Prežiť neprežiteľné
Pani mama Kuciaková, pani mama Kušnírová, myslím na vás každý deň, hovorím o vás každý deň. Stali ste sa súčasťou mojich dní.
Už niekoľko rokov svetu naokolo dookola pripomínam, že som mama. Napísala som také knihy, nadizajnovala také tričká, točím taký seriál…
Vraj je to už s tým mojím sommamovaním trápne. Ale sú aj horšie veci, ktoré trápia ľudí. V obchode si pani listovala nejaký denník, so šokujúcimi nadpismi, s čudnými fotkami a veľmi zlým obsahom, a frflala: „Furt píšu len o hentých dvoch mladých mŕtvych a o ničom normálnom.“
Som mama a nemám šajnu, ako sa vychovávajú deti. Viem iba tri veci. Že chcem deťom dávať tony lásky, že chcem, aby mali zmysel pre humor, a chcem, aby boli zvedavé. Som totiž presvedčená o tom, že zvedavý človek nemôže byť hlúpy. A tak svoje deti veľa ľúbim a zvedavím.
26. februára 2018 som sedela na pláži, plnila som si zimný sen o lete, no v jednom momente sa všetok piesok za mojimi nechtami premenil na ľad, naraz bolo mínus desať a oblial ma studený pot. „Nevrátime sa domov,“ povedala som si: „Toto už naozaj nie. Toto je príliš!“ No vzápätí som chcela byť doma viac ako kedykoľvek predtým, byť súčasťou toho nahnevaného davu, ktorý sa rozhodol svoj hnev prejaviť. Dlho som v ten večer plakala. Myslím, že som ani na svoje deti
