Klára Chlamtáčová počas vojny stratila svoju veľkú lásku, dcéru porodila v Terezíne

Príbeh bol nakrútený v rámci projektu „WWII – Spomienky východoeurópskych národov vo vzdelávaní“, ktorý je podporený programom Európa pre občanov

Klára Chlamtáčová sa narodila 23. februára roku 1921 do židovskej rodiny liehovarníka zo Zlatých Moraviec. Jej otcovi sa v podnikaní dobre darilo. Postupne rozšíril pôvodnú výrobu octu o alkoholy a likéry, neskôr aj o potravinové tuky a zamestnával ľudí zo širokého okolia. Rodičia odmala viedli Kláru a jej dvoch súrodencov k láske k športu, hudbe a vzdelaniu.

V pokojnom a demokratickom ovzduší prvej Československej republiky viedla Klára i so svojou rodinou pokojný a šťastný život. „Mali sme sa veľmi dobre. Necítili sme antisemitizmus. Skrátka, myslím, že to bola naozaj krásna demokracia, ako už viem posúdiť spätne,“ spomína dnes už 97-ročná pamätníčka.

Klára bola po matke mimoriadne nadaná na cudzie jazyky. Po skončení gymnázia v jej rodnom meste ju na rozdiel od súrodencov nelákalo klasické univerzitné štúdium, ale skôr to, čo ju od útlej mladosti fascinovalo na otcových podnikoch, teda fungovanie trhu, obchodu a priemyslu. Preto sa rozhodla odísť študovať do Viedne na Priemyselnú školu. Stupňujúce sa fašistické tendencie v Rakúsku jej však skomplikovali plány a viedenské štúdium neukončila.

Vo víre celoeurópskych udalostí hospodársky, sociálne, ale i mravne rozvráteného starého kontinentu zmietaného krízou 30. rokov rýchlo naberali na sile radikálne pravicovo orientované nálady spoločnosti. Adolf Hitler sa v januári 1933 dostal k moci a nacionálny socializmus postupne ovládol celú nemeckú societu.

Ešte v roku 1933 sa Klárinmu bratovi so šťastím podarilo emigrovať do Londýna a rodičia chceli utiecť do Palestíny.

Britská vláda síce vystavovala pasy a udeľovala víza európskemu obyvateľstvu židovského pôvodu, ktoré malo záujem o vysťahovanie sa do Palestíny, ale počet emigrantov bol obmedzený kvótami. Aj keď Klárini rodičia uhradili poplatok tisíc anglických fontov za vízum, nevtesnali sa do poradia.

Veľká láska v čase vojny

Po zlyhaní československých západných spojencov v Mníchove roku 1938 bol pevne rozhodnutý ilegálne opustiť krajinu i Klárin priateľ Eči Šlezinger. Všemožne sa snažil presvedčiť svoju snúbenicu, aby išla s ním. Ona však odmietala. Ečiho odchod však komplikovali problémy s udelením víz od Rumunska a termín vyplávania lode sa posunul o dva týždne.

Klára sa s ním na popud svojej sestry Magdy prišla ešte poslednýkrát rozlúčiť na spomínanú loď, ktorá kotvila na bratislavskom nábreží Dunaja.

Myslela si, že ho už neuvidí. Ako sa však ukázalo, Ečiho city boli silnejšie. Na tento silný emotívny moment Klára spomína dodnes: „Išla som vybrať poštu a kto tam stojí? Eči! Pre pána Boha, ako je to možné? A on hovorí: ,Ja nemôžem bez teba žiť, a keď nejdeš do Izraela, tak je nejdem tiež.´“

Eči sa teda vrátil do Zlatých Moraviec a onedlho nato sa s Klárou zosobášili. Zakrátko po rozbití  Československa sa antisemitské tendencie začali pritvrdzovať.

Silnejúci protižidovský diskurz bol citeľný už po vyhlásení slovenskej autonómie v októbri 1938, naplno však začal naberať na intenzite po vzniku Slovenského štátu.

