Milan Sládek: Mám pocit, že toto už mladých ľudí nenechá na pokoji

Predstavenie na Malej scéne sa končí, svetoznámy mím prerušuje záverečný potlesk a ďakuje divákom, že si naňho v piatok večer našli čas aj za pohnutých udalostí posledných dní. K rozhovoru si hneď nato sadá ešte v kostýme, neodlíčený, aby vraj nevystrašil. K poháru vody si objednáva plzeň. O štvrť na jedenásť večer sa potom konečne odchádza prezliecť do tej istej šatne ako pred päťdesiatimi rokmi. Dnes večer bol Kefkom aj Warholom, o pár mesiacov bude Dubčekom.

Hodinu a pol čistého času ste na javisku. Ako to zvládate štyri dni za sebou?

Sám neviem. (smiech) Je to aj preto trošku namáhavé, že minulú sobotu som pripravoval galavečer v televízii a v pondelok som mal ešte v Zohore predstavenie Krížovej cesty.

To je za jeden týždeň päť predstavení. Aj trénujete?

Áno. Len malý tréning, pretože tu musím ísť naplno, na týchto predstaveniach sa nedá, že len tak niečo vysypem z rukáva.

Ako často vystupujete?

Mám dvadsaťpäť až tridsať predstavení do roka, už nie tak mnoho ako kedysi. Pred Veľkou nocou ich mám vždy niekoľko s Krížovou cestou, niekedy aj dvanásť, tento rok sedem. Potom sú to workshopy, alebo si ma niekto objedná, aby som vytvoril kompozíciu.

Ktoré z dvoch dnešných predstavení je ťažšie?

Dar je ťažší v zmysle, že tam musím byť presný. Andy & Basquiat je zase také živé predstavenie, síce postavené a naskúšané, ale stále aj čiastočne improvizované, aby bolo prekvapivé pre nás aj pre divákov.

Ktoré dielo ste hrali najčastejšie?

Pravdepodobne Dar, bude mať päťdesiat rokov. S tým som chodil veľmi často aj po svete. Veľa sme hrali aj Figarovu svadbu, ktorú sme naštudovali pre kórejský operný súbor a hrali desaťkrát v ich národnom divadle. V našom SND sa hrala tridsaťkrát. Hrávali sme ju potom zase od roku 1992, poslednýkrát asi pred šiestimi rokmi.

V Dare s vami teraz účinkuje aj váš syn Taro Sládek. Čo hovorí na Bratislavu?

Cíti sa tu veľmi dobre, hovorí slušne po slovensky. Bol dlho chorý a Dar chcel veľmi hrať, naskúšal ho ešte predtým, než išiel do nemocnice. Má aj vlastné sólové predstavenie, vlani ho s ním pozvali na festival pantomímy do Bangkoku. Zaoberá sa aj myšlienkou ísť do filmu.

Ako je to pocit, vystupovať po päťdesiatich rokoch na Malej scéne?

Je to zvláštne. Myslím, že dokonca sedím v tej istej šatni, na tom istom mieste. Je to veľmi pekné divadlo, rád spomínam, ako sme tu robili. Mali sme čas hľadať sa, vyskúšať si niečo a vznikli tu inscenácie, ktoré mali veľký ohlas, trebárs Hrča, alebo jedna z pre mňa najlepších, Starinár, podľa Deburauovej pantomímy.

V 90. rokoch ste boli riaditeľom Arény. Sledujete, čo sa s ňou deje? Pohybovému divadlu je napriek pôvodným sľubom uzavretá.

Je mi ťažko o tom hovoriť, aby to nevyzeralo, že je tu nejaká závisť, ale myslím si, že je jej skutočne škoda. Nazval som ju vtedy Inštitútom pre pohybové divadlo, vedel som, že nebudem mať možnosť hrávať každý deň, a bolo dobré pomôcť mladým ľuďom, ktorí sa zaoberali modernými tanečnými formami, aj oni tam hrávali. Myslím si, že originalita Arény mohla byť v tom. Takých divadiel, ako sa tam teraz robí, bolo predsa aj predtým.

Bol to jediný čas, keď mal súčasný tanec v Bratislave stálu scénu v kamennom divadle štandardných rozmerov.

Držal som tomu palce, škoda, že tá oficialita bola taká nekultúrna.

Stretli ste sa s terajším riaditeľom, pánom Kukurom, boli ste v Aréne?

Raz sa ho v jednom rozhovore pýtali, aké má umelecké plány. On k tomu povedal: aké ja môžem mať umelecké plány, som herec, a keď mi niekto povie, toto zahraj, tak zahrám. Povedal som si, áno, to je možno pravda, ale nie je to žiadna umelecká cesta. Myslím, že keď je takéto výnimočné divadlo, malo by mať aj výnimočný repertoár. Určite sa tam robia aj zaujímavé veci, ale nemám pocit, že je to divadlo, ktoré by bolo nejakým spôsobom ojedinelé. Trošku sa ma dotklo, keď pán Kukura po mne prebral Arénu a po novinách rozprával, že vstúpil do barabizne. Nevie, aké to bolo, keď ja som vstúpil do Arény, ako vyzerala. Keď ju prebral, to divadlo bolo hotové, dokončené. Bohužiaľ, bol som tam teraz a videl som, že sa tam odvtedy v podstate nič neudialo. Ako keby tá budova nemala dušu.

