Sloboda, rovnosť, štrajk. Čo dosiahli masové protesty v máji 1968 vo Francúzsku?
Začali ich študenti na univerzitách, neskôr prerástli do najväčších protestov vo Francúzsku v 20. storočí. Macron by výročie rád oslávil, politici ho od toho odrádzajú.
Boli to študentské povstania, čo pred 50 rokmi zmenilo Francúzsko. Bitky s políciou v parížskych uliciach, štrajky zamestnancov v štátnych aj súkromných podnikoch a masové protesty rozdelili krajinu.
V máji 1968, tri mesiace pred tým, ako na Slovensko vtrhli ruské tanky, francúzsky prezident Charles de Gaulle z obavy pred revolúciou či občianskou vojnou utiekol na vojenskú leteckú základňu v Nemecku a odtiaľ oznámil rozpustenie Národného zhromaždenia a predčasné voľby. Tie síce o mesiac neskôr pohodlne vyhral, ale ani to na upokojenie situácie nestačilo.
O rok neskôr rezignoval, keď Francúzi odmietli v referende väčšiu decentralizáciu moci, a teda presun niektorých kompetencií na kraje, vrátane reformy senátu. Svoje zotrvanie vo funkcii totiž spojil s prijatím týchto zmien.
„Francúzi už nemajú národnú hrdosť. Pre Francúzsko už nechcú urobiť vôbec nič. To, čo sa odohráva dnes, nemá nič spoločné s tým, čo som chcel,“ povedal v tom istom roku. Zomrel o rok neskôr, v čase, keď už pre Francúzov nebol žiadnou autoritou.
Právo premýšľať
Pred polstoročím začali vo Francúzsku protestovať študenti. Nebolo to však máji 1968, ale protesty sa začali už v marci. A dejiskom nebol Paríž, protestovalo sa na jeho predmestí Nanterre, kde sa študenti búrili proti prítomnosti policajtov v civile na území kampusu.
Až o pár dní neskôr sa nepokoje presunuli na parížsku Sorbonu, kde polícia násilne zasiahla počas stretnutia študentov a zatkla viac ako 400 ľudí.
To vyvolalo študentskú vzburu v Latinskej štvrti, kde sídlia viaceré budovy známej parížskej univerzity. Vzbúrenci vytvorili barikády v celom parížskom obvode, na bezpečnostné zložky hádzali Molotovove kokteily, zatiaľ čo policajti proti nim používali slzotvorný plyn.
Hnutie sa neskôr rozšírilo na lýceá, podporili ich francúzski odborári, ktorí protestovali proti policajnej brutalite, pridali sa továrne, nemocnice, pracovníci vo verejných službách aj v doprave.
„Študenti sa vyjadrili novým, nevídaným spôsobom, aby znova získali svoju autonómiu a našli svoj osobný aj spoločenský život,“ povedal pre La Croix historik Ludivine Bantigny.
„Postavili sa autorite a ukázali, že politika
