Nie sme nevzdelané stádo ani agresívni chuligáni, čo čakajú na Sorosa

Tieto turbulentné dni nie sú chudobné ani na vtipné okamihy – smejeme sa cez slzy a v situáciách, ktoré nikto príčetný vymyslieť nedokáže. Prejavy štátnika Danka, bezpečnostná rada mudrujúca nad dlažbovými kockami, Soros, Majdan, kauza odznáčiky. Rozum sa nám zastavuje nad tým, ako hlboko dokážu Robert Fico s Kaliňákom v smrteľnom kŕči siahnuť, z akého blatistého lepkavého dna sú schopní vyloviť kameň a šupnúť ho po občanoch.

A práve v týchto tragikomických situáciách vidieť, ako Robert Fico a jeho suita vlastne vidia nás, občanov, ako o nás zmýšľajú. Ako teda vidia obyvateľov krajiny, ktorej – ako radi a často sami hovoria – vládnu?

Ako ľudí neschopných premýšľať, konať, organizovať, zaujímať sa. Ako také stádo oviec, vďačné za každú almužnu, za hrsť suchej trávy, ktorému zalepí ústa vlakový lístok zadarmo, trinásty plat a pár trápnych vtipov na oslavách MDŽ, dezorientovaný nevzdelaný plebs, ktorý nevie narátať do desať, zabúda, nechápe. Neschopnú a nerozhodnú masu, ktorá na to, aby dokázala od triediacej linky vstať a vyjsť na námestie, potrebuje podnety, inštrukcie a peniaze zo zahraničia. Agresívnych chuligánov, ktorí po nociach vytrhávajú dlažbové kocky a chystajú krvavý prevrat, destabilizáciu, revolúciu hrubou silou.

Robert Fico však žije vo svojom paranoidnom paralelnom vesmíre oddelený od vonkajšieho sveta limuzínou a trojsklom svojho bytu v rezidencii Bonaparte, ošetrovaný svojimi poradcami, hovorcami