Domov je preto, aby sme sa mali kam vracať

Keďže esej má v sebe úvahové znaky, tak tých 45 textov v knihe Petra Milčáka Mŕtve kvety medzi živými. Štyridsaťpäť neliterárnych a literárnych úvah (Modrý Peter) môžeme nazvať esejami, a keďže existujú básne v próze, tak niektoré Milčákove texty sú také. Popri žánri nás v nich zaujme obsah. Píše o problémoch všeobecne aktuálnych i tých individuálnych, dáva do toho aj svoje osobné skúsenosti. Niektoré texty možno označiť za minipoviedky (majú svoju jemnú, čechovovskú dejovo-lyrickú niť), v iných môžeme nájsť znaky reportáže, a ich pôvab je v tom, že krajinu, prostredie, dojmy „maľujú“.

Tu sa Milčák nezaprel ako obdivovateľ i dobrý znalec výtvarného umenia. Veľmi pôsobivé sú analógie a podobenstvá, ktoré robia úvahy presvedčivejšími a živšími. Fungujú namiesto príkladov, ktoré by texty brzdili a oberali ich o poetickosť. Svoje minieseje spravidla ukončuje záverečným, krátkym „ponaučením“. Používa aj taký kompozičný postup, keď z príbehu sa odvíja úvaha či autorov názor na riešenie problému (devalvácia vedeckých hodností; tento čas žičí najmä podpriemerným, ale o to ambicióznejším jedincom…). V niektorých textoch dokáže spájať postrehy, ktoré zdanlivo nesúvisia, ale autor nájde súvislosti, ktoré sú prinajmenšom zaujímavé a funkčné.

Autor nezaprie v sebe básnika

U Milčáka niet prázdnych viet a slov. Z jeho textov sa nedá nič vypustiť, jedna myšlienka podmieňuje druhú, je to reťaz faktov, príbehov, indukcií a dedukcií. Podstatu najčastejšie vyjadruje veľmi priliehavým minipríbehom. Často ide o negatívny jav, ktorý autor týmto spôsobom nepodrobuje priamej kritike.

V niektorých textoch sa Milčák poddáva dojmom v podobe detailných opisov, ale vtedy popri základnej téme (napríklad koncert hudobnej skupiny) si všíma aj percipienta a prostredníctvom jeho reakcií a výzoru vytvára psychologickú úvahu o človeku (Mužovi v bielej košeli).

Prírodnej lyriky – opisov nie je v knihe veľa, ale tie, ktoré vytvoril, sú chválou pre autora: sú decentné, jemné. Autor sa práve poetickým štýlom nezaprie ako básnik. V textoch nájdeme aj viacero sentencií, ktoré môžu fungovať bez ohľadu na kontext („V skúške je možné obstáť, definitívneho víťazstva však niet, je iba pretrvanie do chvíle tej nasledujúcej.“). V textoch, kde ide o kritiku nejakého nedostatku, použil autor humor takým spôsobom, že vybral zo skutočnosti reálie a deje, ktoré sú už svojou existenciou komické (Iľja Sergejevič a čas istoty).

Takmer nikdy sa nesústredí iba na jeden problém, jeden objekt, ale poprepája mnohé, ktoré s ústredným nejako súvisia. Fantastické s humorným nádychom a racionálnymi reáliami, jemný príbeh strieda s reflexiami, obracanie sa na čitateľa spôsobuje hodnovernosť tvrdení, prípadne ide o presviedčanie, aby príjemca uveril.

V textoch je obdivuhodné množstvo mien významných a zaujímavých osobností, udalostí, často s rokmi, čo svedčí o záujme a vôli o presnosť, dôveryhodnosť, o to, na čom svoje reflexie a osobné skúsenosti či zážitky stavia.

Jemne hádže do svedomia nás všetkých nedostatky, ktoré sa prevažne nepokladajú a nepociťujú ako negatívne. Často o samozrejmých veciach pre väčšinu z nás uvažuje ako o prehrešku voči láske, etike, voči dobru (Dobrý deň, pán Down). Milčákove názory pri náročných či diskutabilných problémoch sú podložené poukazovaním na teórie renomovaných vedcov. Nezriedka sa venuje problémom dôležitých a nevypovedateľných vzťahov medzi rodičmi a deťmi (i naopak).

Klasické a elektronické knihy

Sem-tam nájdeme spomienku na autorovo detstvo, ktorá nie je samoúčelná, ale nesie v sebe posolstvo či symbolickosť pre súčasný stav v spoločnosti. („Milované deti s istotou vedia, že objatie ich rodičov z detstva trvá, nestráca sa ani v dospelosti, ba nevymizne ani potom, keď sa mama s otcom pominú.“)

Nájdu sa tiež aktuálne každodenné témy, ale nejde o publicistiku, texty sú blízke prozaickým žánrom. V súvislosti s imigráciou do Kanady píše: „… po čase zistí, že sa prisťahovalo iba jeho telo, zatiaľ čo duša ostala v rodnej krajine.“ Alebo uvažuje o bohatstve, ktoré je utvárané iba „kategóriami prepychu, luxusu, či nadbytku“, neberie sa do úvahy duchovný priestor.