Šesť mesiacov vo väzení

Po prvých deportáciách z územia vtedajšieho Slovenského štátu, ktoré sa začali na jar 1942, sa Klára s manželom rozhodli ujsť do Maďarska. Cestou ich však uväznili v Nových Zámkoch, ale s pomocou vzdialených príbuzných z Komjatíc sa dostali na slobodu a pokračovali v ceste do Budapešti. Síce sa im podarilo získať falošné doklady totožnosti, ale chytili ich opäť maďarskí žandári a za ilegálne prekročenie hraníc ich zavreli, tentoraz do budapeštianskej väznice.

Z väzenskej cely Kláru prepustili asi po šiestich mesiacoch. Eči dal na radu prideleného advokáta, vzal všetku vinu za spáchané prehrešky na seba a dostal deväťmesačný trest.

Kláru medzitým intervenovali do pracovného tábora v Budapešti, kde boli podľa jej slov relatívne dobré podmienky na život. Tu však pobudla iba krátko a znova ju presunuli inam. Tentoraz do pracovného tábora umiestneného na slovensko-maďarskom pohraničí.

Dôvodom rýchleho presunu z dôstojných životných podmienok bolo podľa Kláriných slov najmä to, že nepristúpila na dvorenie istého tajomníka v tábore.

„Bol tam tajomník a ja som vyšla z toho väzenia a on ma sledoval. Prišiel za mnou a hovorí: ,No, sadnime si trošku  na lavičku.´ Aby som to skrátila, on chcel mať so mnou pomer a ja som nebola ochotná, a preto ma dal do transportu.“

V tábore na pohraničí Klára strávila asi štyri mesiace, medzitým sa v Budapešti konal súd s jej manželom, ktorého sa aj vďaka šťastnej náhode zúčastnila. Ečiho prepustili z väzenia a spoločne sa zas presunuli do pracovného tábora. Tu zažili obsadenie maďarského územia nemeckou armádou v marci 1944.

Poučení z vývoja na Slovensku si obaja dobre uvedomovali, že musia ujsť, lebo inak sa s najväčšou pravdepodobnosťou nevyhnú transportu. Čas utekal a asi po týždni do tábora priviezli mladých židovských utečencov z Poľska, ktorým ich maďarskí priatelia priniesli balík a tvrdili, že sú v ňom potraviny.

Službukonajúci strážnik jeho obsah našťastie nekontroloval. V balíku boli povrazy, sekery a iné predmety, ktoré pomohli utečencom pri úteku. Klára trochu rozhorčená nerozhodnosťou manžela si uvedomovala, že aj oni musia konať a čo najskôr z tábora utiecť. Vystihli správny moment a v čase veľkého lejaku, keď na dvore tábora nikto nebol, sa rozbehli k bráne, použili kľúč, ktorý pred časom získali, a dostali sa von.

Útek, nekonečné skrývanie a manželova smrť

Na úteku sa ukrývali u rôznych vzdialených príbuzných roztrúsených po Budapešti: „Vždy sme ich prosili, aby nás nechali prenocovať jednu noc. Čo vám mám povedať? Ľudia, o ktorých sme len vedeli, že existujú. Vzdialení príbuzní, príbuzní mojich rodičov, vzdialení príbuzní môjho manžela a tak ďalej. Ľudia, ktorých sme vôbec nepoznali. A my sme tam v noci prišli a zazvonili im. Ani jeden neodmietol. Ja myslím, že je to všetko nemožné,“ spomína Klára neskrývajúc svoj údiv ani dnes. Medzitým sa Klárini rodičia dozvedeli o úteku ich dcéry a zaťa z pracovného tábora. Zalarmovali prevádzača cez hranice, aby Kláru a Ečiho vyhľadal a prepašoval ich späť na Slovensko.

Opäť šťastnou zhodou okolností sa im to všetko podarilo. S pomocou rodičov zohnali ubytovanie v Topoľčiankach, kde sa ukrývali vo vile jedného topoľčianskeho učiteľa a jeho manželky. Pre podozrievavosť okolia však museli odísť.

