Denník N

Sme normálna krajina!

Áno, sme úplne normálna krajina. Ba ukazuje sa, že i príkladná, inšpirujúca. Sme krajina vzdoru.

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Turbulentná doba si občas vyžaduje korenistejšie vyjadrenia, expresívnejšie slová a priamejšie útoky. To mi vôbec neprekáža, aj keď titulky ako Fico sa pomiatol by sa nehodili ani do bulváru, nieto do seriózneho denníka ako N-ko. Skôr ma znepokojujú a občas aj rozčúlia už štvrťstoročie sa opakujúce variácie na tému „toto nie je normálna krajina“. Aby som začal susedmi: waldheimovské a haiderovské Rakúsko bolo a je? Berlusconiho Taliansko bolo a je? A keby sme zasa chceli rýchlo vec odbaviť, veď tí „južania“, tak potom ten vyspelý taliansky sever Salviniho je normálny? Alebo Puigdemontovo Katalánsko; farageovská antieurópska brexitovská Británia je?

Ak vynechám malých „deviantov“ á la Orbán, Kaczińsky, Babiš, tak Trumpova Amerika je normálna? (Iba mimochodom, mentálna podobnosť medzi Trumpom a Mečiarom je iste primeranejšia ako snaha niektorých pripodobniť k Mečiarovi Fica…)

Mohol by som si vybrať ktorékoľvek obdobie a ktorúkoľvek krajinu, všetky sú ďaleko od ideálu. Áno, ideál musíme mať, ale ako náš slovenský cieľ, ako naše hodnoty – a nie to permanentné zakomplexované obracanie sa k iným, tým dokonalým, samozrejme, západným.

Mnohokrát som aj vo svojich príspevkoch tu v N-ku upozornil, že to je len normativistická konštrukcia, taký ideálny „Západ“ neexistuje, ani liberálna demokracia… Dôsledkom tejto idealizácie „Západu“ je posúvanie všetkého negatívneho, čo sa u nás deje na „Východ“ a hľadanie príčin v nejakom „byzantinizme“.

Ak koncom 80. rokov bol tento protiklad funkčný – a vyjadroval politický postoj proti stalinskému totalitarizmu či sovietskemu modelu a geopoliticky našu historickú spolupatričnosť s európskymi hnutiami za občianske a národné slobody – tak dnes už nestačí: opačne, je anachronizmom, ktorý už nielen nevystihuje, ale aj zakrýva skutočné príčiny toho, čo sa deje.

Organizovaný zločin, mafie, vlády finančných skupín, pokusy monopolizovať ekonomické postavenie ovládnutím štátu (state capture), pranie špinavých peňazí, daňové podvody, pololegálne úniky (tzv. optimalizácia daní), daňové raje, burzové špekulácie nepredstaviteľných rozmerov… sú produktom ilúzie práve onej „liberálnej demokracie“, dnes v jej neoliberálnom prezlečení: ilúzie, že stačí regulácia občianskych vzťahov, obmedzenie štátnej moci ľudskými právami a demokratická tvorba reprezentácie. A to je omyl! Na ňom parazitujú podnikatelia – špekulanti, mafie, oligarchovia, na ňom sú založené aliancie politikov a finančných skupín, monopolizácie sektorov, aj toho mediálneho.

Áno, sme úplne normálna krajina. Ba ukazuje sa, že i príkladná, inšpirujúca. Sme krajina vzdoru. Už v roku 1989 sme mali širšiu protirežimovú základňu ako napríklad v Česku. Aj keď sa zdalo, že klasický disent bol poredší ako u susedov, škála odporcov režimu bola oveľa širšia: od nábožensky motivovaného vzdoru cez enviromentalistov, umelecké prúdy, osemašestdesiatnikov, študentské skupiny až po reformných komunistov. Za krátky čas sa dvíha vlna odporu proti Mečiarovi a jeho avanturistickým metódam vládnutia, vzopätie, do ktorého sa zapojí väčšina národa – a porážka prichádza rýchlo.

Iba mimochodom, Mečiar nikdy nebol charizmatickou osobou a bol najneúspešnejším premiérom Slovenska (ak vynechám „preklenovacích“ premiérov ako Moravčík a Radičová). A potom sme zažili úplne normálne obdobie boja medzi neoliberálnym konceptom Dzurindovej vlády a konceptom sociálneho štátu dvoch Ficových vlád. Že sa v pozadí tohto normálneho a politicky aj ideologicky transparentného zápasu vytvárali oligarchické štruktúry moci, monopolizácie produkčných sektorov, štátnych investícií a postupná parazitizácia politikov na týchto procesoch, je dnes najpálčivejším problémom a výzvou.

To nie je dedičstvo Mečiara, ako sa nám to snaží prezentovať Peter Zajac. Ten len parazitoval na fanatickej všeprivatizačnej ideológii, superlativizácii ničím nekontrolovaného súkromného vlastníctva, ničím neregulovaných trhov. To nie je lokálny slovenský problém. Mečiar bol len príkladom extrémneho zneužitia, ale tie isté procesy prebehli vo všetkých krajinách, a to nielen tých postkomunistických. Problém je hlbší! To nie je iba o odstránení Fica či Kaliňáka z politického života. Veľmi dobre na šírku problému upozornil v N-ku pán Štefančík s tým, že „opozícia musí upratať u seba…“.

Je v tomto momente zbytočné zaplietať sa do minucióznych sporov, polemík  a pokusov privlastniť si tento jedinečný slovenský verejný vzdor. Ale túžba po „slušnosti“, ktorá vyjadruje hlavne morálny imperatív, nemá šancu na úspech, pokiaľ práve politická reprezentácia nebude schopná vytvoriť účinné právno-politické mechanizmy, ktoré neumožnia celý ten súbor negatívnych javov, ktoré som spomenul a ktoré by som dal pod jeden názov: ekonómia kradnutia. Alebo ak to chcete akademickejšie: ekonómia nelegálneho privlastňovania.

O tom naše koaličné ani opozičné strany ani nesnívajú. Áno, tak ako bola v roku 1989 roku našou úlohou premena komunistického režimu na demokratický, je dnes úlohou premena ekonomicko-politických štruktúr na transparentnú, nešpekulatívnu ekonomiku verejného záujmu. Ak to nedokážeme, to celé svinstvo sa bude opakovať donekonečna.

Teraz najčítanejšie