Psychologička: Smútok nie je negatívna emócia, má v našom živote obrovský význam

Smútok je v našej kultúre vnímaný ako prejav slabosti alebo čohosi nezdravého, ale je to naopak – bez neho by boli naše životy oveľa povrchnejšie, hovorí psychologička HANA ŠEVČÍKOVÁ. Na to, aby sme zvládli smrť blízkych ľudí, sme vyzbrojení, ale nejde to samo, musíme si to odsmútiť – iba tak sa dá takáto traumatická udalosť zvládnuť. Situácia, keď rodičia prídu o vlastné dieťa, však siaha na hranicu našich duševných síl a aj to je jeden z dôvodov, pre ktoré celú spoločnosť natoľko zasiahla smrť Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.

Hana Ševčíková v rozhovore hovorí aj o tom:

• čo sa deje s človekom v prvom momente, keď mu zomrie niekto blízky
• ako je dobré pristupovať k niekomu, kto utrpel stratu a čoho sa radšej vyvarovať
• ako dlho smútok trvá a prečo nie je dobré snažiť sa na všetko rýchlo zabudnúť
• ako sa o smrti rozprávať s deťmi
• či sa dá na smrť blízkych ľudí pripraviť 
• prečo smútok nie je negatívnou emóciou a v čom nám dokáže pomôcť

Ako je možné, že nás tak hlboko zasiahla smrť dvoch ľudí, ktorých väčšina z tých, čo sú na námestiach, nikdy v živote nestretla naživo?

Je to preto, lebo napriek tomu, že sme ich mnohí osobne nepoznali, ich smrť sa nás veľmi osobne dotýka. Dôležitú úlohu v tom hrajú okolnosti, za akých zomreli, a najmä dôvod. Ich smrť nám dala najavo, že prostredie, v ktorom žijeme, nie je také, za aké sme ho považovali. Ich smrť nám zobrala základný koncept toho, v akej spoločnosti žijeme. Ich smrť nás vystrelila do inej reality. Pred mesiacom by ešte každý povedal, že nie je možné v tejto krajine zavraždiť novinára. Sami novinári to brali s nadhľadom. Ich smrť je teda okrem toho, že je – tak ako aj iné – veľkou tragédiou, pre nás všetkých o to ťažšia, lebo ukázala, že niečo životne dôležité pre spoločnosť tu nefunguje. Napríklad, že novinári môžu hovoriť o tom, čo sa v našej krajine deje, bez toho, aby im niečo hrozilo. A ak to tak nie je, je to ohrozenie nielen pre spoločnosť, ale dotýka sa to aj pocitu bezpečnosti každého jedného z nás.

Ján Kuciak a Martina Kušnírová mali len 27 rokov, boli to mladí ľudia, vo veku detí mnohých ľudí alebo vo veku tých, čo organizujú verejné zhromaždenia. Je aj toto dôvod, pre ktorý to mnohých natoľko zasiahlo?

Áno, vek je iste jeden z aspektov toho, prečo nás to tak zasiahlo – mladí ľudia skrátka neumierajú, a každému z nás sa s tým dá ľahko identifikovať. Buď ten vek práve prežíva, alebo si naň dokáže jasne spomenúť.

Na Facebooku ste písali, že táto udalosť ako prvá zrazu prenikla aj do vašej ambulancie, kde zväčša nikto neotvára tému spoločenských problémov, lebo má dosť tých vlastných. Prečo je to teraz inak?

Pretože je to také silné. Je to alarmujúce. Je to, ako keby mal človek zlomenú nohu a nezaujímalo ho veľmi, kadiaľ kráča; trápi ho, že ho bolí noha. Ale zrazu príde búrka a on začne bežať napriek zlomenej nohe, lebo podstatnejšia než jeho vlastná bolesť je búrka. A tak je to aj v tomto prípade. To, čo sa stalo, je natoľko podstatné, že to zrazu prehlušilo aj osobné trápenia. Na jednej strane je to v niečom na škodu – a to v tom zmysle, že niektorých to ešte väčšmi zaťažuje, hoci už ich ťaží dosť vecí, ale na druhej strane je dobré, že ľudia vnímajú aj tento rozmer a že sa dokážu zomknúť a mať pocit spolupatričnosti.

Prvé piatkové zhromaždenie bolo veľmi pietne, spomienkové. Pomáha nám zvládnuť smútok práve to, že spolu stojíme na námestí?

Áno, aj, hoci to nie je to jediné, čo nám pomáha. Ale aj pri prekonávaní iných strát a smútkov je