Denník N

Roman Luknár: Fakt, že ste vraj fasa herec, vaše deti nenakŕmi

Foto N – Pavel Bielik
Foto N – Pavel Bielik

Na slávnostnú premiéru nového filmu Backstage sa významný slovenský herec chystal po viac ako dekáde v ústraní.

Masy a kolektív mu nerobia dobre, pre divadlo na istý čas oslepol. Kariérny pád nepocítil, pretože sa nikdy nebral príliš vážne. Ako sám hovorí, po príchode do Španielska najskôr umýval autá a škrabal zemiaky.

Videli ste Backstage?

Po 12 rokoch som sa chystal na slávnostnú premiéru, pretože som to sľúbil deckám, s ktorými sme nakrúcali. Keď som sa však dozvedel, že sa na premiéru chystá osemsto ľudí, slušne som to odmietol. Masy a kolektív mi nerobia dobre.

To je dôvod, prečo ste dvanásť rokov neboli na žiadnej premiére?

Veľmi mi prekáža bulvár. Namiesto filmov riešia, s kým na premiéru prídete a čo tam vypijete. A dôvodom nemusia byť ani premiéry, len cestou z bytu na nákup ma zastavia v priemere traja ľudia. Ak sú slušní, neprekáža mi to. Väčšina si však myslí, že ak vás vidia doma v obývačke, patríte im a môžu na vás pokrikovať na ulici. Po toľkých rokoch takúto pozornosť už naozaj nepotrebujem.

Pravdepodobne sa vám teda na filme spolupracovalo dobre.

S režisérkou Andreou Sedláčkovou som v minulosti nakrúcal už Fairplay. Dôverujem jej natoľko, že som nepotreboval vedieť žiadne podrobnosti, rovno som to vzal. Od čias Kuba či Drevenej dediny, ktoré boli spojené s Lúčnicou, na Slovensku nevznikol žiaden tanečný film. Navyše – hrá v ňom generácia ľudí, ktorá ma veľmi príjemne prekvapila svojou slušnosťou, talentom a pokorou. Je to film s mladými ľuďmi, ktorí robia v živote zmysluplné veci, nefetujú, nepijú a neponevierajú sa poza školu. Práve naopak, tanečníci z The Pastels nás reprezentujú po celom svete a myslím si, že ich treba podporiť aj doma. Sú výborným vzorom pre dnešné decká, ktoré sú cieľovkou tohto filmu. Veľmi im fandím.

Film sa podľa režisérky Andrey Sedláčkovej snaží mladým ľuďom ukázať aj odvrátenú stranu mediálneho prostredia. Máte pocit, že mladí, ktorí sú cieľovým publikom, potrebujú takéto memento?

Sláva, najmä v mladom veku, dokáže s človekom pekne zamávať. V Španielsku som mal kolegu, ktorý vyskočil z piateho poschodia, pretože nám nepredĺžili nakrúcanie seriálu. Aj mnoho mladých hercov na Slovensku si myslí, že mediálny záujem, ktorý aktuálne prežívajú, bude trvať večne. Veľmi rád by som im to doprial, no v Československu poznám len jedného, ktorému to naozaj vydržalo. Karla Gotta.

Prežívali ste aj vy obdobia, v ktorých sa vám nedarilo?

Nie, pretože som herectvo nikdy nepovažoval za kariéru a hrával už od detstva. Bonusom bolo, že mi za to platili. Novinári pri takýchto rozhovoroch radi sumarizujú, v koľkých filmoch som doteraz účinkoval. Hovorievam, že za tých štyridsať rokov asi v mnohých, ale presné číslo absolútne neovládam. Predovšetkým by sa človek nemal brať príliš vážne. Som rovnaký ako ktokoľvek iný. V čase, keď som v Španielsku nemal robotu, šiel som umývať autá a škrabať zemiaky. Fakt, že ste vraj fasa herec, totiž vaše deti doma nenakŕmi.

Záverečná scéna sa nakrúcala v jednom z pražských divadiel. Tým sa však dlhodobo vyhýbate. Nemali ste s tým problém?

Keďže nezvyknem scenáre čítať dopredu, dozvedel som sa to až počas nakrúcania (smiech). Od apríla 2004, keď som počas predstavenia oslepol, som nielenže v divadle nehral, ale ani do divadelnej sály nevstúpil.

Ako to dopadlo?

Našťastie, hrám postavu producenta, ktorý všetko riadi z prenosového vozu (smiech). Decká si však na záver chceli dať spoločnú fotografiu na javisku, príchodu do divadla som sa teda nakoniec nevyhol. Celý štáb čakal už len na mňa, a ako som za nimi bežal na scénu, nevšimol som si prázdny priestor a zahučal do diery pod pódiom. Povedal som si: „Roman, tebe to divadlo naozaj nerobí dobre.“

Prekážajú vám konkrétne divadelné priestory?

Ak by som mal ísť večer do divadla, už ráno som nervózny a celý spotený.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie