Dnes už tušíme, že vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej možno presiahne význam Palachovej obete

Martin M. Šimečka a Peter Zajac

Dva príklady, ako dať v rôznych režimoch životu ten istý vyšší zmysel. Esej odznela na udeľovaní cien Dominika Tatarku.

Allen Ginsberg sa vo svojej slávnej protivojnovej básni napísanej v roku 1971 nástojčivo pýta: „Kto povedal bomba?“ V osemdesiatych rokoch som tú báseň nepoznal, ale o bombe vtedy hovoril kdekto. Bola neutrónová a vo viedenskej televízii som videl mladú pacifistku vášnivo proti nej protestovať a pateticky kričať, že nechce zomrieť.

Aj komunistický režim neustále hovoril o tejto americkej bombe, ale nepoznal som nikoho, kto by sa jej bál. Všetci sme vedeli či tušili, že ak nás niekedy niečo zabije, bude to onen režim, nie americká bomba.

Vydesené oči rakúskej pacifistky ma však zaujali, lebo dovtedy som nevidel nikoho, kto by tak hystericky túžil po živote ako ona. A prišlo mi na um, že sa tak bojí smrti možno preto, lebo môže tak veľa stratiť. Prišlo mi vtedy na um, že cena života v demokracii je vyššia, lebo je o toľko krajší než ten náš v normalizácii.


Podcasty nájdete na: Apple podcasty – Podbean – Amazon Alexa – Stitcher – RSS

Tri druhy nerovnosti

Bol to Jan Palach, ktorý už v januári 1969 otestoval cenu života v Československu na celé ďalšie dve dekády. Jeho upálenie prijala spoločnosť síce so smútkom, ale už o pár mesiacov upadla do letargie, v ktorej sa postupne vytrácal význam jeho obete, pretože sa vytrácala radosť zo života.

Dnes už tušíme, že vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej možno presiahne význam Palachovej obete v našich moderných dejinách. Myslím si, že jedným z dôvodov bude hrôza, aká sa nás všetkých zmocnila pri predstave života, ktorého budúcnosť im bola upretá. Táto dvojica bola dokonalým symbolom túžby po živote.

Ján a Martina považovali právo na osobné šťastie za samozrejmý nárok ľudí narodených v demokracii. A hoci naše pobúrenie z ich smrti má mnoho ďalších dôvodov, jedným z nich je aj ten, že niekto im tento samozrejmý nárok odňal zabitím. Jan Palach však život chápal inak. Obetoval ho v nádeji, že ľudí prebudí z letargie, ale myslím si, že aj preto, lebo vedel, že v budúcnosti, ktorá ho čakala, nebude mať veľkú cenu.

Vždy som rozumel skôr Palachovi, ale dnes opatrne zisťujem, že začínam rozumieť aj onej rakúskej pacifistke. Aj ja som si v demokracii zlepšil vzťah k radostiam života, lebo sú návykové vďaka možnostiam, ktoré poskytuje spoločne zdieľaná sloboda a relatívny blahobyt.

A zároveň si čoraz viac uvedomujem, že som sa bez vlastnej zásluhy stal príslušníkom privilegovanej vrstvy vo viacerých typoch nerovnosti, ktoré mi umožňujú prežívať šťastie.

Tým prvým je nerovnosť sociálna. Na rozdiel od väčšiny ľudstva som nikdy nepocítil skutočnú biedu. Druhým je nerovnosť geografická. Na rozdiel od väčšiny ľudstva som sa narodil v Európe, najlepšom kontinente na planéte. A tretím je nerovnosť historická. Narodil som sa do doby, ktorá je – aspoň zatiaľ – v dejinách Slovenska tou najlepšou.

Bez práva na šťastie

Všetky tri typy nerovnosti sa vysmievajú našej podvedomej túžbe po spravodlivosti, ale tá tretia ma zahanbuje najviac. Je to do neba volajúca nespravodlivosť, že generácia Dominika Tatarku a mojich rodičov musela prežiť väčšinu svojho života v totalitných režimoch bez zážitku slobody, ktorá je jedným z predpokladov šťastia.