Stále je tu snaha vybudovať priestor pre súčasné pohybové umenie. Vy ste založili divadlo v Nemecku. Ako na to?

Viete, vždy sa očakáva, že zvrchu niekto niečo urobí. Zvrchu nespraví nikto nič, to je moja skúsenosť. Divadlo, ktoré som v Kolíne založil, bolo výkrikom o pomoc. Bol som bez súboru, bez divadla, hrával som síce, ale cítil som sa stratený. Prerobil som jednu opustenú tlačiareň, stala sa nesmierne populárnym divadlom. Je dôležité, aby človek nečakal, že mu niekto niečo dá. Kvalita musí byť, ale aj odvaha púšťať sa do vecí, ktoré niekedy ľudí prekvapia. Treba ich aj učiť, postupne privádzať k niečomu, čo človek chce robiť. V divadle som sa snažil ukázať históriu, baletné pantomímy, pantomimické starorímske tance, commediu dell’arte, aby ľudia videli, že to je skutočne bohaté umenie. A aj nové veci sa robili. Vždy je to riziko, človek sa musí stále snažiť.

Aktuálne pripravujete Dubčekovu jar, premiéru bude mať 8. júna v Štátnej opere v Banskej Bystrici, k 50. výročiu vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Kto vás oslovil?

Nebol som oslovený. Vzniklo to tak, že som si povedal, budeš mať osemdesiat rokov, niečo si zažil, a jedna z tých vecí bola práve moja emigrácia v šesťdesiatom ôsmom, udalosti s ňou spojené. Rozprával som o tom na ministerstve kultúry a pán minister, ktorý teraz rezignoval, bol tou myšlienkou nadšený. Dvadsiaty prvý august 1968 bol pre nás vtedy o to horší, že v prvých mesiacoch toho roku pán Dubček urobil úžasné, neočakávané zmeny. Mladý človek si teraz možno nevie predstaviť, že je cenzúra zrušená, že sa pustia politickí väzni alebo môžete naraz cestovať do zahraničia. Bol som tridsaťročný, to máte aj strach, boli to neobvyklé veci, aj v novinách zrazu veľká otvorenosť, entuziazmus. Bohužiaľ som sa s pánom Dubčekom nikdy nestretol, jeho osobnosť ma však očarila. Myslím, že bol veľmi komplikovaný, vzdelaný a znalý, ale stál nohami na zemi. Keď som sa pri štúdiu tejto tematiky na tie dokumenty díval, nikdy som nenašiel, že by mal v sebe napríklad namyslenosť.

Stvárňujete jeho postavu?

Áno aj nie. V určitých momentoch si predstavujem, že by som mu dokonca, za pomoci maskérskeho umenia, mohol byť podobný. Bude to na dve časti rozdelené kombinované pásmo, asi desať obrazov, hudbu mi píše Jozef Vlk. Nechcem používať dobové dokumenty až na jeden, keď ide o 21. august. Počul som peknú vec od pána Baníka, sochára, ktorý robil portrét na Dubčekovom hrobe. Boli spriatelení, a keď som ho navštívil, rozprával, ako bol pán Dubček nadšený Verdiho Requiem, ako ho vo filharmónii šťuchal – to je hudba, to je hudba! Requiem tam musí na ten 21. august znieť.

Zaujalo vás niečo na Alexandrovi Dubčekovi aj mimicky?

Ešte stále sa dívam a áno, jeho spôsob, držanie tela. Je vo svojom výraze veľmi triezvy, ale sú tam určité pohyby, hlava, keď ňou tak pohne… (nakloní hlavu a na sekundu je tu Alexander Dubček)

Sledujete súčasné dianie na Slovensku? Po predstavení ste oslovili divákov na tému vraždy novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice.

Je to šokujúce a nehorázne, čo sa stalo. Nevyznám sa vo všetkých prepojeniach, ale som veľmi zvedavý, ako sa to vyvinie. To boli mladí ľudia. Mám pocit, že je to hraničná situácia, že sa bude niečo diať, že to mladých ľudí tu nenechá na pokoji.

Žijete v Kolíne nad Rýnom, hosťujete v divadlách po celom svete, vyzeráte absolútne fit. Ako je to s tým tréningom?

Od mladosti cvičím techniku výrazového tanca pani Jarmily Kröschlovej. Nie je to konkrétny štýl alebo forma, skôr spôsob, ako porozumieť telu. Moje telo preto akýmsi spôsobom stále funguje, nezaťažujem ho nepotrebným, len tým, čo mu pomôže. Pred predstavením vám to dá pocit, že sa dávate do priestoru, že vyžarujete priestor zo seba. Už som starček, ale keď som bol mladý, myslel som si, že ma niekto po tom javisku nosí. Mohol som sa spoľahnúť na telo, že je dobre pripravené. A dovoliť mu, aby sa tam sformuloval výraz.