Prezident znásilňuje parlamentnú formu vlády

Autor je politológ

Nech si myslíme o otcoch slovenskej ústavy čokoľvek, Slovenskej republike určili parlamentnú formu vlády. A urobili dobre, pretože v tých transformujúcich sa krajinách, v ktorých zákonodarcovia presadili systém vlády so slabším parlamentom a naopak, silnejším postavením prezidenta, nastal spravidla posun smerom k autoritárskemu režimu.

Naopak, v dlhodobo zakorenených európskych demokraciách, snáď iba s výnimkou Francúzska a svojho času aj Fínska, má vždy navrch parlament, pričom hlava štátu, bez ohľadu na to, či ide o panovníka, alebo prezidenta, si plní iba reprezentatívne a ceremoniálne funkcie. Dlhoročné skúsenosti týchto štátov potvrdzujú, že práve parlamentná forma vlády vykazuje schopnosť odolávať prípadným pokusom o zneužitie mocenského postavenia niektorej zo zložiek štátnej moci, a preto tvorí dôležitý predpoklad demokratického vládnutia.

Napriek pozitívnej skúsenosti západoeurópskych štátov s parlamentnou demokraciou pozorujeme na Slovensku skôr opačný trend. Namiesto zachovania statusu quo v zmysle upevnenia parlamentnej formy vlády pomaly posilňujeme postavenie prezidenta. Najskôr sme odobrali parlamentu právomoc voliť hlavu štátu, potom sme posilnili prezidenta v období, keď parlament vláde nedôveruje, a teraz sa, niektorí dokonca uznanlivo, pozeráme na to, ako prezident lustruje kandidátov na ministrov a výrazne zasahuje do personálneho zloženia vlády. A to Smer urobil dobre, že za premiéra navrhol Petra Pellegriniho. Čo ak by Ficova strana nominovala za šéfa vlády iného človeka? To by vari prezident rozhodoval aj o tom, kto bude a naopak nebude slovenským premiérom?

Nerobíme dobre, ak trend posilňovania hlavy štátu bez výhrad akceptujeme. Súčasné aktivity Andreja Kisku sa možno časti verejnosti zdajú ako náležité a v časoch politickej krízy aj nevyhnutné, ale treba zdôrazniť, že každé jeho rozhodnutie zakladá precedens do budúcnosti. Už čoskoro môže dôjsť k situácii, že si väčšina v priamej voľbe zvolí opäť nejakého akoby člena jednej politickej strany a ten vďaka Kiskovým precedensom bude diktovať podmienky koaličným stranám pri tvorbe vlády, čo nakoniec môže viesť k oveľa hlbšej ústavnej a politickej kríze, než v akej sa Slovensko nachádza dnes.

Že sa to na Slovensku nemôže stať, lebo po Kiskovi príde opäť nejaká osvietená hlava štátu? Pri podobných úvahách treba upriamiť pohľad napríklad smerom k nášmu západnému susedovi a možno sa dostaví ten mrazivý pocit z precitnutia. Človek by povedal, že po Václavovi Havlovi nemôžu ísť Česi s úrovňou hlavy štátu smerom nadol. Bez ohľadu na to, ako hodnotíme jeho nasledovníka, Václava Klausa, ktorý bol zvolený ešte v parlamente, skutočný úpadok prišiel do Česka až po zavedení priamej voľby prezidenta.

Je dobré, že Andrej Kiska sa v ťažkých časoch ukázal (aj keď pre lyžovačku asi s týždňovým oneskorením) ako aktívny prezident. V období politických kríz sa to od prezidenta napokon aj očakáva. Lenže hlava štátu by mala konať nielen v súlade s ústavou, ale aj v súlade s ústavnou tradíciou.

Ústava je napísaná veľmi povrchne, pretože nemôže myslieť na každú možnú politickú situáciu. Ústavní činitelia by preto nemali túto situáciu zneužívať a hľadať prípadné ústavné kľučky. Ak by predsa len našli medzeru v ústavnom dokumente, mali by konať v súlade s ústavnou tradíciou.

Ústavní právnici sa budú po utorňajšom rozhodnutí Andreja Kisku určite sporiť o