Vražda všímavosti

V jednom z nedávnych výskumov (slovakness.sk) cudzinci okrem iného opísali svoje prekvapenie z toho, ako Slováci často frflú a sťažujú sa. Ako ťažko znášajú kritiku, berú si ju osobne, a namiesto zmien myknú plecom – či pre únavu, či pre beznádej, či pre strach. Cudzinci z nás miestami mali dojem ľahostajnosti.

Konanie Martiny a Jána tento stereotyp o ľahostajnosti ľudí na Slovensku ruší. Zdá sa tiež, že otvorilo staré otázky kolektívnej aj individuálnej identity. Navyše, ľudia masovo dávajú najavo, že si všímajú, že sa s ich postojom stotožňujú, a možno aj to, že sa s nádejou na spravodlivosť stotožňovali už dávno.

Určite potrebujeme nezávislé čestné inštitúcie a vládu práva. Súčasťou systému je však aj zvykové právo: nepísané pravidlá, každodenné malé úkony, ktoré sa nedajú citovať, skôr cítiť. Zvykové právo je jemnou a pružnou súčasťou štruktúr moci: záleží na tom, ako sa pozdravím, ako urobím prácu, ako sa postavím k okoliu. Moc mocných spočíva na zvyknutí si na bezmoc.

Ak bolo nepísaným pravidlom odvrátiť zrak, zafrflať či mlčať, Martina a Ján sú symbolom iného zvykového práva: uzrieť, pýtať sa, počúvať a počuť. I vďaka nim je pojmom týchto dní slušnosť. Slušnosť nie je prázdny pojem, hoci otvára druh prázdna, v ktorom možno „slyšať“. Slušnosť je druh žičlivosti. Je to priestor na počutie malých všedných krokov.

Ak je najväčšou slabinou demokracie nedostatok cnostných ľudí, neostáva mi nič iné, len pozorovať, akých malých zvykov som súčasťou. Ako vnímam moc a či prijímam bezmoc. Sťažovačnosť a ľahostajnosť sú prudko návykové, no dá sa z nich liečiť. Každodenným ponorením sa do vďačnosti a do všímavosti. Tu a teraz.