Mysleli sme si, že je dobojované, ale bol to omyl
Spoliehali sme sa na to, že demokracia a sloboda budú fungovať automaticky. Akoby sme zabudli na históriu a na to, že ak má niečo fungovať, musíme k tomu pristupovať aktívne, hovorí Lenka Kukurová, kurátorka výstavy Tomáša Rafu. Ten od roku 2009 mapuje vzostup neznášanlivosti na Slovensku aj v okolitých krajinách.
Lepšie by to nikto nenačasoval. V bratislavskej galérii Kunsthalle LAB, ktorá je priamo na ulici, s výkladmi smerujúcimi rovno na Námestie SNP, je práve výstava Tomáša Rafu. Minulý piatok tak davy s transparentmi neboli iba vo vnútri na jeho videách a fotkách, ale aj v jej tesnej blízkosti.
Tomáš Rafa je na našej umeleckej scéne tak trochu zvláštny úkaz. Keď v roku 2011 vyhral Cenu Oskára Čepana pre mladého umelca, mnohí krútili hlavami. Porotu zaujal sériou videí, ktorými mapoval – ako to sám nazval – nový nacionalizmus v srdci Európy. V tom čase však ešte málokto považoval túto tému za dôležitejšiu než hocijaké iné, hoci on sa jej pomerne intenzívne venoval už tri roky.
Jeho videá boli znepokojujúce, ale akoby to vtedy nebolo to pravé „umenie“. Boli to dokumenty, do ktorých autor nijako nezasahoval komentárom ani bezprostrednou konfrontáciou na mieste, a tento postoj si zachováva do dnes. Napriek tomu ani jeho aktuálna výstava v LAB-e v spolupráci s kurátorkou Lenkou Kukurovou nie je bez názoru. Naopak, názor je tu celkom jasný. A dnes už je jasné aj to, že svojou intuíciou predbehol dobu, hoci by sme to ťažko mohli považovať za čosi pozitívne.
V piatok večer bol aj on na Námestí SNP a opäť hovorí, že tam v prvom rade išiel s kamerou ako človek, ktorý cíti potrebu zaznamenať, čo sa deje. „Zdalo sa, že toto zhromaždenie bude niečím výnimočné. A ukázalo sa, že to bol najväčší protest v histórii Slovenskej republiky. Takáto masa ľudí vo verejnom priestore – to je veľký statement a budí to rešpekt. Bolo fajn, že sa myšlienky protestu prezentovali nenásilne,“ hovorí Tomáš Rafa. V piatok chce byť s kamerou na námestí opäť.
Zdalo sa, že je dobojované
Keď sme sa s kurátorkou Lenkou Kukurovou a Tomášom Rafom rozprávali pred otvorením výstavy, všetko bolo úplne inak. V debate o tom, kde je Slovensko v porovnaní s ostatnými krajinami V4, dokonca prevažoval jemný optimizmus. Ešte sme neboli krajinou, kde vraždia novinárov a kde je mafia preukázateľne zrastená s najvyššími štátnymi pozíciami. No rovnako sme neboli krajinou, kde by do ulíc naraz, jednotne a slušne vyšli desaťtisíce ľudí s jasnými požiadavkami.
Nečudo, že bez tejto skúsenosti boli jemne skeptickí voči tomu, ako aktívne sa občianska spoločnosť u nás dokáže prejaviť. S trochou optimizmu sa dá povedať, že dnes je táto obava zažehnaná, hoci nevedno, koľko ľudí sa do ulíc ešte postaví v súvislosti s témami, ktoré sú pre Rafu kľúčové: nacionalizmus a xenofóbia.
„Nanečisto“ sa to dá vyskúšať priamo vo výstave. Jedným z vizuálne najvýraznejších prvkov je totiž