Denník N

Nepohol som sa z miesta, ale už tu nie som

Oleg Pastier (17. 4. 1952 – 15. 3. 2018). Foto – Peter Procházka
Oleg Pastier (17. 4. 1952 – 15. 3. 2018). Foto – Peter Procházka

Básnik, editor, rozhlasový redaktor a vydavateľ Oleg Pastier, ústredná postava nášho občianskeho samizdatu, zomrel vo štvrtok ráno vo veku nedožitých 66 rokov.

Je v tom aj kus smutnej symboliky. Ešte poriadne nedozneli ozveny utorňajšieho ceremoniálu Ceny Dominika Tatarku, keď vlastne len o niekoľko hodín, vo štvrtok ráno, prišla správa o úmrtí Olega Pastiera, jej laureáta spred piatich rokov. Bolo to v roku Tatarkovej storočnice, ďalší symbol, ktorý vtedy pripomenul Peter Zajac: „Oleg Pastier je v dnešnom čase nepamäti živou pamäťou našich čias. Nevyzývavou, nestojí v rade na pocty, radšej chodí sám, v tichom spoločenstve svojich autorov. Preto si cenu zaslúžil práve v čase tatarkovského jubilea.“

Po revolúcii nemusel nič meniť na svojich postojoch

Oleg v ten deň, 13. marca 2013, v deň Dominikovej storočnice, zaslal svojmu priateľovi symbolický telegram, v ktorom vzdal hold a volal na slávu holubom, „ktoré plavne nalietavajú na smutné bronzové poprsia smutných laureátov, tvorivo značkujú tie neživé torzá dávnych životov a zabudnutých diel a nežne sa nežnia na tom matnom kúsku dočasnej slávy. Viem, že by si mal z ich úprimného obcovania veľkú radosť“.

Ani v tomto posolstve Oleg nezaprel v sebe básnika. Ešte v samizdate vydal zbierky Tieň Chamraj a Pavúčie hniezda, neskôr, v slobodných časoch, potom Plot, Oko za zub či Možno. Rovnako však bol prozaikom, editorom, vydavateľom, pripravil knižný rozhovor s Albertom Marenčinom a s ďalšími autormi knihu Z protiľahlého brehu, dve dokumentárne knihy o Osamelých bežcoch či sériu Rodinné striebro, ktorú presunul aj do rozhlasovej podoby, a v neposlednom rade dve publikácie koláží Za ozvenou tichých hlasov.

Toto všetko, a ešte desiatky ďalších titulov vydával pod značkou F. R. & G., ktorá je knižnou edíciou časopisu Fragment, to hovoríme o ponovembrových časoch. Oleg Pastier sa kedysi vyjadril o svojom priateľovi Janovi Langošovi, že ten nemusel po roku 1989 nič meniť na svojich postojoch, a to isté platí aj o Olegovi.

Od začiatku osemdesiatych rokov vydával občiansky samizdat, najskôr Kontakt, po istej pauze Fragment, ktorý sa čoskoro spojil s redakciou iného časopisu K do spoločného projektu Fragment K. A po revolúcii odmietol ponúkané funkcie a usilovne pokračoval až do posledných chvíľ života vo vydávaní svojho milovaného časopisu a kníh blízkych autorov.

Ak sa vrátime k v úvode spomínanému Pastierovmu laureátstvu, tak toto je tá vzácna tatarkovská kontinuita.

More času (?)

„Po auguste 1968 prišlo medziobdobie bezradnosti, normalizátori nám vzali autentickú kultúru,“ hovoril, a svoje vydavateľské aktivity, ktorými spolu s priateľmi Jirkom Oličom, Jánom Budajom, Ivanom Hoffmanom, Jarom Štullerom, Igorom Kalným, Janom Langošom, Martinom Šimečkom, Martinom Kleinom a niekoľkými ďalšími reagovali na hrozbu kultúrneho vákua, považoval ani nie za aktívny odpor, ale skromne „len“ za hľadanie možností znesiteľnejšieho prežívania v priestore obohnanom ostnatým drôtom.

Obsahom samizdatových periodík boli eseje, politologické a historiografické štúdie, samozrejme, poézia a próza, ale aj recenzie kníh, výstav a ostatných nezávislých aktivít. „Pravda, našou hlavnou aktivitou boli knihy,“ spomínal Pastier. „Vydali sme ich v samizdate okolo dvesto, od domácich autorov ako Milan Šimečka, Miro Kusý, Ivan Kadlečík, Jozef Jablonický či Dominik Tatarka, ale aj od špičkových zahraničných spisovateľov.“ Kuriozitou bolo vydanie antológie českého undergroundu, pripravené spolu s Egonom Bondym.

Keď sme sa raz pýtali Olega, ako stíha byť básnikom, editorom, vydavateľom, rozhlasovým redaktorom, mal pripravenú odpoveď: „Držím sa rady jedného dôstojníka bývalej ľudovej armády: Deň má dvadsaťštyri hodín a k tomu ešte noc. To je more času!“

Dnes, keď Olegov čas navždy preťala zákerná choroba, môžeme obdivne a s vďakou povedať, že kruto vymedzený čas svojou tvorbou naplnil vrchovato. A na myseľ sa tlačí motto jeho zbierky Oko za zub, ktorým bol citát Vaska Popu: „Už tu nie som / nepohol som sa z miesta / ale už tu nie som.“

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Kultúra

Teraz najčítanejšie