Neskôr sa im zas podarilo zohnať falošné legitimácie a ukrývali sa v Bratislave. Eči si našiel zamestnanie. Pri bombardovaní Bratislavy sa Klára musela schovať do krytu a Eči bol v tom čase v práci. Nevydržal čakať na mieste v neistote, a preto, aby zistil, či je Klára v poriadku, vybral sa za ňou. Klusal ulicou ľudoprázdnej Bratislavy a z okna ho zbadali gardisti. Bol im podozrivý, tak bežali za ním. Falošnú legitimáciu odmietli akceptovať, vyzliekli ho donaha a bolo im hneď jasné, že je žid. Naložili ho do auta a išli vyzdvihnúť i Kláru. Krátko boli väznení v Bratislave a potom ich poslali do koncentračného tábora v Seredi.

Pár dní pobudli manželia Šlezingerovci v seredskom tábore ešte spolu a potom ich rozdelili do transportov. Kláru, ktorá v tom čase bola tehotná, odviezli do koncentračného tábora v Terezíne a Ečiho do Bergen Belsenu.

Ako sa Klára spätne dozvedela, láska jej života zahynula na pochode smrti. „Ja som sa nakoniec vrátila a on neprišiel. Jeho zabili dvadsaťštyri hodín pred tým, než americká armáda oslobodila väzňov,“ spomína.

Terezín a narodenie dcéry

Kláru vo vysokom štádiu tehotenstva pridelili do skupiny matiek s deťmi. Po päťdňovej ceste v stiesnených podmienkach, v mraze, bez jedla a vody nakoniec dorazila so svojou skupinou do tábora v Terezíne. V dočasnej ubikácii dostali najesť a tiež vcelku solídne miesta na spanie. Pobudli tu však iba pár dní a potom ich presunuli do terezínskej pevnosti. Životný štandard sa zhoršil.

„Každá miestnosť bola približne pre dvadsať ľudí. Boli tam poschodové postele. A tam, samozrejme, už nebol taký luxus, ale bola tam židovská samospráva“ hovorí Klára.

Ženy, ktoré bývali s Klárou v cele, chodili do práce, ale ona nemusela, pretože už bola v siedmom mesiaci tehotenstva. Spoluväzenkyne v rámci práce preberali zemiaky a vždy pobrali toľko, koľko sa im zmestilo do vreciek pracovných nohavíc. Tieto zemiaky potom Klára spracovala a uvarila alebo upiekla pre celú izbu, a tak sa vyhli hladu.

Krátko nato sa Klára dostala do pôrodnice v areáli Terezína. Zostala tam mesiac a porodila dcéru Noemi.

V pôrodnici neboli dostatočné lôžkové kapacity, a tak už síce vyliečená, ale zoslabnutá musela aj s dieťaťom odtiaľ odísť. Na túto nepríjemnú situáciu spomína nasledovne: „Mala som v rukách dojča a niekto mi zohnal nejaký vozík. Lebo transporty, ktoré išli do Osvienčimu, tam nejaké nechali. Sneh bol až po kolená a pri každom kroku som spadla. Skrátka veľmi, veľmi ťažká vec.“

Klára aj s dcérou prežili v Terezíne až do jeho oslobodenia ruskou armádou začiatkom mája 1945. Týždeň čakali na transport späť na Slovensko a samotná cesta trvala taktiež čosi vyše týždňa, pretože infraštruktúra bola totálne zničená.

Cestou musel vlak zastaviť a Klára počas tejto prestávky zažila síce ojedinelý, ale nepríjemný antisemitský výpad od jedného z ruských vojakov. Túto nepeknú epizódu popisuje slovami: „Niekde na vidieku sme postáli a povedali nám, že koľajnice ešte nie sú opravené a že tu budeme určite stáť. Povedali aj, že zatiaľ môžeme ísť z vagónu von, bol tam krásny trávnik, a tak sme sa na ňom usadili. A išli tadiaľ Rusi, ktorí prechádzali vedľa nás a videli nás tam s tými dvomi deťmi. Pýtali sa nás, odkiaľ sme prišli. Tak sme povedali, že z Terezína. Ale v Terezíne bolo aj vojenské väzenie a on si myslel, že sme zaručene politickí väzni. A na to hovorí: ,A prišli s vami aj židia z toho geta?´ Nevedeli sme, čo máme povedať, tak sme povedali, že áno. A na to hovorí ten Rus: ,Jedinú dobrú vec ten Hitler spravil a ani tú neskončil, keď ešte stále židia prichádzajú domov.´“

Oslobodenie a smutný návrat domov

O veľkej radosti z oslobodenia teda v Klárinom prípade určite hovoriť nemožno, a to zvlášť preto, že nevedela, kde je Eči. Vlak z Terezína sa napriek všetkým technickým problémom nakoniec dostal do Bratislavy. Odtiaľ Klára i s dcérou konečne dorazila domov, do Zlatých Moraviec. Po návrate ju liečili infúziami a kalciom, pretože vážila iba 48 kíl. Postupne sa však zotavila, podobne ako jej malá dcéra.

