Denník N

Básne o mŕtvom synovi

V seriáli o neprávom zabudnutých knihách pokračujeme dielom zakázaného autora.

Andrej Žarnov bol autorom burcujúcich nacionalistických veršov, za prvej československej republiky dokonca cenzurovaných. Jeho pamiatku výrazne poškvrňuje to, že ho na svojich zhromaždeniach recitujú kotlebovci a tí, ktorí majú pocit, že národné cítenie a otváranie sa svetu stoja proti sebe. Tento špičkový patológ, občianskym menom
MUDr. František Šubík, však napísal aj prekvapivo krehkú lyriku, keď mu umrel sedemročný syn Ivan. Kniha vyšla ako druhý zväzok Smrekovej Komornej knižnice v apríli 1941.

Básnik biča

František Šubík sa narodil v roku 1903 v Kuklove na Záhorí a umrel roku 1982 v emigrácii v Poughkeepsie v štáte New York v USA. Už len z týchto dvoch údajov je jasné, že jeho život výrazne ovplyvnili historické okolnosti. Študoval medicínu na Lekárskej fakulte UK a študentské roky prežil na katolíckom Svoradovom internáte. Stal sa jedným z prvých slovenských profesorov patologickej anatómie.

V Slovenskom literárnom almanachu z roku 1931 o sebe píše toto: „Pochodím od hraníc Moravy zo sedliackych rodičov. Chceli mať zo mňa kňaza, ja som inklinoval k filozofii. Tercium datur: budem lekárom. Básne som začal písať v nižších triedach gymnaziálnych. I maďarsky som písal. Dedinský obuvník ma uvedomil národne. Mnoho som strádal a bedáril. Po trojmesačnom hladovení (1925) vyšla moja prvá sbierka Stráž pri Morave. Cenzúra ju zadržala. R. 1926 bol som v Spojených štátoch. Amerika mi vrazila klin do duše. Ztratil som veľa idealizmu a zmenil som hodne svoje názory.

R. 1929 vydal som sbierku Brázda cez úhory, ktorá však nedosiahla svojho poslania. Forma zabila obsah. Viacej a o inom hovoriť pokladám za zbytočné. Mám len jeden cieľ: Krajšie Slovensko.“

Andrej Žarnov patril k autorom katolíckej moderny (spolu s básnikom Rudolfom Dilongom, Jankom Silanom a ďalšími). Najprv publikoval v rozličných literárnych časopisoch. Jeho poézia je expresívna a bojovne v nej vyjadruje presvedčenie, že Slovensko by malo získať v rámci Československa autonómiu a byť samostatnejšie. Niektorí ho prirovnávali k Majakovskému, iní ho nazývali „básnikom biča“.

Jeho prvá básnická zbierka Stráž pri Morave (1925) bola v dobe vzniku označená za šovinistickú a protičeskú – i dodnes je pokladaná za značne kontroverznú. Stala sa vtedy dokonca témou rokovania československého parlamentu, pričom ju obhajoval poslanec Andrej Hlinka. Nakoniec z nej boli vypustené pasáže o kritike pomerov prvej republiky. V pôvodnej verzii mohla vyjsť až po vzniku slovenského štátu.

Ako sám autor píše v predhovore: „Kritici už dosiaľ hľadali a budú ešte hľadať v mojej sbierke dačo zo stránky umeleckej. Hovorím im však, nech sa neráčia namáhať, toho tam niet… Nie som priateľom takýchto výlevov poézie, bolo ich však treba robiť i proti vlastnej vôli…“ Napriek tomu, ako je Žarnov často vnímaný dnes, svoj nacionalizmus opisoval takto: „To je sám život v celej svojej hĺbke a šírke. Život sociálne vyrovnaný, spravodlivý a ľudský, z ktorého je vylúčená triedna nevraživosť, snobizmus a programový šovinizmus. Pritom však život plný národnej hrdosti, povedomia a pracovnej zodpovednosti.“

Katyň a potom

Po vzniku Slovenského štátu sa Andrej Žarnov v roku 1940 stal členom štátnej rady, profesorom patologickej anatómie a prednostom Ústavu patologickej anatómie Lekárskej fakulty UK. V roku 1942 ho vymenovali za šéfa slovenského zdravotníctva pod právomocou ministerstva vnútra. Tohto miesta sa však v roku 1944 vzdal na protest proti neochote ministra Macha brániť židovských lekárov pred Nemcami. Nikdy sa priamo politicky nean­gažoval.

V roku 1943 sa podieľal na odkrytí hrobov v Katyni ako člen vyšetrovacej komisie Medzinárodného Červeného kríža. Komisia zistila, že za masovou vraždou vyše 22-tisíc poľských dôstojníkov, kňazov a intelektuálov stála v roku 1940 Stalinova NKVD – čo sa ďalších päťdesiat rokov oficiálne popieralo. Žarnov usporiadal prednášku Pravda o Katynskom lese a publikoval na túto tému aj niekoľko článkov, v ktorých varoval pred ruským boľševizmom. Okrem toho odmietal SNP aj československú londýnsku exilovú vládu.

To všetko mu po vojne prinieslo veľké problémy a prenasledovanie. Ocitol sa aj na provizórnom zozname smrti povstaleckej Slovenskej národnej rady, kde okrem neho figurovalo ešte ďalších 37 ľudí. Dvakrát sa pokúsil emigrovať. Koncom marca 1945, údajne na vyzvanie Alexandra Macha, utiekol do Rakúska a 7. apríla sa mu tam narodil syn Ján. V júli 1945 ho však ako vojnového zločinca vydali Američania späť do vlasti. V Bratislave si potom odsedel dva a pol roka vo väzení a udelili mu verejné pokarhanie za kolaborantstvo. Okrem iného odmietal podpísať vyhlásenie, že sa s katynskými hrobmi mýlil.

Zakázaný autor

V roku 1952 odišiel tajne s rodinou z bydliska v Trnave a s finančnou pomocou kolegu prof. Jána Fridrichovského za dramatických okolností preplával v gumovom člne vo večerných hodinách rieku Moravu smerom do Rakúska. Nejaký čas žil tam a v západnom Nemecku, neskôr v USA.

Komunistická cenzúra ho úplne odstránila zo slovenskej literatúry, stal sa zakázaným autorom. V exile sa najprv ťažko pretĺkal, potom sa v USA zamestnal ako patológ v nemocnici Cronswille State Hospital, neskôr v Harlem Valley State Hospital vo Wingdale. Podieľal sa na živote krajanských spolkov, prekladal Sofokla, Danteho, Wilda, verše Karola Wojtylu (budúceho pápeža Jána Pavla II.) a vydal ešte jednu vlastnú zbierku. Umrel v roku 1982.

Jeho popol bol neskôr prevezený na Slovensko a tajne pochovaný na bratislavskom Ondrejskom cintoríne, symbolicky do hrobu jeho syna. Dnes sa tam nachádza oficiálny náhrobný kameň.

Ivuš umrel

30. júna 1940, krátko po tom, ako si Andrej Žarnov prevzal štátnu cenu za básnickú zbierku Štít, umiera jeho sedemročný syn Ivan. Básnik si vyčítal, že smrti dieťaťa nedokázal zabrániť, sám ho dokonca aj pitval a presne určil príčinu úmrtia. A aby sa so stratou vyrovnal, začal písať básne, ktoré zhrnul do zbierky Mŕtvy.

Vo svetovej literatúre sa tento spôsob zmierovania s osudom vyskytuje napríklad v cykle Piesne o mŕtvych deťoch (Kindertotenlieder). Básnik Friedrich Rückert (1788-1866) stratil v krátkom čase dve milované deti a prihováral sa im cez poéziu. Jeho básne zhudobnil Gustav Mahler a sú vďaka téme veľmi znepokojujúce.

Pri Žarnovových básňach možno ani tak nejde o ich umeleckú hodnotu, ale vyznačujú sa skôr hodnotou ľudskou. Na zbierku Mŕtvy sa popri autorovej drsnej, expresívnej a hlučnej poézii často zabúda, ale podľa môjho názoru je to to najlepšie, čo vytvoril.

Komorná knižnica Elánu bola prevažne bibliofilská edícia z rokov 1941-1948, v ktorej vyšlo 18 zväzkov. Založil a redigoval ju básnik Ján Smrek po tom, ako bola politickými okolnosťami prerušená jeho spolupráca s pražským vydavateľstvom Mazáč. Okrem zahraničných prekladov (Poeov Havran či Vercorsovo Mlčanie mora) tu vyšlo niekoľko prvých vydaní významných slovenských diel – ako napríklad Chrobákov román Drak sa vracia, Poničanov Divný Janko, Kostrova zbierka Ave Eva, či Smrekove poetické súbory Hostina a Studňa.

Knihy boli číslované a zväčša podpísané autormi, prekladateľmi či ilustrátormi. Viaceré z nich vyzdobili výtvarníci Ján Mudroch a Vincent Hložník. Sú zberateľsky veľmi cenené. Zbierka Mŕtvy, s Mudrochovým posmrtným obrazom Žarnovovho syna, vyšla ako druhý zväzok v limitovanej edícii 360 exemplárov. Mala však neskôr aj druhé vydanie.


(básne zo zbierky Mŕtvy)

Po boji

Tak zrovna ako po skončenom boji

keď mŕtvi spia a tichá noc sa chýli

s úsmevom zo snov hnúť sa nieto sily

hoc ktosi známy pred dverami stojí.

Neklope volám nejde nezazvoní

to čujem šelest iba svojho zdania

to čiapočka len s vešiaka sa skláňa

a cez stoličku kabátik sa kloní.

Na stole knihy písanky a perá

nik nezasadne čiarky nenakreslí

v kútiku hračky čo sem roky sniesly

a postelienka zrovna ako včera.

Len oči vlhšie trocha znavenejšie

len ticho mĺkve trocha viacej ruší

len srdce ťažké trocha viacej búši

a jeho líčka belšie sú a belšie.

Tak zrovna ako po skončenom boji

keď mŕtvi spia a tichá noc sa chýli

náručie vystrieť zvolať nieto sily

hoc ktosi drahý pred očami stojí.

Epilog

Sbohom vy kruté rýmy

kto váš hrot vytuší

zaklínam srdce nimi

v snoch pália na duši.

Vlnami škrtia zlými

krv život vyhluší

krvavo znejú dni mi

Ivuši Ivuši.

Zabudnuté knihy

Teraz najčítanejšie