble do mainstreamu.

Nazýva sa mumblecore a spravidla ide o vzťahové príbehy dvadsiatnikov či tridsiatnikov, ktoré zhruba od prelomu tisícročí nakrúcajú mladí filmári čisto z nadšenia s minimálnym rozpočtom. Často stoja na improvizácii, používajú prirodzené kulisy a dialógy.

V dôraze na bezprostrednosť sa filmy žánra mumblecore inšpirujú francúzskou novou vlnou a ich rozkvet umožňujú technológie, vďaka ktorým autor môže pracovať na kolene za minimálne prostriedky. „Je to prvýkrát, keď niekto ako ja môže vyjsť von s kamerou a vytvoriť film celkom bez peňazí a konexií v biznise,“ vysvetlil jeden z mublecore filmárov Aaron Katz.

K filmu sa Greta Gerwig dostala, keď zlyhali jej ambície dramatičky. Filmy začala robiť s kamarátmi a pre kamarátov. Sama v nich hrala, písala scenáre, niektoré spolurežírovala. S Joeom Swanbergom – ďalšou dôležitou postavou smeru mumblecore – režírovala snímku s názvom Nights and Weekends (2008) o tom, čím si prechádza vzťah dvoch ľudí na diaľku.

V tom čase sa začínala Greta Gerwig výraznejšie prejavovať ako herečka. V roku 2010 dokonca hrala v mainstreamovej komédii po boku Bena Stillera a New York Times napísali, že „Gerwig sa bez toho, aby sa o niečo podobné cielene snažila, môže stať kľúčovou herečkou svojej generácie“. Ako herečka to dokonca dotiahla na nomináciu na Zlatý glóbus.

Vracajú sa nulté roky

Lady Bird je jej prvý film, ktorý si režírovala sama. „Sú stovky snímok o vzťahoch synov k otcom, ale je len veľmi málo filmov o matkách a dcérach,“ vysvetľuje, čo ju viedlo k téme. Dôvod, prečo podobné príbehy chýbajú, je podľa nej jasný. Je málo žien – režisérok.

Spomína, čo pre ňu znamenalo, keď na Oscaroch bodovali filmárky Sofia Coppola či Kathryn Bigelow. „Vtedy som si vravela, že toto je povolanie pre mňa,“ hovorí. Aj vďaka hnutiam #metoo, Time’s Up! či 50-50 in 2020 sa podľa nej pomaly mení rodová štatistika vo filmovom biznise. Hovorí, že je to dôležité, ale nie pre nejakú samoúčelnú rovnosť: „Iný rozprávač je dôležitý preto, lebo podáva príbeh z odlišného pohľadu,“ hovorí pre Indiewire. Teraz za ňou chodí veľa bystrých dievčat a hovorí: „Konečne niekto nakrútil film o mne!“

Lady Bird je zvláštny film aj časom príbehu. Po snímke Disaster Artist je to tento rok už druhý príbeh z nultých rokov. Odohráva sa v roku 2002 a ukazuje, aké príťažlivé začína byť pre filmárov doteraz beztvaré obdobie medzi pádom dvojičiek a hospodárskou krízou – éra, keď boli mobily, ale o smartfónoch nik nechyroval. Nulté roky prichádzajú do módy.