Surová krehkosť obyčajného života

Česká beletria sa u nás teší pomerne intenzívnemu čitateľskému záujmu. Kateřina Tučková či Petra Soukupová z mladšej generácie českých prozaičiek nie sú pre čitateľov neznáme mená, a to spomínam len, nazvime to „crème de la crème“ – menovať by sme mohli pokojne ďalej. Za povšimnutie a za pozornosť však stojí aj debutový román Lucie Faulerovej Lapači prachu, ktorý v roku 2017 vydal Torst.

Meno Lucie Faulerovej určite nie je neznáme minimálne hŕstke slovenských milovníkov Brna. Ako editorka je totiž podpísaná pod svojráznym sociologicko-turistickým bedekrom Kateřiny Šedej BRNOX – Průvodce brněnským Bronxem, ktorý bol v roku 2017 ocenený najprestížnejšou českou literárnou cenou Magnesia litera v kategórii publicistika.

Najhoršia chvíľa v živote

Hlavnou hrdinkou románu Lapači prachu je dvadsaťosemročná operátorka call-centra Anna Kaplanová. Nejde o klasické firemné call-centrum, kde sa komunikuje s istou dávkou agresivity (či asertivity) buď na jednej, alebo na druhej strane telefonickej linky. Anna sedí pri počítači a radí ľuďom takmer vo všetkých oblastiach každodenného života. Potrebujete poradiť s domácou úlohou z geografie? Neviete, ako sa najrýchlejšie dostať električkou na Náplavku? Alebo koľko schodov vedie do Žižkovskej televíznej veže? Pokojne volajte, Anna vám zistí všetko.

Okrem toho Anna vedie pomerne smutný život v smutnom byte uprostred smutného mesta. Vstáva pravidelne v tom istom čase a nepotrebuje na to ani budík. Celé dni sa pohybuje v mierne hmlistej klíme medzi svojou prácou, zanedbaným bytom a pravidelnými stretnutiami so staršou sestrou Danou, ktorá je Anniným absolútnym opozitom – vydatá matka troch detí, ktorá má zdanlivo plné právo kritizovať Annin neukotvený a rozháraný život. Jej dni majú navonok presný rytmus, no nie je to tak – kdesi vo vnútri pod tenkou škrupinou sa totiž odohráva arytmická kakofónia plná každodennej bolesti.

„Byla to nejhorší chvíle jejího života, tedy kromě všech ostatních,“ hovorí v úvode knihy rozprávač. „Byla to nejhorší chvíle mého života, tedy kromě všech ostatních,“ dodáva hneď vzápätí Anna.

Zamestnanec roka

„Pro dnešek mám telefonování ažaž. Jako každý den. Jsem totiž telefonní operátorka. Už asi čtyři roky. Telefonistky mají prý trvanlivost tři roky, takže přesluhuju,“ hovorí exspirovaná Anna nesúca titul zamestnanec roka. Titul získala pomerne ľahko, keďže nemá kam ísť, keďže nemá za kým ísť a prijíma všetky možné i nemožné nadčasy.

S telefónom na uchu sa navyše človek ľahko môže cítiť dôležitým – denne má totiž desiatky možností pomôcť anonymným ľuďom v núdzi. No rovnako sa môže cítiť absolútne zbytočne, keď vidí, že doba sa mení a každý už má dnes kompletné databázy vo svojom vrecku – v múdrom telefóne. Raz to slúchadlo zostane hluché. Čo potom?

Anna sa vo svojom byte obklopuje zbytočnými drobnosťami. Niektoré z nich dostala, no veľkú väčšinu kdesi ukradla. Popolník. Dlažobná kocka. Figúrka. Zátka. Pohár. Čokoľvek. Drobnosti sú rozostavané na policiach okolo nej a ich jedinou úlohou je zachytávať prach.

Vrstva sivej srsti hovorí o plynutí času, o tom, že svet nie je nehybný, že striedanie svetla a tmy nie sú len akési záblesky, ale v skutočnosti ide o prirýchle otočky hodinových ručičiek i celej planéty.

Lapačom prachu však nemusí byť len nehybná a neživá vec. Aj človek sa ľahko stane pristávacou plochou pre tie najnepatrnejšie čiastočky tých najzbytočnejších vecí. Aj sám človek sa napokon môže pokladať za prach, ktorý nakoniec niekto prijme na svoj chrbát.

Krutý bôžik

Tak, ako sa v sústredených (a zužujúcich sa) kruhoch odohráva Annin život, taká je aj dikcia textu. Návraty, refrény, opakovačky. Tieto figúry však nepôsobia retardačne, ale sú veľmi funkčné, posúvajú príbeh ďalej – ďalej ku koncu, ktorý nám je zrejmý už od samého začiatku. A kdesi bokom, vždy v rohu, v prítmí – stojí krutý bôžik, cynický rozprávač, ktorý občas od Anny preberie niť príbehu a vôbec ju pri tom nešetrí.

Lucie Faulerová sa vo svojom debutovom románe nevyhýba ničomu, čo by mohlo literárny text „zašpiniť“. Podstatná časť Anninho príbehu sa odohráva na pokazenom záchode. Po každom použití treba vystúpiť na misu, počkať, kým sa naplní nádrž, a potom – spláchnuť. Všetko. Nielen moč a stolicu a zvratky, ale aj ľudské tváre, slová a všetko, čo narúša jej arytmický rytmus. Splachovanie, to je nerozprávanie, dusenie a intenzívne prežívanie – ale len hlboko vo vnútri. Anna má svoj pancier, čo na tom, že je sadrový? Naoko je presvedčená o jeho pevnosti a nezničiteľnosti, no dobre ho pozná, vie, aký je v skutočnosti krehký.

Tam, kde má jej sestra albumy s fotografiami, ona nemá nič. „Já měla fotoalbum v hlavě, co se týče těch mužů. Ale nebyly na nich obličeje. Měla jsem své pornoalbum. Podívala jsem se na stěnu před sebou a představila si zbrusu novou polici, která by vévodila těm zbylým s kameny a vázami a porcelánem a keramikou a kovem, se soškami a figur­kami z vyfoukaného skla a s dřevěnými kostkami a korkovými zátkami. Představila jsem si speciální vitrínu plnou mužských penisů.“ Ďalšia vitrína, ďalšia polica, na ktorú by mohol sadať prach.

V jej svete je ticho – okrem pracovných telefonických rozhovorov. A paradoxne – najhlasnejšie k nej prehovára reklamný smog, teleshoppingy, bilbordy. Keď zahryzne do šišky, hovorí si: „Jste to, co jíte. Jsem mouka a cukr a tuk s čímsi lepkavým uvnitř.“

Modriny

Pri stretnutí s Annou Kaplanovou si môžeme uvedomiť, aký je človek vo svojej podstate krehký a zraniteľný. Môžeme si uvedomiť, že je nesmierne ľahké rozoberať a odsudzovať cudzie životy, no aj ten človek smutný, aj ten divný, aj ten nedobrý je vo svojej podstate stále človekom, ktorý si zaslúži ak už nie pohladiť, tak aspoň pohľad. Lucie Faulerová nám rozmieňa svoju hrdinku na drobné. Musíme s ňou súcitiť, to je samozrejmé, poznáme ju predsa už od malička. My však zrazu chceme vedieť, ako jej pomôcť.

Obyčajná Anna žijúca v obyčajnom meste nám je zrazu nesmierne blízka, a to napriek tomu, že jej prejav smerom von k ľuďom je skôr cynický a odmietavý. Je však múdra a citlivá. Na rukách sestry Dany vidí modriny a vie, že sú to tie isté modriny, ktoré na rukách nosila aj ich matka. S pohrdlivým úsmevom strpí sestrino poúčanie, no bolesť a násilie cíti o to viac na vlastných rukách vo chvíľach, keď je sama, a ťažká hlava sa jej zabára medzi sedadlo a operadlo gauča.

Anna Kaplanová, zamestnanec roka, je tragická postava. Keď však hovoríme o smútku a o bolesti, ktoré v sebe nosí, musíme jedným dychom odmietnuť slová pátos a sentiment. Jej príbeh je totiž surový. Krutý. Bez flitrov a ornamentov.

Postupne sa pred nami otvára celý jej krehký svet, v ktorom sa už od detstva obaľovala brnením, aby aspoň ako-tak prežila vo svete plnom výmoľov. A vo vnútri, pod povrchom, tam, kde nedovidieť, nič nedrieme. Tam to totiž vrie.

Lucie Faulerová nám v románe Lapači prachu ponúka bolestný príbeh mladej ženy. Za príbeh Anny si však môžeme dosadiť kohokoľvek, aj seba. Stačí zmeniť kulisu, vymeniť jej lapače prachu za vlastné. Všetci dobre vieme, aké ťažké môže byť urobiť čo i len jediný krok, najmä, ak sme vrastení do zeme. A to by sme ich vraj mali denne spraviť aspoň osemtisíc.

S románom Lucie Faulerovej sa do kruhu známych českých autoriek a autorov dostáva svojbytný a nezameniteľný hlas. Lapači prachu stoja za našu pozornosť.