Ťavy by mohli liečiť ľudí, ich protilátky pomáhajú v boji proti vírusom a nádorom
Pomocou laboratórnych myší vieme pripraviť veľké množstvá špecifických protilátok proti čomukoľvek, ale aplikovať takú protilátku človeku by znamenalo odmietavú imunitnú reakciu a riziko anafylaktického šoku. Preto sa imunulógovia čoraz viac obracajú na ťavy.
Autor je imunológ, pôsobí v Slovenskej akadémii vied
Ťava je užitočné zviera. Beduín sediaci v komforte ťavích hrbov si ju cení pre jej nenáročnosť na púti nekonečnou Saharou. Principál ju zasa obľubuje pre jej družnú povahu mimoriadne vhodnú na veselé čísla v cirkusovej manéži. Má dobré mäso, dáva výborné mlieko, jej vlnu si nevedia vynachváliť a palivo z ťavieho trusu má vraj zvlášť dobrú výhrevnosť. Skrátka, univerzálne zviera.
Dobre, ale čo my tu s tým?, mohli by sme si povzdychnúť v našej zemepisnej šírke. Mohli, ale radšej tak neurobíme, lebo podľa čoraz väčšieho počtu vedeckých štúdií sa z ťavy črtá veľký osoh aj pre nás. O čo ide? O protilátku, či skôr nanoprotilátku (nanobody).
Vrodená a získaná imunita
Skôr ako vysvetlím, čo je to nanoprotilátka, dovolím si malý exkurz do histórie imunológie. Imunológia má na rozdiel od ostatných oblastí medicíny jednu zvláštnosť. Najprv bola aplikácia, až potom prišiel základný výskum – objav očkovania začal zachraňovať ľudské životy už v 18. a 19. storočí, ale nikto netušil, ako to vlastne celé funguje. Až začiatkom 20. storočia sme začali trochu chápať, ako to ten náš imunitný systém robí. Bolo to zásluhou mnohých priekopníkov, ale medzi nimi vynikali dvaja – Ilja Mečnikov a Paul Ehrlich.
Ten prvý sa zadíval na larvy hviezdice. Hádzal do nich kadejaké nečistoty a pod mikroskopom pozoroval, ako si s nimi poradia. Všimol si, že bunky larvy cudzorodé predmety pohltia a následne zlikvidujú. Tento jav nazval fagocytózou a aj si ho zakreslil. Dnešné učebnicové schémy sa od jeho pozorovania veľmi nelíšia. A keďže to bol génius, usúdil, že