Denník N

Zuzana Kronerová: Som veľmi nahnevaná

Zuzana Kronerová. Foto N - Tomáš Benedikovič
Zuzana Kronerová. Foto N – Tomáš Benedikovič

Obávam sa, že politici svoje funkcie berú ako doživotný status a ani im nenapadne, že to má byť služba vlasti, služba svojej krajine, hovorí herečka Zuzana Kronerová.

Keď cez víkend preberala cenu Český lev za najlepší herecký výkon vo filme Baba z ľadu, vo svojej ďakovnej reči nielen ďakovala, ale vyjadrila aj smútok a znepokojenie nad tým, čo sa práve deje na Slovensku po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. V divadle Astorka Korzo ’90 sa spolu s kolegami okamžite zmobilizovali a po každom predstavení čítali vyhlásenie a vyzývali k minúte ticha. „Nemohli sme nereagovať. Nie som politologička, ale som občianka tohto štátu a som nahnevaná. Musíme sa spojiť a vyjadriť,“ hovorí ZUZANA KRONEROVÁ.

Pri preberaní Českého leva ste povedali, že ste šťastná, ale aj veľmi smutná, znepokojená a rozzúrená v súvislosti s tým, čo sa deje. Čo vás hnevá najviac?

Som veľmi nahnevaná na to, že politici, ktorí nám vládnu, nemajú žiadnu reflexiu – až na pár svetlých výnimiek, akou je, napríklad, dnes už bývalý minister kultúry Marek Maďarič. Obávam sa, že svoje funkcie berú ako doživotný status a ani im nenapadne, že to má byť služba vlasti, služba svojej krajine, ako nám to ukazuje prezident Kiska. A smutná, šokovaná som z toho, čo sa stalo, že zomreli dvaja mladí ľudia, ale aj z toho, že naši najvyšší štátni predstavitelia novinárov urážajú, nevážia si ich, dokonca na nich slovne útočia a nijako ich nechránia. To, čo sa stalo, je neodpustiteľné,  je to zlý signál pre našu krajinu a bojím sa ďalšieho vývoja. Ľudia by si mali uvedomiť, že nabudúce musia voliť viac uvážlivo.

Prečo sme sa ocitli v situácii, že do ulíc vyšlo najviac ľudí v ponovembrovej histórii?

Ľudia toho majú dosť, sú nespokojní. Normálny, slušný človek má zásady a v takejto situácii už nemôže mlčať. A verím pritom v to, že takýchto slušných ľudí je u nás väčšina. V našich zemepisných šírkach a so skúsenosťou štyridsiatich rokov socializmu majú mnohí tendenciu hovoriť, že aj tak sa nič nezmení, a aj preto často nejdú voliť. Ale ja verím, že táto situácia nás už poučila a že toto nie je cesta. Nemáme síce veľa skúseností, ako sa správať občiansky aktívne a hovoriť, čo si myslíme, ale už sa to musíme naučiť. Neviem, kedy sa to zmení, ale verím, že mladí ľudia prídu na to, že treba nielen uvážene voliť, ale potom týchto zvolených ľudí aj kontrolovať.

Desaťtisíce ľudí na námestiach pripomínajú november ’89. Keď si naň spomeniete – vidíte v tom, čo sa teraz deje, nejakú podobnosť?

Samozrejme, je v tom veľká podobnosť. Keď sme vtedy vyšli do ulíc, situácia bola podobná – nemohli sme to znášať. Neverím všetkým tým konšpiračným teóriám, ktoré sa ľuďom snažili neskôr povedať, že to bolo vopred pripravené zo Západu. Už sme to skrátka nemohli znášať. Cítili sme, že niečo treba povedať. A tak je to aj dnes. Nie som politologička, ale som občianka tohto štátu a som nahnevaná. Musíme sa spojiť a vyjadrovať sa k tomu, čo sa deje.

Už na druhý deň po tom, čo sme sa dozvedeli o vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, začali v divadlách herci dávať najavo svoje znepokojenie. V Astorke ste spoločný list po predstavení čítali vy, ako k tomu prišlo?

Bolo to úplne spontánne, všetci vrátane režiséra Michala Vajdičku, ale aj nášho riaditeľa Vlada Černého a umeleckého šéfa Mariána Amslera sme cítili, že musíme spolu s divákmi držať minútu ticha pre zavraždených a reagovať spoločným vyhlásením. Paradoxne, prvé predstavenie, ktoré sme po tejto tragickej udalosti hrali,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Divadlo a tanec

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie