Abrakadabra Roberta Fica

Tie svoje kúzelnícke hókus-pókusy robí Robert Fico na otvorenej scéne slovenského parlamentu a národ sa obdivne prizerá a žasne: začalo sa to ako kauza Váhostav a nebadane sa to zvrtlo na kauzu Figeľ.

V prvej mal Fico prejsť žeravou inkvizítorskou pahrebou, ale prefíkane na ňu namiesto seba postrčil Figeľa. Ako áno, ako nie, no aj opozícia na túto Ficovu hru pristúpila a začala odušu Figeľa brániť – namiesto toho, aby ju odmietla a trvala na pokračovaní riešenia pôvodnej kauzy Váhostav. Takýto týždňový odklad môže mať pre Váhostav v tejto krízovej situácii cenu zlata.

Z gaunera obeť

Výmena týchto káuz má však ďalší dramatický účinok. Ficov nasledujúci hókus-pókus totiž spočíva v tom, že týmto sa z ničoho nič premieňa Široký z gaunera a vinníka na úbohú Figeľovu obeť. Bol to predsa Figeľ, kto vraj prinútil Širokého Váhostav prijať a realizovať nesplniteľnú zmluvu, kto ho teda doviedol až do terajšieho krachu. Keby nebolo tohto hrubého nátlaku, Váhostav by plnil dobrú, výhodnú zmluvu, prosperoval by, vyplácal by subdodávateľov a Široký by nebol na pranieri, ale naopak. Ten chudák sa dostal do trablov len preto, že chcel Slovákom postaviť diaľnicu pod cenu a časti z nich aj dať prácu (hoci nezaplatenú).

To nie je všetko. Celé zlo má ešte hlbšie korene. Nevýhodná zmluva nevznikla len tak náhodne, ale je produktom tých kapitalistických zákonov voľného trhu, ktoré tu teraz vládnu. Veď práve nimi sa vtedajší minister Figeľ zrejme riadil, keď vybral najvýhodnejšiu zmluvu pre štát. Jedným z podstatných kritérií tohto výberu totiž bola aj cena. Podľa zákonov trhu (ako aj zdravého rozumu!) je nižšia cena lepšia, výhodnejšia ako vyššia – za predpokladu, že všetky ostatné kritériá sú rovnako zachované.

Z lacných drahé

Ficov hókus-pókus však pred zrakmi divákov premenil lacné ceny diaľnic za nevýhodné a drahé za výhodné. Zabudol len dodať, že tu zamenil aj princípy hodnotenia: to, čo platí podľa zákonov trhu (a zdravého rozumu), nemusí už platiť podľa zákonov tej socialistickej ekonomiky, ktorou sa tu Fico riadil. V nej kritériom nebola najnižšia vygenerovaná cena, ale žiadaný politický prospech, ktorý môže mať veľmi široký výklad: preto bolo napríklad mlieko za zlomok výrobnej ceny a auto za jej stonásobok. Ale aj preto, že rozšafný rozpočet sa ľahšie tuneluje ako ten striktný.

Napokon, Fico síce tvrdí, že ide sanovať poškodených veriteľov Váhostavu, keď štát odkúpi ich pohľadávky, ale týmto ostatným hókus-pókusom v podstate vlastne sanuje predovšetkým samotný Váhostav, lebo štát z toho zrejme nikdy nič naspäť nedostane. Je to zvrátená logika, podľa ktorej pomáham obeti prostredníctvom pomoci jej škodcovi. Obeti to síce môže byť jedno, ale občanom by to jedno byť nemalo, pretože sa to celé v podstate zaplatí z ich daní. Určite by si vedeli predstaviť ich lepšie využitie.

Tohto kúzelníka mnohí obdivujú. Ako skvele pri svojich hókus-pókusoch pracuje so svojím rečníckym fondom, ako ani brvou nepohne, ako fascinuje divákov svojím pohľadom… A pri tom všetkom ide iba o otrepané kúzelnícke triky, ktoré už pred pár tisíc rokmi popísali a zhrnuli staré známe príručky eristickej dialektiky pre demagógov.