Po vojne sa snažila dopátrať, čo sa stalo s jej manželom cez bratislavskú pobočku Medzinárodného výboru Červeného kríža, kam sa chodila informovať takmer každý deň. O jej manželovi však nevedeli poskytnúť informácie a až neskôr sa dozvedela, že zahynul.

Našťastie pre Kláru sa vrátili aspoň jej rodičia. Fyzicky sa z útrap zotavila relatívne rýchlo. S psychikou to však bolo omnoho horšie. Po dlhých úvahách a porade s rodičmi súhlasila, že sa znovu vydá. Tento počin je, samozrejme, potrebné chápať v kontexte doby a faktickej existenčnej situácie preživšej židovskej minority.

Klára o svojom počínaní hovorí takto: „Jednoducho ľudia hľadali partnerky, lebo manželia stratili ženy s deťmi. Potom niekto priviedol môjho druhého manžela. Nádherne vyzeral, mal nádhernú postavu. Bol veľmi sympatický a veľmi milý, skrátka urobil nádherný dojem. Tak som sa potom zaňho vydala a mám od neho syna.“

V roku 1948 sa moci v Československu chopila komunistická strana a politická a ekonomická situácia sa začala radikálne meniť a vychyľovať sa tentotaz smerom doľava. Predtým arizované podniky Čatovcov i Šlezingerovcov, ktoré za čias Slovenského štátu prešli arizáciou, znárodnili.

Emigrácia

Po čase sa Klárini rodičia rozhodli emigrovať do Londýna, ale museli zaplatiť takzvanú milionársku daň. Dostali dokumenty a odišli. V kancelárskych priestoroch octárne, ktorá pred časom patrila Klárinmu otcovi, zriadili komunisti továreň na výrobu mäsových výrobkov. Keďže bola táto továreň v susedstve Klárinho bytu a podnik potreboval účtovníčku, Klára tu dostala zamestnanie.

Keďže mala deti a bývala v susedstve, umožnili jej pracovať z domu. Pod vplyvom kolektivizácie poľnohospodárstva však spomínaná mäsovýroba zanikla a Klára o zamestnanie prišla. Režim na ňu začal vyvíjať stále väčší a väčší tlak pri hľadaní si zamestnania.

Neskôr zlikvidovali aj octáreň, ale Klára potrebovala peniaze na živobytie. Jej manžel sa po zrušení octárne zamestnal ako administratívny pracovník v Nových Zámkoch. Klára sa dozvedela, že existujú mechanické stroje na výrobu šatstva. Napísala svojmu bratovi do Londýna a on takýto stroj zohnal a poslal ho sestre do Zlatých Moraviec.

Klára mašinu  krvopotne poskladala a začala pracovať na objednávku pre väčšiu krajčírsku dielňu. Po čase však nastal akútny nedostatok vlny, a tak musela aj s touto prácou skončiť. Neskôr sa ešte na pol roka zamestnala ako účtovníčka v neďalekej škole. O toto zamestnanie však tiež prišla a dostala sa do neľahkej situácie.

Medzitým sa v Budapešti párkrát stretla so svojimi rodičmi, ktorí jej radili, aby odišla aj s celou svojou rodinou do Izraela, lebo jej budúcnosť v Československu je neistá. Klára sprvoti odmietala a manžel sa taktiež nevedel jednoznačne rozhodnúť. Radili sa aj so svojimi deťmi a tie boli za vysťahovanie.

Klára teda odišla do Bratislavy, vybavila potrebnú dokumentáciu a v roku 1964 spolu s celou rodinou emigrovala do Izraela, kde žije dodnes.