Prečo Ficova demisia nestačí
Smer a jeho partneri otvorene povýšili cynizmus na svoju pracovnú metódu.
Autor je politológ, pôsobí na Katedre politológie FSS MU
Na otázku, ktorá udalosť od vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej najviac symbolizuje súčasnú situáciu, by sa ponúkalo viacero odpovedí. Stačí si ich v rýchlosti premietnuť. Avizované odstúpenie ministra vnútra Kaliňáka. Prvý náznak tlaku Mosta-Híd na svojich koaličných partnerov a „tretia veta“ uznesenia jeho republikovej rady. Absurdné a napokon až vizionárske stanovisko Antona Hrnka o personálnych výmenách vo vláde. A napokon odstúpenie samotného premiéra.
Ani jedna z uvedených možností by nebola správna. Všetky bez najmenšieho problému zatienil cynický úsmev Roberta Fica, keď do rúk prezidenta Kisku skladal vlastnú demisiu. Ani napľutie priamo do kamier prítomných médií by nebolo výstižnejšie.
Ako keby Gašparovič vymenil Mečiara
Za predpokladu, že v ďalších dňoch nedôjde k výraznejšiemu zvratu, vznikne vláda pod vedením Petra Pellegriniho. Vládne strany, predovšetkým Smer, budú toto vyústenie označovať za vyriešenú záležitosť a pokusy o jej opätovné otvorenie za nanajvýš otravné. Presne v duchu ich technokratického zmýšľania, ktorého svedkami sme minimálne od posledných parlamentných volieb.
Predstava, že výmenou premiéra dôjde k aspoň čiastočnému posilneniu legitimity vlády z pohľadu verejnosti, je vyslovene iluzórna. Hoci analógie v politike bývajú často nepresné, ide o podobnú situáciu,