„Zakaždým, keď sa zoznamujem s novým mestom, začnem si vytvárať svoju vlastnú, súkromnú mapu a zaznačovať do nej miesta, na ktoré by som sa rád vrátil. Najčastejšie sa za bodkami na mojich mapách skrývajú kníhkupectvá, galérie, kaviarne, cintoríny i parky, ale nájdu sa tam aj celé ulice.“ Milčák precestoval kus sveta, niekoľko miest väčšinou pracovne (Varšavu, Minsk ako lektor, žil a podnikal v Kanade, spolupracoval s knižným vydavateľstvom v Toronte). Pochvalne sa vyjadruje najmä o malých kníhkupectvách, ktoré obsadzujú prvé priečky v rebríčku hodnotenia, a ani jedno nie je súčasťou kníhkupeckého reťazca.

Autor má prísnejší pohľad na knižnú, vydavateľskú politiku u nás. Knihu osviežujú aj osobné spomienky na stretnutia s vydavateľmi, s ktorými spolupracoval, s autormi, ktorých prekladal, dojmy z ich tvorby, ktoré v týchto textoch majú zavše charakter recenzií. Dostáva sa aj k problému klasická kniha a kniha elektronická.

Je presvedčený, že hodnotná literatúra bude naďalej vychádzať aj v podobe klasických kníh, kým zvyšné texty nadobudnú formu, pri ktorej ich možno z čítačky odstrániť jedným dotykom. Píše podrobne aj o zahraničných hudobných skupinách, na koncertoch ktorých sa zúčastnil. Ako znalec veľkej časti cudziny robí dosť často paralelu, porovnáva niektoré fakty so slovenskými, hoci „len“ Mŕtve kvety medzi živými (na cintorínoch).

V cudzích krajinách

Možno tvrdiť, že Milčák je v svojich obrazoch cudzích krajín objektívny, keď Kanada – to nie je iba pekná, čistá príroda, ale aj špina miest, Minsk – to nie je iba kosák a kladivo na peróne Leninovho námestia v metre, je to aj trh plný zeleniny a ovocia i kostol sv. Simeona a Heleny, ale, žiaľ, aj výbuch v minskom metre 11. apríla 2011. Minsku, kde Milčák pôsobí ako lektor slovenského jazyka, venuje pozornosť plnú zaujímavostí, ide o výborné opisy, reportáž i reflexie o histórii i prítomnosti tohto mesta a krajiny.

V knihe nájdeme viacero esejí z výtvarnej oblasti. Milčákove texty o tomto druhu umenia sú tvorené z pozície kurátora alebo jednoducho percipienta výtvarných artefaktov. Majú meditatívno-poetický ráz, vysvetľujú podstatu tvorby jednotlivých umelcov. Sú charakteristické tým, že analyzujú artefakty ako literárne texty, autor do nich dáva svoje dojmy a pocity zo stvárnenej skutočnosti. Popritom však uvádza aj široké spektrum z dejín a teórie výtvarného umenia.

Pozoruhodné sú texty, v ktorých autor predstavuje umelcov z nedávnej histórie a umelcov v zahraničí. Tak napríklad ide o galériu Tate, o Turnerovu cenu, o dlhodobý spor s novými médiami vo Veľkej Británii, no Milčák siahne aj do otvoreného priestoru nových médií na Slovensku, ktoré „nie sú podrobené takmer žiadnej kritickej reflexii“.

Autor nás zoznámi napríklad s jedným zo zakladateľov moderného kanadského maliarstva (Tom Thomson), zavedie nás do Tom Thomson Art Gallery, či sa spolu pozrieme na jeho sochu neďaleko Toronta. V knihe je i často prediskutovávaná (a neriešená) záležitosť – problém graffiti. Aký je Milčákov názor na tento problém street artu, nájdeme v texte Medzi vandalizmom a umením.

Niekoľko jeho esejí má rozprávkový vstup: „Ale len v jedinom z nich, postavenom z červených tehál v meste Vitebsk, žil malý chlapec, ktorý si možno už vtedy vedel k streche s bujnou trávou primyslieť kravičku. Tým chlapcom bol Marc Chagall.“ Takto začal esej o Chagallovi a jeho rodnom dome, ktorý po „nacistickom pustošení a neskoršom sovietskom plienení“ prestal takmer existovať. Chagall si ho v cudzine nazval „svojím druhým Parížom“.

Peter Milčák opisuje Vitebsk, vyberá si krásu i trpkú históriu, keď napríklad „pravoslávnu katedrálu z 12. storočia na príkaz sovietskej vlády zrovnali v roku 1936 so zemou“, ale v roku 2011 ju postavili opäť, Chagallov dom zrekonštruovali, dnes slúži ako múzeum Marca Chagalla s 300 originálmi aj s dielami členov Parížskej školy.

Všetky texty tejto Milčákovej knihy majú prozaický pôdorys, niektoré sú priam ozajstnými poviedkami, alebo majú svoju esejistickú i dokumentárnu hodnotu, prinášajú aj isté poučenie o správnosti konania dobra v živote. Po prečítaní v nás rezonujú a dá sa k nim vracať ako k domovu.