Denník N

Reportáž o ruských novinách, ktorým zavraždili šesť kolegov: A po žiadnej vražde sa nič nezmenilo

Pracovný stôl Anny Politkovskej. Foto - Mirek Tóda
Pracovný stôl Anny Politkovskej. Foto – Mirek Tóda

Rusko má novinárov dvoch kategórií – tých, čo robia propagandu, a tých, čo riskujú svoje vlastné životy.

Prejsť sa redakciou ruských novín Novaja gazeta je, akoby ste vošli do múzea o represívnom štáte, kde investigatívni novinári platia za svoju odvahu vlastným živom. Až na to, že násilie proti novinárom sa tam nikdy neskončilo a trvá dodnes v tej najzákernejšej podobe.

To, že niečo nie je v poriadku, pocítim už pri vstupe do budovy redakcie. Hneď na začiatku prejdem prísnou a dôslednou kontrolou. Fotografa dnu ani nevpustia. Kto chce prísť do redakcie, musí sa nahlásiť minimálne deň vopred. Žiadne výnimky. Inak cez bezpečnostný turniket neprejde.

Stúpam na druhé poschodie. Zazvoním, otvoria sa dvere. Redakcia je už prázdna, je po uzávierke. Zajtra sa nepracuje. V Rusku je Medzinárodný deň žien sviatkom pokoja. V moskovských uliciach nosia ženy v náručiach kvety, v baroch sa tancuje a na firemných večierkoch obdarúvajú zamestnankyne darčekmi. Nedá sa to prehliadnuť. Kvetinárstva a predajcovia čokolády majú dnes svoj deň.

Počítače od Gorbačova

Cestou ku kancelárii šéfredaktora míňam vitrínku s memorabíliami z čias dramatickej histórie novín. Je tam napríklad položený prvý počítač, ktorý im daroval posledný sovietsky vodca, líder perestrojky, Michail Gorbačov.

Mimochodom, dodnes jeden z akcionárov Novej gazety.

Pokračujem osamotený prázdnou redakciou novín. Míňam kuchynku, poradnú miestnosť, kanceláriu, kde kedysi sedávala slávna novinárka Anna Politkovská, ktorú zavraždili v deň narodenín Vladimira Putina 7. októbra 2006. Jej stôl je oblepený jej fotografiami, stoja na ňom kvety a dodnes je neobsadený. Vedľa sa však pracuje ďalej. „Novinárčina nikdy nezomiera, ideme ďalej,“ rozpráva mi neskôr šéfredaktor novín Alexej Poluchin.

Samozrejme, už s modernejšími počítačmi, ako tými, čo redakcii venoval Gorbačov.

Šéfredaktor Novej gazety Alexej Poluchin. Foto – Mirek Tóda

Vražda novinárky, ktorá písala hlavne o porušovaní ľudských práv v Čečensku, nebola pre Novú gazetu prvou ani poslednou. Ani brutálne násilie však novinárov týchto odvážnych novín neodradilo v odhodlaní odhaľovať pravdu a zločiny vlastného režimu. Dnes sa to prejavuje napríklad článkami o ruských vojakoch na Ukrajine, v Sýrii, či o násilí proti homosexuálom na Severnom Kaukaze, kde ruské zákony akoby neplatili.

„Nezdá sa, že by si ľudia cenili, že preto riskujeme životy,“ rozpráva mi smutne šéfredaktor Novej gazety, keď sa ho spýtam, ako sa im darí finančne. Samozrejme, nie je to existenčná kríza, ale ani istota, že ich zajtra nezavrú.

Aby ste to nemali ako my

„Veľmi dobre viem, čo teraz prežívate na Slovensku, a z celého srdca vám želám, aby sa to poriadne vyšetrilo a už nikdy nezopakovalo,“ hovorí mi Alexej s ustarosteným a unaveným výrazom v tvári. Po krátkom rozhovore o vražde Jána Kuciaka na Slovensku sa rozhodne, že do Bratislavy pošle svojho reportéra. Je to situácia, ktorú v týchto novinách veľmi dobre pozná.

Sedí pod šiestimi čiernobielymi portrétmi kolegov, ktorých zavraždili. A tak mi postupne začne rozprávať ich príbehy, meno po mene by si zaslúžilo samostatný článok. Tak aspoň v skratke.

„Šesť našich autorov zabili pre ich prácu. Prvý je Igor Domnikov,“ začne smutné rozprávanie. Zavraždili ho v roku 2000. Ako to býva, niekoho obvinili, objednávateľ vraždy je na slobode.

Nasleduje Jurij Ščekočichin. Veľmi prominentný člen redakcie a zároveň člen ruskej dumy.

Investigatívny reportér a politik, ktorý sa venoval vyšetrovaniu korupcie, zločinom a vplyvu bývalých agentov KGB. Pre noviny Novaja gazeta napríklad vyšetroval bombové útoky na ruské obytné domy v roku 1999, ktoré spájal s FSB. Zomrelo pri nich 293 ľudí. Útoky viedli k druhej rusko-čečenskej vojne. Písal tiež o praní špinavých peňazí cez tajnú službu FSB.

„Otrávili ho. Ani to neklasifikovali ako vraždu,“ hovorí Poluchin a dodáva, že väčšinu vrážd jeho kolegov spája jedna a tá istá vec. „Všetko vyšetrovanie napredovalo vždy len vďaka nášmu vlastnému odhodlaniu vypátrať, kto zabil našich kolegov, a nie od polície.“

Pokračuje ďalej.

Píše sa rok 2006 a dostávame sa k vražde Anny Politkovskej (48). Po jej smrti Vladimir Putin povedal, že bola zavraždená „nevýznamná novinárka“. „Samozrejme, že ju zabili preto, čo písala o Čečensku,“ hovorí Poluchin.

A rozpráva ďalší smutný príbeh. Tentoraz ide o dvojicu. Advokát Stanislav Markelov a novinárka Anastasia Baburovová. Právnik, ktorý obhajoval aj Politkovskú, príbuzných obetí rukojemníckej drámy v moskovskom divadle a rodinu 18-ročnej Elzy Kungajevovej, mladej Čečenky, ktorú uniesol, znásilnil a brutálne zavraždil ruský vojak Jurij Budanov.

34-ročného advokáta zastrelili na ulici v Moskve neďaleko Kremľa. Spolu s ním aj ruskú novinárku Baburovovú (25) z novín Novaja gazeta, ktorá sa mu snažila pomôcť. Študentka žurnalistiky na Moskovskej štátnej univerzite Baburovová vyšetrovala činnosť ruských neonacistických skupín.

„Zavraždili ich fašisti,“ rozpráva smutným hlasom šéfredaktor novín. Ešte stále nie sme na konci. Ešte príde Natalia Estemirová.

Prominentná ľudskoprávna aktivistka a autorka Novej gazety, ktorá bola za svoju prácu pre organizáciu Memorial viackrát ocenená. Písal sa rok 2009, keď ju uniesli z jej domu v Groznom, aby ju neskôr našli zastrelenú s guľkou v hlave a hrudi. Zmapovala množstvo únosov, vrážd či detské obete násilných činov v Čečensku. Estemirová (51) bola výraznou kritičkou čečenského prezidenta Ramzana Kadyrova a od jeho ľudí dostávala množstvo vyhrážok.

„V Čečensku neplatia ruské zákony,“ hovorí otvorene šéfredaktor ruských novín. Nezávislé vyšetrovanie jej vraždy, samozrejme, možné nebolo. Spravodlivosti sa tam po jej brutálnej vražde nikto nedočkal.

Paralyzátory pre novinárov

Zlepšila sa odvtedy nejako situácia ohľadom bezpečnosti novinárov? „Samozrejme, že nie. Stačí si spomenúť na to, ako sa bála o život naša reportérka Jelena Melašinová, ktorá písala o tyranizovaní gejov v tejto časti Ruskej federácie. A či sa bojíme? No, Jelena je teraz späť v Čečensku,“ hovorí Poluchin, ktorého noviny po minulom roku prijali viacero opatrení.

„Náš bývalý šéfredaktor Dmitrij Muratov sa vlani rozhodol, že reportéri, ktorí čelia hrozbám, nosia teraz so sebou paralyzátory, nebudem kvôli ich bezpečnosti hovoriť, o koho presne ide.“

Hrozby voči novinárom v Rusku sa však netýkajú len reportérov Novej gazety.

Neďaleko redakcie Rádia Echo Moskvy sa stretávam s Tatianou Felgenhauerovou, ktorej na krku svietia dve obrovské jazvy po minuloročnom brutálnom útoku nožom. Populárna novinárka rannej šou obľúbeného moskovského rádia takmer zomrela po útoku zrejme psychicky narušeného človeka. Krátko predtým ju v štátnej televízii vykreslili ako nepriateľského agenta zapredaného Západu.

Rany do krku

Čo sa vlastne stalo?

V rádiu Echo Moskvy má Felgenhauerová svoju populárnu rannú reláciu. „Hovoríme tomu infotainment – preberáme v nej hlavné správy, prehľad tlače, šport, všeličo.“ Ani nevie, ako sa to presne zbehlo. Zrazu jej len nejaký cudzí človek bodá nožom do krku. Ľudia v blízkosti jej našťastie rýchlo pomohli.

Tatiana Felgenhauer, moderátorka rádia Echo Moskvy. Foto N – Vladimír Šimíček

„Sama som si zatlačila na krk. Strašne veľa krvi som stratila. V tom momente som si spomenula na všetky lekárske seriály, čo som sledovala. Pritlačila som si dlaň na rany. Našťastie, pomoc prišla rýchlo, odviezli ma pohotovo do nemocnice, kde ma čakala náročná a riskantná operácia. Bolo to riskantné a dopadlo to dobre. Strávila som v nemocnici 12 dní, potom som sa liečila doma. Vždy lepšie ako v nemocnici. Veľmi veľa ľudí mi psychicky pomohlo, písali mi, podporovali ma. A ja som myslela na to, ako sa vrátim do práce. Keď ledva dýcham, a dokážem rozprávať tak 20 minút denne. Koncom minulého roka som sa vrátila do práce,“ hovorí Felgenhauerová s tým, že jej prípad zrejme nemal politický podtext, ale šlo skôr o šialenca s psychickými problémami.

To sa, naopak, nedá povedať o jej kolegyni Julii Latyninovej, ktorá ušla za hranice Ruskej federácie, keď jej auto vybuchlo a predtým ju obliali fekáliami.

„V Rusku zažívame brutálnu situáciu. My, čo sa snažíme robiť dobrú žurnalistiku, sme zo strany propagandistov označovaní za zradcov. Či už to to bola Politkovská, Estemirová, a tak ďalej a tak ďalej, nikdy sa nič nezmenilo. Všetko ostalo po starom,“ rozpráva smutne Felgenhauerová.

„So spoločnosťou to nezahýbalo, pre štátne televízie to nie je téma, polícia nič poriadne nevyšetrila. Panuje tu veľmi nízka miera novinárskej solidarity.“

Do redakcie dostávajú neustále množstvo nenávistných odkazov. „Jednoducho to blokujem. Mnoho mojich kamarátov, známych však radšej odišlo z Ruska. Nie je to príjemné. Stále si hovorím, že to nemám až také zlé. Pracujem v rádiu, ktoré síce nepriamo vlastní Gazprom, ale mám skvelého šéfredaktora, ktorý stojí za nami a nemôžu ho odvolať. A máme veľký dosah. Počúva nás celé Rusko, nie je to také zlé,“ hovorí Felgenhauerová.

„V Moskve je to ešte celkom fajn, ale stačí ísť do regiónov a je to peklo. Tam odvážnym novinárom, ktorí čelia miestnej mafii spojenej s políciou, nepomôže nik. Čím ďalej od Moskvy, tým je to komplikovanejšie.“

Vladimir Putin

Vražda Jána Kuciaka

Teraz najčítanejšie