Čo v laudaciu nezaznelo
Mojím trápnym tenisovým extempore som sa v pochvalnej reči pre laureáta Ceny Dominika Tatarku radšej nepochválil.
Bolo to niekedy v polovici osemdesiatych rokov, v neviemakom byte po neviemakom koncerte. Rockovom či folkovom, proste po bigbíte, ako sme hovorili každej dobrej muzike. Martina (či Milana, ako sa mu vraví častejšie) Šimečku som už vtedy vďaka Janovi Langošovi poznal aj osobne, a jeho občasnú prítomnosť na takýchto večierkoch som si doslova vychutnával, bolo pre mňa zážitkom počúvať jeho názory.
Odrazu sa však v ten neskorý večer reč náhle odklonila od politiky, filozofie či literatúry smerom k tenisu. Musím povedať, že vtedy v mojom novinárskom živote hral šport nezanedbateľnú úlohu. No aj vďaka osobným zážitkom, keď nejeden tréner mi pred zápasom podľa jeho slov „prezradil“, že chcú vyhrať, alebo keď sa úspešný strelec gólu hrdinsky „priznal“, že mal z toho radosť, bol môj vzťah k aktérom vrcholového športu pomerne zdržanlivý a kontrolovaný. Slušne povedané, obdivoval som (česť výnimkám) len ich športové výkony. To, čo nepatrilo k ich silným stránkam, naopak, zdobilo majstrov slova, tvorcov vzletných a múdrych myšlienok a im podobných nešportovcov. Zdalo sa mi, že posty sú jasne rozdelené.
Milan bol už vtedy výsostný intelektuál, a tak, keď v ten večer zvrtol reč na to, že na druhý deň si ide zahrať s priateľmi tenis, som sa (v súlade
