Definitívne vlastnosti Olega Pastiera
Boli sme priatelia, ale trvalo mi dlho, kým som porozumel, kým naozaj je. Kým bol.
Rozoznávam dva druhy ľudí. Jeden je taký, ktorý nevie ukryť tajomstvá, všetky vlastnosti sú viditeľné na prvý pohľad, ničím neprekvapí. Ten druhý je ako cibuľa: obalený vrstvami, pod ktorými sa ukrývajú ďalšie a ďalšie a vlastne až život sám ich postupne všetky odlúpne.
Taký bol Oleg Pastier. Dlho som nerozumel, prečo sa rozhodol stať sa básnikom a vydavateľom samizdatu, prečo si vybral život vylúčeného, prečo tak vytrvalo ignoroval komunistický režim. Nikdy sa príliš nezaujímal o politiku, vtedajší režim by ho zrejme pokojne nechal publikovať básne, lebo boli intímne a v princípe nepolitické.
Ale on sa z nejakého dôvodu rozhodol, že s komunizmom nechce mať nič spoločné. Až oveľa neskôr som pochopil, že to bolo preto, lebo príliš miloval literatúru. A keď ju raz naozaj milujete, nemôžete sa podieľať na tom, že ju ničíte cenzúrou, aj keby mala byť len hypotetická.
Nepohol som sa z miesta, ale už tu nie som
Ale toto sa paradoxne ukázalo až po páde režimu. Literatúru miloval až tak, že jej zostal verný aj v slobode, keď už ju síce neohrozovala cenzúra, ale ničil ju nezáujem a chudoba. Olegovi to bolo jedno, pokračoval, ako keby sa nič nezmenilo, len písací stroj a cyklostyl nahradil počítač a tlačiareň.
Štyridsať rokov sme boli priatelia, ktorých cesty sa občas tesne prepojili, potom zase vzdialili, ale vždy, keď sme sa stretli