Denník N

Dnes potrebujeme žalmy, počnúc tými Dávidovými a nekončiac tým aktuálnym Brančiho Kováča

Foto - Peter Procházka
Foto – Peter Procházka

Oceňujem knihu Žalmy 51-75 najmä ako autentický vklad do našej kultúry v tom najširšom význame tohto slova, píše vlaňajší laureát Ceny Dominika Tatarku Ján Štrasser.

Text odznel na udeľovaní Ceny Dominika Tatarku

Vopred vyhlasujem, že nemám v úmysle konjunkturalizovať svoje laudácio a už vôbec nie dielo, ktorého sa týka, a ktorého tvorcom patrí Cena Dominika Tatarku za rok 2017 – ŽALMY 51 – 75, no paralelám s dneškom sa nemôžem a ani nechcem vyhnúť. Keď som si pri čítaní tejto knihy robil poznámky, jedna z prvých bola: Sú žalmy spred tisícročí súčasťou živej literatúry? Nie je to dnes už len historický relikt?

Na túto tému by sa dala napísať štúdia či esej… Ale medzitým sa stalo to, čo sa stalo: dvojnásobná úkladná vražda novinára a jeho priateľky – nie v drogami presiaknutej Kolumbii ani v Putinovom Rusku – tu na Slovensku, ktorého premiér ho tak naliehavo smeruje kecmi do jadra Európskej únie a skutkami do Turecka. A život v posledných dňoch a týždňoch vyskladal svoj scenár tak, že tritisíc rokov starý text žalmu 52 básnika, hráča na lýru a speváka Dávida znie prirodzene a pravdivo aj z počítača zavraždeného investigatívneho novinára Jána Kuciaka. Zlo sa prejavilo vraždou a žalmista vie, čo jej predchádzalo:

„Úklady strojí tvoj jazyk,

ako ostrá britva si ty, čo konáš podvod.

Miluješ zlo viac ako dobro,

klamstvo viac ako hovoriť správne.

Miluješ všetky zavádzajúce slová,

jazyk podvodný.“

Áno, potrebujeme dnes žalmy počínajúc tými Dávidovými, pokračujúc hoci žalmami či žalmom blízkymi textami Francoisa Villona, Janka Kráľa, Bulata Okudžavu, Leonarda Cohena, Karla Kryla a nekončiac aktuálnym žalmom Brančiho Kováča Krv na rukách. Áno

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie