Nepodľahnime nenávisti v oprávnenom boji za spravodlivosť

Autor je verejný teológ

Ohavná vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej otriasla Slovenskom a zanechá – v tom lepšom prípade – trvalú jazvu na duši krajiny. Do momentu, kým sa tento brutálny čin nevyšetrí a vinníci nebudú potrestaní, rana sa nezacelí a nevinne preliata krv bude volať po spravodlivosti. Dnes mnohí tento hlas počujú – prebúdza ich z ľahostajnosti a dodáva silu v boji o spravodlivejšie Slovensko.

V posledných týždňoch sme boli a ešte dozaista budeme svedkami rôznych typov reakcií. Popri tých vznešených aj takých, ktoré podnecujú a eskalujú nenávisť v spoločnosti. Nenávisť rozdeľuje, rozoštváva a rozvracia – jej morálne deštruktívne účinky efektívne znemožňujú vytváranie dobrej spoločnosti. A platí to aj vtedy, keď je nenávisť namierená voči skutočnému alebo zdanlivému zlu. Práve v takýchto chvíľach – či si to uvedomujeme, alebo nie – potrebujeme cirkev ako inštitúciu, ktorá prináša do verejného priestoru ideály a hodnoty, ktoré politika nedokáže vytvoriť, ale bez ktorých sa demokratická spoločnosť nezaobíde.

Vo verejnom priestore bolo najviac počuť cirkev katolícku a treba povedať, že jej najvyšší predstavitelia v náročnej úlohe zatiaľ obstáli. Napríklad pohrebné príhovory arcibiskupa Stanislava Zvolenského a pomocného biskupa Mareka Forgáča – pri ktorých sa dalo kadečo pokaziť – boli všeobecne dobre prijaté a obsahovali myšlienky, ktoré by bolo škoda prepočuť. Pozrime sa bližšie na jednu z nich, ktorá bola arcibiskupom Zvolenským vyslovená na pohrebe novinára Jána Kuciaka a opätovne vyzdvihnutá v relácii na TA3, ako aj vo výzve pred piatkovými verejnými zhromaždeniami:

„My, ktorí zatiaľ zostávame na tomto svete, akokoľvek rozhorčení nad tým, čo sa stalo, a zanietení za nastolenie spravodlivosti, nezabudnime, že prostriedky, ktoré chceme používať, musia byť rovnako čisté ako ciele. Martin Luther King hovorieval, že temnota nemôže odstrániť temnotu. A nenávisť nedokáže vyhnať nenávisť. Lebo napokon by aj tak zvíťazila len nenávisť – a neostalo by nič iné, len strašná temnota. Temnotu teda dokáže vyhnať jedine svetlo. Nedajme sa preto premôcť zlu, ale dobrom premáhajme zlo, ako pripomína nám Sväté písmo. Nech v nás neprevládne nenávisť, ale láska!“

Pre cynika budú citované slová znieť rovnako utopicky ako známy výrok Václava Havla, že „pravda a láska zvítězí nad lží a nenávistí“, alebo refrén piesne Ivety Bartošovej „Útoč láskou všem blízkým ji dávej i láskou se vítězit dá“. Neverme cynikovi! Láska nemusí vždy zvíťaziť v boji za lepšiu spoločnosť, ale nenávisť tento boj vždy prehrá.

Pozrime sa na historický príklad amerického baptistického kazateľa a bojovníka za spravodlivosť Martina Luthera Kinga, ktorého – pre niekoho možno prekvapivo – spomenul vo svojej kázni arcibiskup Zvolenský. King, inšpirovaný Gándhího príkladom, si po počiatočnom skepticizme osvojil myšlienku, že pri riešení závažného sociálneho problému neexistovala pre neho iná cesta ako láskou motivovaný nenásilný odpor. Odmietol prístup hlásaný Malcomom X, že zápas o spravodlivejšiu spoločnosť musí byť presadzovaný „akýmikoľvek potrebnými prostriedkami“.

Ak je láska v spoločenskej rovine života oddelená od spravodlivosti, je len prázdnym sentimentom bez reformného potenciálu. Láska v správnom vzťahu k spravodlivosti je však strategickou morálnou zbraňou, ktorá môže zásadnou mierou prispieť k sociálnej zmene vedúcej k lepšej spoločnosti. Aj tej slovenskej. Zároveň slúži ako korigujúci princíp nekontrolovanému úsiliu o spravodlivosť, ktorého dôsledkom je páchanie nových nespravodlivostí.

Dobrá spoločnosť stojí na pilieroch slobody, spravodlivosti a pokoja. Ak je jeden pilier tejto trojnožky výraznejšie oslabený, spoločnosť nebude dobrá, bez ohľadu na to, aké pevné sú zostávajúce dva piliere. Na Slovensku je dlhodobo oslabený pilier spravodlivosti a práve o jeho posilnenie sa nemalá časť slovenskej verejnosti v súčasnosti oprávnene usiluje.

História je svedkom utrpenia, ktoré niekedy nastáva po zápasoch o spravodlivosť. Komunizmus sľuboval nastolenie spravodlivej spoločnosti a počas uskutočňovania tejto utópie vzal ľuďom osobnú slobodu a vytvoril falošný pokoj. Ak v skutočnom alebo domnelom zápase o spravodlivosť ľudia podľahnú nenávisti, narúšajú tým pokoj v krajine a môžu ohroziť jej stabilitu. To, že niekto jazyk destabilizácie využíva či zneužíva v prospech udržania politickej moci, neznamená, že by nešlo o reálne nebezpečenstvo. Pokoj a mier nemožno nikdy považovať za samozrejmosť.

Som presvedčený, že premiérovi Ficovi nejde len o udržanie politickej moci, ale autenticky mu tiež záleží na zachovaní pokoja v krajine. Machiavelli má právom zlú reputáciu, pretože oddeľoval etiku od politiky, avšak jeho kniha Vladár nebola len príručka na udržanie moci a nebola ani jediným jeho dielom. Jednu z vecí, ktorú nemožno politickým realistom uprieť, je ich túžba zachovať poriadok a bezpečnosť.

V decembri 2016 Robert Fico vyhlásil, že Slovensko je „oázou pokoja a stability“ a jeho povinnosťou je „udržiavať stabilitu a nerobiť nič, čo by túto situáciu destabilizovalo“. Premiér je v nasledovaní tohto cieľa dôsledný a práve tento akcent je možné považovať za jeden z najväčších prínosov jeho doterajšieho vládnutia.

Vôbec však nie je isté, že premiér Fico dostatočne pochopil kriticky dôležitý vzťah medzi pokojom a spravodlivosťou. Už biblický prorok Izaiáš vedel, že prítomnosť spravodlivosti rozhodujúcim spôsobom prispieva k vytváraniu pokoja v spoločnosti: „Pokoj bude dielom spravodlivosti a jej výsledkom bude pohoda i bezpečnosť naveky.“ Krajinu, v ktorej vládne spravodlivosť, je veľmi ťažké vnútorne destabilizovať, aj keby sa o to chcel niekto pokúsiť.

Na Slovensku však spravodlivosť nevládne a predseda vlády Robert Fico na tom nesie značný diel viny. Ku cti mu nepochybne slúži, že počas jeho vládnutia bolo Slovensko (relatívne) pokojné a slobodné, a to aj v čase, keď tu bola vláda jednej strany. Dobrá spoločnosť však musí stáť na troch pilieroch. Najväčšie zlyhanie Ficovej vlády bolo zanedbávanie spravodlivosti – o to viac je paradoxné, že existovala možnosť, že by si práve súčasný premiér raz obliekol talár ústavného sudcu.

Bolo by, samozrejme, nespravodlivé pripisovať všetku vinu premiérovi Ficovi a jeho strane. A bolo by samospravodlivé nevidieť vlastný podiel zodpovednosti na tom, že v slovenskej spoločnosti neexistuje vyššia citlivosť na otázky spravodlivosti. Na Slovensku by sa nepochybne našlo desať spravodlivých, ale ich počet sa musí dramaticky zvýšiť, ak chceme vidieť zásadnejšiu zmenu v spoločnosti. Osoba s rozvinutým zmyslom pre spravodlivosť sa okrem iného vždy usiluje druhým dať, čo im patrí, a odmieta si vziať, čo jej nepatrí.

Na záver sa vráťme tam, kde sme začali – k cirkvi. V čase, keď prínos a potenciál cirkví nie je v spoločnosti dostatočne rozpoznaný a cirkev sa často stáva terčom silne zaujatej kritiky, nechcem podnecovať ďalšie negatívne emócie. V tomto kontexte však treba pravdivo priznať, že od roku 1989 sa cirkev nedostatočne angažovala v prospech vytvárania spravodlivejšej spoločnosti a nesieme nemalú časť viny za súčasný stav.

Cirkev musí byť v – apolitickom – angažovaní sa za spravodlivosť omnoho aktívnejšia a začať treba v našich vlastných spoločenstvách. Teológovia a duchovní by mali byť schopní veriacim ukázať, že usilovanie sa o spravodlivejšiu spoločnosť je integrálnou súčasťou kresťanskej viery, ktorá má navyše dostatok intelektuálnych i duchovných zdrojov, aby sa to mohlo diať bez nenávisti. Ak to dokážu, bude z toho profitovať celá krajina a realistická predstava o spravodlivejšom Slovensku nezostane len nerealizovaným snom.