Denník N

Fantázia je oslobodzujúca

Foto - Erika Litváková (5)
Foto – Erika Litváková (5)

Veci, ktoré postrádajú logiku, sú v živote najlepšie, znelo ľudské i umelecké krédo výtvarníčky Barbory Kožíkovej Lichej.

Po smrti výtvarníčky Barbory Kožíkovej Lichej (1976-2015), ktorú zapríčinila dlhotrvajúca choroba, ostali dve dcéry, rodina, priatelia a ateliér plný malieb, koláží, kresieb a objektov. Ateliérový priestor bol prácami naplnený na maximum – od podlahy, stien až po nábytok. Každý kúsok jej mikrosveta svedčil o intenzívnej kreatívnej ceste, ktorej ovocie však bolo pre širšiu verejnosť doposiaľ neznáme a neobjavené. Možno by sa dostalo časom i do zabudnutia, keby po umelkyni neostalo i vyslovené želanie – vydať autorskú monografiu. Oproti tomu, aké tragédie okrem ťažkej choroby v živote zakúsila, vyznievala vôľa po vydaní knihy zanedbateľne až skromne.

Tak to vnímali i priateľky, ktoré jej sen naplnili: Erika Litváková, Daniela Čarná, Lenka Voda Balleková, Eva Shemba Janovská a Mária Čorejová. V spolupráci s rodinou za dva roky po jej odchode pripravili a vydali monografiu. Kniha vznikla vďaka finančnej podpore známych i anonymných darcov cez startovac.cz. A tak nevidené, nepoznané asambláže, koláže a objekty si prelistujeme v knihe a do 18. marca uvidíme aj na výstave Malé veľké príbehy v Pálffyho paláci Galérie mesta Bratislavy.

Silný osobný príbeh

Výtvarníčka, tvoriaca do svojich posledných chvíľ, v blogu napísala: Fantázia je oslobodzujúca. Sila imaginácie sa prejavuje v jej prácach s výraznými autobiografickými stopami, pretavenými do nadčasových príbehov lásky, zrady, slepých uličiek a životných kotrmelcov. Vykreslila ich pomocou banálnych až drobných stôp života. Korálikov, flitrov, nití, lupeňov kvetov, driev, čajových vrecúšok, nechtov… Drobotiny, maličkosti, taľafatky – veci nepovšimnuté, zdanlivo nadbytočné a bezvýznamné.

Umelkyňa ich dokázala premeniť na silné momenty, pretože podľa nej práve tie najmenšie detaily hrajú hlavnú rolu. V úvodnom texte knihy sa spomína Lichej osobné úsilie nadväzujúce na spiritualitu svätej Terézie z Lisieux, a tým je konanie malých vecí s veľkou láskou. „Veci, ktoré postrádajú logiku, sú v živote najlepšie.“ Takto trefne pomenovala jeden zo svojich obrazov a vyjadrila ním svoje vlastné ľudské i umelecké krédo.

Barbora Kožíková Lichá absolvovala štúdium maľby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, v ateliéri Rudolfa Sikoru. A hoci mala za sebou akademické vzdelanie, rozhodla sa ísť vlastnou cestou, žiadnym systémom a trendmi nepoškvrnenou. Sprevádzala ju autentickosť a detská nevinnosť, balansovanie medzi vysokým a nízkym, medzi profesionálnym a neškoleným umením. Každá jej práca nesie poetickosť a silný osobný príbeh. Vidíme v nich skôr denníkové záznamy bytia v priestore a čase – tu a teraz.

Záznamy existencie ženy, láskavej matky, partnerky, manželky a svojráznej umelkyne. Množia sa v nich kvety, stromy, postavičky, zvieratá a rastliny. Špeciálnou kategóriou sú diela náboženské, v autorkinom slovníku „božie veci“. Z nich cítime radostne až rozprávkovo prežívanú vieru cez rozkvitnuté púťové obrázky Madony a Ježiška, kráľovnej a princa, či matky a dieťaťa.

Výsostne ženské prežívanie

Z jej tvorby výraznou mierou oslovuje výsostne ženské prežívanie každodennosti v rodine a vo vzťahoch. Inšpiráciu Lichá nachádzala v bežných predmetoch svojho privátneho, domáceho priestoru. Vo vzoroch obrusov, háčkovaných dečiek, vreckoviek, šatiek, obliečok, ktoré s hravosťou interpretovala a stali sa podkladom/materiálom i hlavnou myšlienkou viacerých jej prác. Domáce textílie všetkých druhov aké si viete prestaviť v byte či dome, fungujú ako ženský element, „zatepľujú“ a skrášľujú.

Mnohé umelkyne, či v našom alebo vo svetom umení z týchto vzorov a z tradičného materiálu vychádzali. Používali šitie, strihanie, ktoré patria k typicky ženským ručným prácam. Sú to kľúčové techniky a stratégie, od nástupu výrazných ženských autoriek na umeleckú scénu, ktorá ich odlišovala od mužských kolegov. Priznávali sa nimi k vlastnej esencii a podstate rodu, alebo ju i parodovali. Zdá sa, že Lichá si niekedy vyberala práve tie najbizarnejšie, je v tom humor i zveličenie, rovnako ako v zobrazených malých životných situáciách balansujúcich na hrane so žánrom ilustrácie.

Na záver môžeme knihu oceniť nielen za výnimočnú grafickú úpravu (Mária Čorejová), ale aj za odborné spracovanie obsahu v editorskej a kurátorskej réžii Daniely Čarnej. V záverečnej časti nájdeme i spomienky tých, čo ju poznali, spolupracovali s ňou (Rudolf Sikora, Ladislav Čarný, Emöke Vargová, Gabriela Garlatyová, Daniel Hevier, Anton Pižurný a ďalší), vrátane vyznaní jej rodinných príbuzných. Je čistou radosťou sa ku tejto knihe vracať, listovať v nej a nachádzať cez Lichej umelecký pohľad tie najlepšie nelogické veci v živote a vôbec.

Kultúra

Teraz najčítanejšie