Kto vypadne na púšti, toho tam nechajú, za záchrannú vestu sa platí

Júsuf mal napokon šťastie. Po únose, bitkách, hlade a plavbe pokazenou loďou sa mu nakoniec podarilo dostať sa z pásma Gazy do Európy.

Jeho príbeh, ktorý vo februári porozprával pracovníčke humanitárnej organizácie Save the children, zverejnil The Independent. Utečenci sú pre priekupníkov len zdrojom príjmov, inú hodnotu nemajú.

17- ročný mladík sa rozhodol z Gazy utiecť po minuloročnej letnej izraelskej vojenskej operácii, pri ktorej mu zabili brata. Spolu s najlepším kamarátom a peniazmi utŕženými za predaj maminých šperkov sa im podarilo dostať sa do Libanonu.

V palestínskom utečeneckom tábore sa nemienili dlho zdržať. Hľadali tam niekoho, kto by ich dostal do Európy.

Rukojemníkom v Libanone

Namiesto toho ich ale uniesli a držali možno mesiac v zajatí. Žiadali výkupné tisíc dolárov, rodine chlapca do Gazy poslali video z väzenia, aby ich popohnali k zaplateniu. Dali ho do vreca, ktoré tuho zaviazali pod bradou. Rodičia poslali peniaze, Júsuf zostal v tábore ešte dva mesiace.

Napokon aj s kamarátom našli priekupníkov. Dostali sa do Sudánu, odtiaľ cez púšť pokračovali do Líbye. Prepravovali ich v otvorenom nákladnom aute, ktoré sa rútilo obrovskou rýchlosťou.

Spolu s chlapcom cestovalo asi 30 ľudí.  Tých, čo sa neudržali vo vlečke auta a vypadli, nechali v púšti.

Jesť mohli len raz za deň, voda, ktorú dostali, bola znečistená benzínom.

„Jeden malý tanier mal zasýtiť desať ľudí. Kto bol ešte hladný, mohol si kúpiť múku a urobiť si vlastný chlieb. Za múku si pýtali 50 dolárov,“ opisuje Júsuf. Tí, čo si to nemohli dovoliť, zomreli od hladu.

Chceš záchrannú vestu? Zaplať

V Líbyi ich po príchode okradli o všetky osobné veci. Priekupník si za cestu do Talianska vypýtal tisíc dolárov. Na chatrnej lodi ich bolo 250. Tí, čo mali peniaze, si mohli kúpiť záchrannú vestu.

Celú cestu museli mlčať. Ozbrojená posádka sa im vyhrážala, že ak sa budú rozprávať, hodia ich cez palubu. Cesta trvala trinásť hodín, loď sa dvakrát zastavila pre technické problémy.

Občas do nej natekala voda, ktorú sa pasažieri snažili vylievať rukami. Ženy a deti na palube sa báli a plakali.

Posádka privolala taliansku pobrežnú stráž, ale keď sa priblížila, začala po Talianoch strieľať, lebo nechcela, aby im zabavili loď. Jusúf sa nakoniec dostal do záchytného tábora na Lampeduse.

Chcel by pokračovať do Švédska, alebo Nemecka, kde má bratancov. Cesta jeho rodinu stála štyri tisíc dolárov. Bez toho, aby sa mama vzdala svojich šperkov, by ju nemohol uskutočniť.

Čakanie na Nemecko

Do Európy by chcel dostať aj rodinu, hlavne svoju o dva roky mladšiu sestru. Je presvedčený, že v Gaze ich nič dobré nečaká.

„Mal som dve možnosti. Zostať v Gaze a čakať, kedy zomriem. Alebo riskovať a pokúsiť sa dostať do Európy. Vybral som si budúcnosť,“ vysvetľuje.

V tábore zatiaľ len spí, je a čaká. Cíti sa však bezpečne a sníva o živote v Nemecku.