O 15 rokov starší Tatarka ešte stihol využiť posledné záchvevy slobody v prvej republike, ale potom prišla vojna. Keď sa skončila, zážitok z mieru bol zrejme na chvíľu omamný a pre mladých komunistov, akými boli moji rodičia, bol takým iste aj nástup nového režimu. Nasledujúcich dvadsať rokov sa v ich prípade dá ešte hovoriť aspoň o živote v nádeji, že veci sa budú meniť k lepšiemu, ale po roku 1968 už ani to nie. Tatarka zomrel v máji 1989, môj otec v septembri 1990. Mnohí iní zomreli ešte skôr bez toho, aby vôbec dostali šancu žiť aspoň chvíľu tak ako ja či vy, teda slobodne.

Nikdy nepoznali návykovú rozkoš zo života, akú prežívala tá rakúska pacifistka. Komunistický režim bol uzavretý a z podstaty asketický, aj preto vládla medzi ním a jeho obyvateľmi nepísaná dohoda, že ľudský život nemá veľmi vysokú cenu. Právo na osobné šťastie oficiálne neexistovalo, šťastné smeli byť len masy, ktorých povinnosťou bolo tešiť sa na komunistickú budúcnosť.

Viem, že sa pohybujem na veľmi tenkom ľade, keď uvažujem o šťastí v mene niekoho iného, pretože pokiaľ ide o dôkazy, mám prázdne ruky. Ale keďže som zostarol do veku generácie mojich rodičov, stále častejšie myslím na to, či sa nemýlim, keď im upieram šťastný život len preto, lebo ho prežili v komunizme.

Napokon, viacerí českí priatelia môjho otca, ktorí ešte stihli prežiť časť života po roku 89, mi povedali, že najšťastnejší boli aj tak v 80. rokoch, v čase všemožných zákazov. Bolo to z jednoduchého dôvodu: žili v spoločenstve ľudí s rovnakým osudom, zdieľali kolektívnu identitu vylúčených, prežívali pohyblivé sviatky spoločných stretnutí, ktoré napĺňali Tatarkov sen o obci božej.

Život v demokracii tvorbe takýchto spoločenstiev skôr bráni, pretože ony vznikajú len pod vonkajším tlakom. Namiesto toho ponúka pohodlie a individuálnu rozkoš z bytia, zdôrazňuje naše právo na šťastie, čím nás ale zbavuje povinnosti dávať životu vyšší zmysel. Ten musíme prácne hľadať, kým komunizmus ho ponúkal zadarmo.

Význam vzdoru

Lenže jedným z dôvodov, prečo sa vzpieram pripustiť, že generácia mojich rodičov mohla byť šťastná, je ten, že napríklad môj otec videl vyšší zmysel života v intelektuálnom vzdore voči komunistickému režimu, ktorý však bol v tom čase už historicky mŕtvy. Dá sa prežiť šťastný život, keď jeho význam odvodzujeme od niečoho, čo bude už o chvíľu bezvýznamné?

Zároveň si sám namietam, že to predsa nie je podstatné. Otcov intelektuálny vzdor bol totiž autonómny – a režim bol len vhodným rámcom a výzvou k nemu. Tatarkovi zasa slúžil ako všadeprítomná postava diabla, vďaka ktorej jeho texty získavali existenciálnu naliehavosť. Je možné, že títo dvaja muži boli šťastní práve vďaka tomu, že režim ich prinútil žiť život obnažený až na kosť? A že je úplne jedno, že režim sám bol nehodný ich existenciálneho vypätia?

Ak je to tak, išlo o šťastie iného druhu, než o akom hovoríme dnes, keď ho chápeme ako sériu radostí, ktoré si slobodne vyberáme zo širokej ponuky a zvyšujeme tým cenu vlastného života. Vtedy bola cena života relatívne nízka, lebo ju masovo znižoval asketický režim. O to väčší bol preto rozdiel medzi cenou života a jeho skutočnou hodnotou. A tá nespočívala v radosti, ale v metafyzickom význame samotného bytia, ktoré môže byť šťastné, ale málokedy radostné. Jednou z možností, ako si tento metafyzický význam naplno uvedomiť, bolo práve rozhodnutie vzdorovať voči majestátu zla.

Pamätám sa dodnes, ako Tatarkovi svietili oči vzrušením, keď mi o tomto vzdore rozprával. A pamätám sa, že hoci často hovoril o smrti, nebolo to preto, lebo by hystericky túžil po živote ako tá rakúska pacifistka. Bolo to preto, lebo sa obával úbytku síl, ktoré na tento vzdor potreboval.

Kto povedal imigrant?

Ak je to tak, potom by sme si mali položiť otázku, či v demokracii nestrácame schopnosť byť šťastní podľa Tatarku, inými slovami, či nestrácame schopnosť prisúdiť našim životom metafyzický význam. Či nestrácame schopnosť vôbec rozoznať majestát zla, ktorému by sme sa možno chceli postaviť.

Allen Ginsberg vo svojej básni správne rozoznal, že zlo sa neskrýva v bombe, ale v tých, ktorí o nej hovorili, aby vyvolali strach. Rakúska pacifistka to, samozrejme, nepochopila a v hysterickej túžbe po živote podľahla presne tomuto strachu.

My sme na tom dnes rovnako a mali by sme nástojčivo klásť napríklad otázku: „Kto povedal imigrant?“ Pretože zlo sa neskrýva v imigrantoch, ktorí sú obeťami sociálnej, geografickej a historickej nerovnosti, ale v tých, ktorí o nich hovoria, aby v nás vyvolali strach. A my ako poslušné ovce, ako tá rakúska pacifistka, podliehame strachu v hysterickej túžbe po šťastí. Všimnite si ten paradox: slovenská spoločnosť, ktorá si obvykle sťažuje na všetko a demokracii často nevie prísť na meno, odrazu v panickej hrôze hovorí o imigrantoch, ktorí vraj ohrozujú jej spôsob života. Jedným dychom teda tvrdí, že práve takýto život, na ktorý sa obvykle sťažuje, chce žiť. Že práve takýto život – hlavne bez imigrantov – je ten šťastný.

Nemám nič proti tomuto typu šťastia, ktoré sa dnes odvíja najmä od trhovej ceny života krytej pohodlím. Sám si ho v demokracii užívam. Problém je v tom, že nás často zaslepuje pri rozoznávaní majestátu zla.

Myslím si, že Ján Kuciak tento rozpor vnímal. Samozrejme, že chcel žiť radostný život, ale zároveň sa intuitívne rozhodol dať mu vyšší zmysel tým, že bude vzdorovať majestátu zla. A ono ho práve pre tento vzdor zabilo. A práve to by v nás malo vzbudzovať skutočnú hrôzu. A možno sa to deje. Možno práve objavujeme, že radosť zo života a šťastie nie je jedno a to isté. Spoločne prežívaná hrôza z Janovej smrti nás nabáda k tomu, aby sme prisúdili našim životom metafyzický význam.

Netuším, koľkým a ako dlho toto nabádanie vydrží, ale tuším, že Dominik Tatarka a môj otec týmto bolestným procesom prešli. Tuším, že intuitívne hľadali šťastie práve tam: v prežívaní života, ktorý svojou hodnotou vysoko presahuje profánne bytie. Nikdy sa nedozviem, či ho naozaj našli, lebo som sa ich nikdy nespýtal, či sú šťastní, zrejme z obavy, že by som vyzeral ako hlupák. Len tuším, že keby som vtedy tú odvahu našiel, ich odpoveď by po zrelej úvahe znela: áno.

Viac čítania od Martina Šimečku? Skúste knihu Medzi Slovákmi

zobraziť

Vražda Jána Kuciaka

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |