Denník N

Ten, čo dal dekadencii nový zmysel

V rubrike o neprávom zabudnutých knihách dnes predstavujeme román Oheň talianskeho revolucionára Gabriela D´Annunzia.

Koniec 19. storočia priniesol nové literárne štýly a množstvo spisovateľov, ktorí sú dnes už zabudnutí. Gabriele D´Annunzio napísal viacero európskych bestsellerov, no jeho život sa stal omnoho zaujímavejším než jeho knihy. Bol básnik, prozaik i dramatik, inšpirátor fašizmu a muž, o ktorom Lenin povedal, že je to „jediný pravý taliansky revolucionár“.

Neobyčajný život

Gabriele D´Annunzio, Principe di Montenevoso sa narodil v roku 1863 v Pescare v kraji Abruzzo ako Gaetano Rapagnetta. Rodové meno zmenil už jeho otec, obchodník a starosta – pripadalo mu totiž málo vznešené. Gabriele, ako si začal budúci spisovateľ hovoriť, navštevoval toskánske lýceum, veľa písal a pomerne rýchlo sa dostal do literárneho povedomia. Prežil viacero ľúbostných vzplanutí a naplno si užíval život. Koncom 19. storočia ho zvolili do talianskeho parlamentu, aby o desať rokov neskôr pred veriteľmi ušiel do Francúzska, kde spolupracoval s Claudom Debussym na spevohre Martýrium sv. Sebastiána.

V roku 1908 sa zoznámil s priekopníkom letectva Wilburom Wrightom a stal sa nadšeným pilotom. Dobrovoľne narukoval do vojny, odvážne bojoval a 9. augusta 1918 zrealizoval šialenú propagandistickú akciu nad Viedňou. Preletel 700 míľ a počas krúženia zhadzoval priehrštia letákov. Aj za toto bol povýšený na plukovníka.

Po skončení vojny prejavil nespokojnosť s výsledkom Rapallskej zmluvy, ktorou Taliansko prišlo o Fiume (dnes chorvátska Rijeka). 12. septembra 1919 zorganizoval dvetisíc dobrovoľníkov a mesto obsadil. Veril, že ho Taliansko anektuje, to však naopak vyhlásilo blokádu. D´Annunzio teda ustanovil nezávislé regentstvo Carnaro. Spolu s priateľom Alcestom de Ambris vytvoril ústavu, ktorá sa neskôr stala vzorom pre Mussoliniho a sám si pridelil titul duce-condottiere. Občania štátu boli podľa bohatstva rozdelení do 9 skupín a v desiatej sa nachádzali „vyššie ľudské bytosti“ – hrdinovia, básnici, proroci a „nadľudia“. Základným princípom nového štátu mala byť hudba. K tomu nacionalistické rituály, čierne košele, nadväzovanie na rímske tradície, potláčanie oponentov – s tým neskôr pracoval fašizmus.

Rapallská zmluva vstúpila do platnosti 12. novembra 1920 a Rijeka sa mala stať slobodným mestom. Spisovateľ to odmietol akceptovať, vyhlásil vojnu Taliansku, ktoré počas tzv. Krvavých Vianoc mesto bombardovalo, pričom zahynulo množstvo ľudí. Až potom sa stiahol.

Malý škaredý škriatok

Na svojom zámku na Lago di Garda potom písal memoáre. Priatelil sa síce s Mussolinim, no v politike sa neangažoval, vystrašil ho totiž útočník, ktorý ho v Ríme v roku 1922 vyhodil z okna. Fašisti D´Annunzia oslavovali ako jedného z najplodnejších talianskych umelcov. On sám oceňoval fašistickú agresívnu politiku i inváziu do Etiópie.

O fungovaní spisovateľovej domácnosti nás informuje maliarka Tamara Lempicka (1898-1980). Mala 27 a on 63, keď sa v roku 1926 stretli. Pri jej príchode dal „comandante“, ako sa nechal titulovať, vystreliť salvu z krížnika. Zámok Il Vittoriale bol luxusne zariadený a maestro v ňom mal súkromný hárem zložený z umelkýň (bola medzi nimi napríklad sedemnásťročná baletka, ktorá dúfala, že ju predstaví Ďagilevovi, či vyslúžilá svetoznáma klaviristka) a prostitútok, ktoré na seba patrične žiarlili, starali sa o chod domácnosti a o každodennú dózu kokaínu. Lempicka D´Annunzia v memoá­roch titulovala „malý škaredý škriatok“.

Kráľ Vittorio Emanuel III. mu udelil dedičný titul Principe di Montenevoso. V roku 1937 prijal prezidentúru talianskej Kráľovskej akadémie. Umrel o rok neskôr na mozgovú príhodu. Mussolini mu usporiadal štátny pohreb a nechal ho pochovať v mauzóleu z bieleho mramoru na zámku Il Vittoriale.

D´Annunzio ako dvadsaťročný vyvinul svoj typický literárny štýl – usiloval sa vyjadriť „najjemnejšie vibrácie premenlivého života“ prostredníctvom expresívnych, temných a erotických tém. Pre niektorých bol géniom, pre iných zvrhlíkom, stal sa aj aktérom literárneho škandálu.

Začal farbistými a živými básňami, Taliani dodnes radi recitujú jeho poému La pioggia nel pineto – Dážď v borovicovom lese (1902). Pridal novinársku publicistiku (pod pseudonymom Duca minimo v novinách Tribuna), neskôr prešiel k románom a skončil pri dráme. Ovplyvnil ho symbolizmus a dekadencia, inšpiroval sa Maupassantom. Jeho diela sú jazykovo i formálne brilantné a plné erotiky.

V prózach rozvíjal tému mileneckých vzťahov, násilia, ale aj vznešenosti umenia. Medzi najznámejšie patrí román L´innocente, Nevinný (1892), ktorý v 70. rokoch sfilmoval Luchino Visconti. Pre Sarah Bernhardt napísal tragédiu Cittá morta, Mŕtve mesto (1898) a mimoriadny ohlas dosiahla aj jeho stredovekom inšpirovaná hra Francesca di Rimini (1901).

Úspešný román Oheň, Il Fuo­co (1900) obsahuje údajne jedny z najkrajších opisov Benátok v literatúre. Príbeh sa odohráva v roku 1883 a autor umelecky spracoval vlastný vzťah s herečkou Eleonorou Duse.

Benátky v ohni

Mladý básnik Stelio Effrena zažije úspech s prejavom v Palazzo Ducale, v ktorom pred nadšeným publikom vysvetľuje svoju filozofiu umenia a stvorenia. D´Annunzio sugestívne opisuje Steliove milenecké stretnutia so starnúcou Foscarinou. Tá žiarli na inú ženu v umelcovom živote, no on obe využíva pre svoje „vyššie umenie“, chce totiž vytvoriť „niečo nadradené láske“. Básnik sa zhodou okolností v gondole stane svedkom nešťastného pádu starého a chorého Richarda Wagnera. Stelio síce pohŕda germánskou kultúrou, no v skladateľovi vidí génia. Dopraví ho domov, a keď Wagner zakrátko umrie, slávnostne ho pomáha niesť v rakve do smútočného člna smerujúceho k vlaku. Len pre poriadok – Wagner naozaj umrel v Benátkach. Thomas Mann, autor novely Smrť v Benátkach, si s D´Annunziom písal, a obaja čerpali z podobných inšpiračných zdrojov.

V románe oheň symbolizuje život, kreativitu, nadšenie a energiu, kým voda je symbolom smrti, zničenia, utrpenia, i samotných Benátok. Stelio je spontánny nietzscheovský hrdina, ktorý si podrobuje masy a ženy, je pánom ohňa a mení sa na „pochodeň“. Pre dnešného čitateľa môže byť román zaujímavý predovšetkým štýlom rozprávania – ak vydrží trochu dobového pátosu. A už sa tu nachádzajú znepokojivé myšlienkové zárodky toho, čo sa začalo diať v Európe o štvrťstoročie neskôr.

Obrovská popularita v medzivojnovom období spôsobila, že D´Annunziove diela vychádzali vo veľkých nákladoch v Čechách a sú ich dodnes plné antikvariáty. Na Slovensku prekladov veľa nenájdeme. Oheň napríklad vyšiel súkromne v roku 1938 v Trenčianskych Tepliciach nákladom prekladateľky Ireny Molecovej-Vagačovej. V úvode píše: „Vrúcna láska a oddaná nadšenosť k veľkému človekovi a poetovi viedla ma pri prekladaní tohto, jedného z najobľúbenejších jeho románov. Bolo mojou nezdolateľnou túžbou vidieť ho a zblízka prijať celou mojou dušou žiaru jeho osobnosti. A v sept. minulého roku bolo mi dožičené odovzdať mu čo znak mojej vrúcnosti kyticu červených klinčekov, jeho obľúbených kvietkov; i navštíviť niekoľko ráz jeho dominium v Gardone: velebne krásne a vznešené VITTORIALE.“


Ukážka z románu

Trvala ešte hodina podvečerná, ktorú v jednej svojej knihe bol pomenoval chvíľou Tizianovou, lebo všetky veci akoby zažiarili naposledy vlastným bohatým svetlom ani tie nahé stvory tohto čarodejného umelca, a skôr ožiarili nebo, než by prijímali od neho svetlo. Z vlastného sinavého tieňa vystupoval osmiuholný kostol, ktorého námet čerpal Baldassare Longhena zo sna Polyfila. Svojou kupolou, oblúkmi, sochami, stĺpmi a stĺpovými zábradliami zvláštny a skvelý, ako neptunská stavba budovaná na spôsob krútených foriem morských mušlí, belejúca sa ako perleť. A rozliata slaná vlhkosť vytvárala, ako sa zdalo, v priehlbinách kameňa niečo sviežeho, striebristého a ligotavého, prchavý obraz pootvorených perlorodiek v úrodných vodách.

– Perdita, – vravel poeta, ktorý cítil prebiehať celou svojou bytosťou zvláštny druh intelektuálnej blaženosti, keď videl ako všetko oživuje dľa jeho inšpirácií, – nezdá sa vám, že odprevádzame vari pohrebný sprievod umretého Leta? Leží v smútočnom člne, odetý ako dogaressa, ako Loredána, Morosina bo Soranza žiarivého storočia; a zástup ho vyprevádza k ostrovu Murano, kde niektorý z majstrov ohňa uzavrie ho do opálovej schránky, aby utopené v lagúne mohlo pozorovať aspoň cez svoje priesvitné viečka poddajnú hru morských chalúh a kochať sa v ilúzii, že vlastný bujný vlas sa vlní okolo jeho tela v očakávaní hodiny vzkriesenia.

Mimovoľný úsmev sa rozlial po obličaji Foscariny, rinúci sa z očú, ktoré akoby skutočne boli videli krásnu podobu.

Zabudnuté knihy

Teraz najčítanejšie