V Trenčíne som pochopila, že je to naozaj vážne
Stovky až tisíce ľudí boli na protestoch v mnohých mestách. Ja som sa ocitla v Trenčíne a ani na sekundu som svoje rozhodnutie neoľutovala.
Dúfala som, že v piatok budem opäť protestovať v Bratislave, kde žijem, pracujem a kde sa „tvoria veľké dejiny“. Ocitla som sa však v Trenčíne a ani na sekundu som svoje rozhodnutie neoľutovala.
Ľudí čosi vo vnútri prinútilo sadnúť si doma nad kus kartónu, prilepiť naň plagát a vyjsť s ním na ulicu.
Nebola to túžba vidieť na námestí známych hercov alebo spevákov. Až na pár výnimiek sa totiž za mikrofón postavili úplne obyčajní ľudia. Študent, učiteľka, podnikateľ, dôchodca… Neboli len tými, ktorí zdola pozerajú na pódium. Stáli priamo na ňom.
Hovorili o hneve, smútku, nespravodlivosti a o pocite krivdy. Nevolali s krvavými očami po prevrate ani po pomste. Žiadali len spravodlivosť a slušnosť. Chceli si byť istí, že to, čo sa stalo Jánovi a Martine, sa už nezopakuje.
Spoločne sa smiali z Ficových obvinení, že sú zaplatení Sorosom, spoločne mlčali počas minúty ticha a spoločne skandovali „Fico odstúp“. V tej chvíli vedeli, že sú v tom spoločne a že hnev necítia len oni.
Už pred týždňom na zhromaždení v Bratislave sa dalo tušiť, že sa deje niečo dôležité. Ale až v Trenčíne som pochopila, že je to naozaj vážne.
