Denník N

Protestovať vieme, ale iba demonštrácie nám unesený štát nevrátia

Foto - Samuel Antoška
Foto – Samuel Antoška

Jedinou cestou je pomalá, útrpná práca na detailoch a nepopulárnych opatreniach, ktoré nepatria na bilbordy popri cestách.

Autorka je poradkyňou pre stratégiu v Európskej investičnej banke.
V rokoch 2008 – 2013 bola slovenskou korešpondentkou pre The Economist

Keď štrngajú kľúče, obyčajne nemyslíme na to, čo bude potom. Keď sa dav rozíde, námestie vyprázdni a vráti sa každodennosť. Je to prirodzené a je to aj správne.

Mnohí Slováci žijúci v zahraničí boli v piatok v duchu v uliciach svojich rodísk, s vami všetkými.

No možno práve preto, že v nás nepulzuje davová vášeň, trúfame si uvažovať aj nad tým vzdialeným „potom“. Revolúcie sú často o heslách ako „Dosť“ či „Je čas“. Nie náhodou citujem hnutia, ktoré kedysi skandovali tieto slová v Gruzínsku a na Ukrajine, počas farebných revolúcií v polovici nultých rokov nášho storočia. Aj tie davy do ulíc vyhnala únava z korupcie, prerastania organizovaného zločinu so štátnym aparátom, „unesený štát“.

Áno, stačilo. Nastal čas na zmenu. No nielen na výmenu tvárí zosobňujúcich temné sily, ktoré našu demokraciu dohnali až k vražde dvoch nevinných mladých ľudí. Nielen na tváre nové a nepoškvrnené škandálmi, do ktorých vďačný dav vloží svoj osud s úľavou, že možno konečne prinesú tie správne riešenia. Spasiteľov sa nedočkáme. A naša dôvera v akúkoľvek novú tvár musí podľa tejto logiky nutne vyprchať s jej prvou politickou chybou. To je kruté a musím povedať, že obdivujem ľudí, ktorí sa za týchto podmienok rozhodnú ísť do politiky.

Štát sme si uniesli aj sami. Každou obálkou, „trúnkom“

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie