Denník N

Ukrajinský pokus zbaviť sa sovietskej minulosti

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

Ukrajinský parlament schválil sériu zákonov, ktoré majú krajine pomôcť vyrovnať sa s totalitnou minulosťou. Majú slabé miesta.

Autor je historik, Historický ústav SAV

Ukrajinský parlament schválil 9. apríla balík štyroch zákonov namierených proti propagácii komunizmu a nacizmu. Údajné príčiny ich vzniku, obsah, ako aj možné dôsledky rozpútali ostré diskusie, ktoré veľmi rýchlo získali celosvetový ohlas.

Môžeme špekulovať, nakoľko je tento záujem diktovaný skutočnosťou, že Ukrajina je zo zrejmých príčin pod drobnohľadom svetových masmédií, a či by takúto odozvu vyvolalo prijatie podobných zákonov v menej zaujímavej krajine (pravdepodobne nie).

Na druhej strane obsah ukrajinských právnych noriem, ktorých platnosť ešte musí podpisom potvrdiť prezident, nepochybne stojí za hlbšiu analýzu.

Koniec sovietskemu názvosloviu

Najprv základné informácie k jednotlivým zákonom. Ten prvý tvrdí, že územie Ukrajiny bolo v rokoch 1918 – 1991 okupované sovietskym Ruskom. Z tohto dôvodu mali Ukrajinci právo bojovať za nezávislosť a účastníci tohto boja majú nárok na uznanie.

Úlohou druhého zákona je odstrániť „sovietske názvoslovie“ týkajúce sa druhej svetovej vojny. Na Ukrajine sa tak už nebude používať názov Veľká vlastenecká vojna a oslava víťazstva nad nacizmom sa bude musieť zaobísť bez komunistických symbolov.

Tretí, najmenej problematický zákon, sa týka sprístupnenia všetkých archívnych materiálov o činnosti sovietskych represívnych orgánov v rokoch 1917 – 1991.

Posledný zákon kriminalizuje akúkoľvek propagáciu komunistického alebo nacistického režimu. Trest za porušenie tohto nariadenia je päť až desať rokov väzenia. Nariadenie tiež počíta s okamžitým premenovaním všetkých miest, ulíc aj organizácií, ktorých názvy odkazujú na komunistický režim, a s likvidáciou pamätníkov a sôch, ktoré propagujú sovietsky komunizmus.

Argumenty proti

Domáci aj zahraniční kritici upozorňujú, že náhly záujem ukrajinských poslancov vládnej strany o problematiku škodlivosti totalitnej minulosti má značne prízemné pohnútky. Inými slovami, vládnej moci ani tak nejde o ochranu občanov pred komunistickou a nacistickou propagandou, ale skôr o odvrátenie pozornosti od ekonomických neúspechov krajiny.

Nové zákony sa navyše budú dať využiť na umlčanie opozičných ľavicových strán, falzifikáciu dejín a heroizáciu osobností typu Stepana Banderu, ktorý popri boji za ukrajinskú nezávislosť organizoval masakre poľského a židovského obyvateľstva.

Kritika pokračuje tvrdením, že flexibilný výklad zákona sa môže stať prostriedkom na obmedzovanie slobody slova, šikanovanie politických protivníkov, ako aj mimovládnych organizácií. Neposlušných historikov zas bude ľahké obviniť z nedostatočne kritického prístupu k sovietskej minulosti alebo naopak slabo oslavného postoja k ukrajinským nacionalistom, či už k tým minulým, alebo súčasným.

Posledným argumentom z tábora odporcov je tvrdenie, že nové zákony spôsobia prehĺbenie konfliktov v rámci ukrajinskej spoločnosti a svojím jednoznačne protiruským zameraním dodajú nové argumenty kremeľskej propagande, ktorá sa v tomto prípade ani nebude musieť uchyľovať ku klamstvám.

Argumenty za

Samozrejme, ku každému kritickému bodu existuje rovnako relevantný protiargument obhajcov zákonov z 9. apríla. Rozmýšľať nad reakciou Ruska a separatistov asi nemá veľký význam. Ruská propaganda nie je závislá od faktov a na jej obsahu by sa nič nezmenilo, ani keby spomínané zákony vôbec nevznikli, alebo keby ich ukrajinský parlament odmietol schváliť.

Okrem toho ruská kritika Ukrajiny je (aj) v tomto ohľade značne pokrytecká, pretože práve Rusko je priekopníkom v prijímaní zákonov trestajúcich nesúhlas so štátom posvätenou interpretáciou minulosti.

Obhajcovia dekomunizačných zákonov tvrdia, že pre budúcnosť demokratickej Ukrajiny je odsúdenie totalitnej minulosti a jej zločinov rovnako dôležité ako ekonomické reformy. Odvolávajú sa tu na príklad bývalých komunistických krajín strednej Európy.

V tomto smere ukrajinské zákony skutočne neprinášajú nič neobvyklé. Takmer všetko, čo navrhujú, je v strednej Európe už dávno realitou. Zákonné normy trestajúce propagáciu totalitných ideológií a popieranie ich zločinov okrem toho obsahuje legislatíva väčšiny európskych štátov.

Úplne pravdivé nie je ani tvrdenie, že ukrajinské anti-totalitné zákony boli narýchlo spísané politikmi vládnej strany a v parlamente sa objavili úplne nečakane. V skutočnosti bola ich príprava súčasťou koaličnej zmluvy. Schválené boli síce bez väčšej rozpravy, no nadväzujú na diskusie o vyrovnávaní sa s komunistickou minulosťou, ktoré na Ukrajine prebiehali od roku 1991.

Ich súčasťou je aj dlhodobá snaha o medzinárodné presadenie označenia hladomoru na Ukrajine v rokoch 1932 – 1933 za Stalinom naplánovanú genocídu. Táto aktivita neustala ani za Janukovyčovho režimu.

Osnovy zákonov z 9. apríla okrem toho nepripravovali politici, ale historici. Tí sa síce netaja názorom, že ich hlavným cieľom je „konečne sa oslobodiť od sovietskej minulosti“, ostro však popierajú, že by chceli obmedzovať slobodu slova alebo vedecké bádanie.

Najslabšia časť

Najproblematickejšou časťou balíka anti-totalitných zákonov je požiadavka na povinnú úctu k bojovníkom za ukrajinskú nezávislosť počas druhej svetovej vojny.

Čiste formálne tejto snahe niet čo vyčítať. Svojich hrdinov boja za slobodu oslavuje každý národ. Problém je, že ich ukrajinské verzie, ako sú Stepan Bandera alebo Roman Šuchevyč, majú na svedomí masové vraždenie civilného obyvateľstva, ktoré sa z racionálneho, vedeckého ani politického hľadiska jednoducho nedá ospravedlniť „bojom za národ“. Snaha budovať modernú, liberálnu a demokratickú Ukrajinu na historickom odkaze takýchto postáv tak nevyznieva príliš úprimne.

Záverom možno konštatovať, že štyri ukrajinské zákony o dejinách sa len málo líšia od legislatívy platnej v mnohých ďalších krajinách. S najväčšou pravdepodobnosťou tak budú aj rovnako neúčinné.

Napriek existujúcim zákonom v krajinách Európskej únie neonacisti ani komunisti zďaleka nezmizli. Vo viacerých štátoch dokonca sedia v parlamentoch a svoje názory môžu šíriť bez väčších problémov. V snahe získať politickú moc s nimi v niektorých prípadoch spolupracujú aj „osvedčení“ demokrati. Ťažko predpokladať, že v ukrajinskom prípade sa situácia bude vyvíjať inak.

Jediným viditeľným úspechom tak zrejme bude formálne vymazanie komunistickej minulosti odstránením pamätníkov a premenovaním ulíc. V skutočnosti totiž jedinou bariérou proti šíreniu totalitných ideológií nie je prijímanie zákonov, ale každodenný dôraz na rešpektovanie demokratických pravidiel a dôrazné odmietanie nedemokratických ideológií a praktík.

To si však vyžaduje oveľa viac námahy a času ako vytváranie represívnej legislatívy a falošných hrdinov. Koniec-koncov, na Slovensku s tým máme tiež svoje skúsenosti.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie