Denník N

Ako sme na Antarktíde zoskočili z vrchu, na ktorom ešte nikto nebol

S horolezcom Michalom Sabovčíkom sme si stanovili za cieľ vyliezť a zletieť na každom kontinente z vrcholu, na ktorom ešte nikto nebol. Ako prvá prišla na rad Antarktída.

Ocino mal už dlhší čas vážne zdravotné problémy a hoci veľa nerozprával, pri odchode na Antarktídu mi sľúbil: „Vydržím, kým sa vrátiš.“

Veľmi ma zasiahlo, keď som sa na lodi dozvedel, že sa mu to nepodarilo. Dnes si však uvedomujem, že to asi takto malo byť a že bolo správne vydať sa na výpravu, akú doteraz nikto nepodnikol.

Dnes má ocino svoj vlastný vrchol v Antarktíde. Vrchol, na ktorom dovtedy nikto nebol a z ktorého sme s Mišom Sabovčíkom zleteli dole na padákoch.

Samotný let trval sedem minút. Predchádzali mu však stovky hodín tréningu, plánovania, vybavovania či cestovania a takisto aj obavy a neistota. Čas ukázal, že boli oprávnené.

Cez Everest námorníkov

Naše dobrodružstvo sa začína na juhu Južnej Ameriky – v Argentíne, odkiaľ sa loďou preplavíme na Antarktídu. Aspoň taký je plán. Okrem mňa a horolezca Michala Sabovčíka sú s nami aj dvaja českí horolezci, ktorí majú vlastné plány, kameraman, dvaja kamaráti a skúsený kapitán lode.

V Argentíne nakupujeme potraviny a keď nám odovzdajú bloček dlhý meter osemdesiat a nákup prinesú na náklaďáku, opäť si uvedomím, že je pred nami niečo veľké. Utvrdia ma v tom slová kapitána, ktorý nás na začiatku plavby so všetkou vážnosťou upozorní, že z tejto cesty sa vôbec nemusíme vrátiť. Problémom je Draekov prieliv, ktorý spája Antarktídu s Južnou Amerikou a príznačne ho označujú ako „Everest námorníctva“.

Prieliv sa nachádza na 60. rovnobežke, ktorú zase prezývajú „búrlivá“. Je to preto, lebo na celej tejto zemepisnej šírke okolo celej zemegule nie je žiadna pevnina a vietor či silné prúdy nemá čo zabrzdiť. Fúka tu neuveriteľnou silou, ktorá sa v plnej intenzite opiera do lodí. Tá naša mala 16 metrov a po vlnách lietame ako pierko. A to ešte kapitán dodáva, že v tieto dni je prieliv pokojný. „Dnes je to tu ako na Balatone,“ hovorí s úsmevom.

Ja však jeho slová vnímam len matne. Hneď v prvý deň plavby upadám do delíria a čaká ma šesť dní, ktoré nemajú konca. Dostala ma morská choroba, ktorá je pri silných vlnách ešte intenzívnejšia. Nevidím horizont a hlava si nevie zvyknúť na zmenu polohy. Loď sa niekedy nakláňa tak, že sa dá chodiť po stenách a môj mozog to len ťažko zvláda spracovať. Akoby nedokázal pochopiť, ako je možné, že padám, keď stojím kolmo na zemi, a prečo stena nie je zvislo, tak ako som navyknutý. Z plavby cez jeden z najnebezpečnejších prielivov sveta si radšej

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Športovci píšu

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie