Denník N

Mnohonásobný majster sveta o tom, kedy a ako by deti mali začať cvičiť

Pavel Balážik. Foto – archív P. B.
Pavel Balážik. Foto – archív P. B.

Trénuje deti, lebo zistil, že už 12-ročné neraz vážia viac ako on v dospelosti. Pavel Balážik.

PAVEL BALÁŽIK sa narodil v roku 1979, maturoval na gymnáziu. Je mnohonásobným majstrom sveta a Európy v silovom trojboji, tlaku na lavičke a mŕtvom ťahu (11 x ME a 7 x MS v trojboji, 4 x ME a 5 x MS v tlaku na lavičke a 4 x ME a 3 x MS v mŕtvom ťahu). Na konte má desiatky svetových rekordov a desiatky rôznych ocenení. Za rok 2017 skončil na 5. mieste slovenského seniorského tenisového rebríčka nad 35 rokov. Pôsobí ako tenisový tréner prípraviek a mladších žiakov v Ružomberku, tenisové zverenkyne má aj v Liptovskom Mikuláši. Popri tom je futbalovým trénerom mužov v klube Kriváň Ondrašová a žiakov Svätého Kríža. V roku 2009 zakladal mestskú futsalovú ligu v Liptovskom Mikuláši, ktorú dodnes riadi, pričom je aj jej aktívnym hráčom. Žije v Liptovskom Mikuláši.

Ako jedenásťročný ste prišli o otca, ako štrnásťročný o mamu. Čo sa stalo?

Otca, žiaľ, zrazil vlak. A keďže máme v rodine silnú tradíciu srdcových a mozgových chorôb, mamina dostala mozgovú porážku podobne ako starká a starký. Od roku 1993 sme teda ostali traja súrodenci sami. Ujala sa nás však starká, v tom čase už tiež vdova. Vďačíme jej za veľa, veľmi sa snažila.

Bolo to náročné, obe moje mladšie sestry to prežívali ešte ťažšie ako ja. Videli sme iné rodiny, ako fungujú, že chodia na prechádzky či výlety, občas preto na nás doliehali ťažké chvíle samoty. Stará mama bola predsa len iná generácia, mali sme problém hovoriť s ňou o veciach, ktoré prichádzajú s obdobím puberty. Našťastie sme v tom všetkom cítili silnú podporu od kamarátov.

Bola práve tradícia srdcových a mozgových príhod v rodine dôvodom, pre ktorý ste sa rozhodli aktívne športovať a trénovať aj iné deti v rôznych športoch?

Ani nie, športoval som, lebo to bolo prirodzené, viedol ma k tomu aj otec. K tomu, že budem trénovať  deti a mládež, prispelo aj moje zistenie, že už 12-ročné deti v mojom okolí sú ťažšie ako ja v dospelosti, jednoducho sú obézne. Uvedomil som si, že kým my sme ako deti celé dni lietali pred blokmi, kde sme bývali, dnes sa tam nik nehrá a prázdne sú aj ihriská.

Chalani vonku kedysi bežne hrávali futbal, hokej, vybíjanú, volejbal, dievčatá skákali cez gumu, hrali sme sa na skrývačku, pričom ulice boli plné. Dnes na čosi také prakticky nenatrafíte, partie vonku skôr debatujú, sedia v lepšom prípade na malinovke a ťukajú do mobilov. Každé športové odvetvie priam bojuje o šikovné detičky, aby k nim nastúpili.

V čom je najväčší problém?

V tom, že ak sa nezachytí senzitívne obdobie dieťaťa, teda ak sa nevytvoria jeho pohybové stereotypy, už s ním nespravíte skoro nič. Jeho potenciál sa prudko zníži, až sa môže vytratiť úplne. Každé dieťa by pritom malo mať zvládnuté tri základné lokomócie – behanie, skákanie a hádzanie. Kto ich zvláda, môže sa venovať de facto hocijakému športu.

Je to však aj spoločenský problém. Kedysi rodičia prichádzali z práce o štvrtej a na svoje deti mali viac času, prípadne na to, ako vonku lietajú, dozerali z balkónov. Dnes mnohí rodičia podnikajú, pod tlakom hypoték makajú do večera, neraz aj cez víkendy, a na deťoch sa to odráža. Rodičia sa o ne boja, preto ich nechávajú doma, kde sa venujú skôr pasívnym činnostiam.

Úplne sa zabudlo, že šport je najlepšou prevenciou civilizačných chorôb ako cukrovka, infarkty, mozgové príhody, vysoký tlak a podobne. Kedysi dieťa pokojne mohlo zjesť aj viac sladkostí denne, lebo pohyb mu prirodzene znižoval jeho hladinu cukru v krvi. Dnes je toľko tučných detí, až žasnem.

Kalorický výdaj detí bol kedysi niekoľkonásobne vyšší, preto toľko nepriberali. Masívne športovanie bola v socializme prakticky jediná vec, ktorá spoločnosti prospievala. Odhadujem, že o dvadsať až tridsať rokov bude mať zdravotníctvo obrovský problém zvládať nápor dnešnej mládeže, ktorá sa takmer nehýbe. Všetci títo ľudia skončia ako pacienti s civilizačnými chorobami a poruchami pohybového aparátu vo veku, v ktorom ich rodičia boli ešte pri plnom zdraví.

Síce je pravdou, že už dlho nevídavam deti športovať na uliciach, ale dosť ich v našom meste vídavam chodiť na tenisové, futbalové či hokejové tréningy. Naozaj je to také zlé?

Je. Robím v tenise aj futbale a už dávno sme na ne prestali robiť nábory. Kedysi sme mali záujem výhradne o nadané deti, dnes vezmeme všetky, a aj tak nenaplníme kapacity. O ten malý počet detí, ktoré sa chcú hýbať, sa totiž bijú hokejisti, futbalisti, tenisti aj iní.

Všimol som si aj to, že deti, ktoré k nám chodia trebárs na futbalové tréningy, sa už spoliehajú iba na ne. Vo zvyšnom voľnom čase sa príliš nehýbu, čo je chyba. Pár detí z nášho klubu malo na to, aby sa presadili aj v kvalitnejšej súťaži. Boli to výhradne tie, ktoré si kopali loptu a hrávali zápasy aj na ulici mimo tréningov.

Nejde len o strašenie, o nostalgiu za minulosťou? Straší sa aj tým, že deti vraj dnes menej čítajú, nie je to však pravda, len sa zmenilo to, čo čítajú. Naozaj sa dnes deti hýbu menej?

O tom niet pochýb. Že nám stúpla obezita u detí, predsa hovoria odborníci. Kým kedysi bolo hanbou byť oslobodený od telocviku na základnej či strednej škole, dnes poznám triedy, kde zo všetkých žiakov v triede cvičia len štyria a ostatní debatujú v rifliach na lavičke. Že dnes decká nehrajú každý deň futbal na ulici, tiež vidí každý.

Okrem toho, deti trénujem dlhé roky, takže vidím, že nastupujú stále menej a menej fyzicky pripravené. Kedysi sme sa tomu, kto nešportoval, smiali. Dnešná pohybová kultúra je všeobecne nastavená tak, že kto sa nechce hýbať, ten má na to právo a je to v poriadku.

Niektoré deti chodia poctivo na tréning trikrát do týždňa, iné sa ukážu raz za mesiac. Potom sa stáva, že päťročná dievčina prehadzuje loptičky v tenise cez sieť lepšie ako jedenásťročná. Samozrejme, pri motivácii veľa zohráva schopnosť trénera pracovať s deťmi. Tréningy v takom veku nesmú vnímať ako drezúru, ale ako hru.

Poviem príklad – máloktoré dieťa baví opakovane trénovať 30- až 40-metrové šprinty, lenže pri futbale sú nevyhnutné. Vtedy im stačí dať loptu s tým, že sa s ňou môžu rútiť na brankára, a okamžite ich to baví. Teda aby cvičenie vnímali ako zábavu, a nie nutnosť.

Pavel Balážik na súťaži v Las Vegas. Foto – archív P. B.

Kedysi boli ulice bezpečnejšie. Kým ja som hrával futbal a hokej na dedinskej ulici, po ktorej prešlo za deň pár áut, dnes ňou denne prechádzajú stovky áut. Pribudli zástavby rodinných domov, mnohé rodiny majú aj dve autá, hrať sa tam je nebezpečné. Celkovo je doprava oveľa intenzívnejšia a agresívnejšia, a tak je logické, že rodičia majú strach púšťať deti na ulicu.

Súhlasím, z voľných plôch, kde sme sa hrávali, sú parkoviská, stoja tam domy a bytovky, ulice sú z pohľadu hier nebezpečnejšie. Lenže stále sa dajú nájsť plochy, kde sa dá hrať, navyše obsadené nebývajú ani samotné ihriská. Nehľadajme výhovorky. Pozrite sa, koľkých detských preliezok v mestách sa už roky nedotklo žiadne dieťa. Kto chce, možnosti na pohyb si nájde. Z ostatných hovorí pohodlnosť.

Rozumiem aj strachu rodičov, že vonku nie je tak bezpečne ako kedysi. Keď si však pozriete, koľko prípadov nešťastí, vyplývajúcich z hry detí počas dňa na ulici sa stalo, zistíte, že ide skôr o paranoju. Kto uverí, že v socializme žiadne auto nikdy nezrazilo dieťa?

To vôbec nebudeme vychádzať zo svojich domovov, lebo sa nám môže niečo stať? A čo ak na nás ten dom spadne? Vnímam to ako výhovorky. Rodičia dnes na deti bežne nemajú čas, naháňajú sa v robote aj po večeroch, a zároveň sú prehnane úzkostliví na to, aby sa im vonku niečo nestalo? A doma sa im nemôže nič stať? Veď to niekedy nedáva zmysel.

Kedy by dieťa malo začať športovať?

Už v 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Radíme športovcom

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie