Protestovať vieme, ale iba demonštrácie nám unesený štát nevrátia
Jedinou cestou je pomalá, útrpná práca na detailoch a nepopulárnych opatreniach, ktoré nepatria na bilbordy popri cestách.
Autorka je poradkyňou pre stratégiu v Európskej investičnej banke.
V rokoch 2008 – 2013 bola slovenskou korešpondentkou pre The Economist
Keď štrngajú kľúče, obyčajne nemyslíme na to, čo bude potom. Keď sa dav rozíde, námestie vyprázdni a vráti sa každodennosť. Je to prirodzené a je to aj správne.
Mnohí Slováci žijúci v zahraničí boli v piatok v duchu v uliciach svojich rodísk, s vami všetkými.
No možno práve preto, že v nás nepulzuje davová vášeň, trúfame si uvažovať aj nad tým vzdialeným „potom“. Revolúcie sú často o heslách ako „Dosť“ či „Je čas“. Nie náhodou citujem hnutia, ktoré kedysi skandovali tieto slová v Gruzínsku a na Ukrajine, počas farebných revolúcií v polovici nultých rokov nášho storočia. Aj tie davy do ulíc vyhnala únava z korupcie, prerastania organizovaného zločinu so štátnym aparátom, „unesený štát“.
Áno, stačilo. Nastal čas na zmenu. No nielen na výmenu tvárí zosobňujúcich temné sily, ktoré našu demokraciu dohnali až k vražde dvoch nevinných mladých ľudí. Nielen na tváre nové a nepoškvrnené škandálmi, do ktorých vďačný dav vloží svoj osud s úľavou, že možno konečne prinesú tie správne riešenia. Spasiteľov sa nedočkáme. A naša dôvera v akúkoľvek novú tvár musí podľa tejto logiky nutne vyprchať s jej prvou politickou chybou. To je kruté a musím povedať, že obdivujem ľudí, ktorí sa za týchto podmienok rozhodnú ísť do politiky.
Štát sme si uniesli aj sami. Každou obálkou, „trúnkom“