Bazovský bol nielen výborným umelcom, ale aj človekom, ktorý neuhol žiadnemu režimu

V Slovenskej národnej galérii je zdanlivo nenápadná výstava fotografií maliara Bazovského. Nielen fotky však robia z tohto umelca výnimočnú postavu našej scény.

Miloš Alexander Bazovský: Bez názvu. 1930 – 1945. SNG, Bratislava.

Je to takmer ťažko uveriteľný príbeh. Keď sa totiž povie meno Miloš Alexander Bazovský, málokomu by napadlo, že nás na ňom ešte môže niečo prekvapiť. Asi je to údel všetkých tých otcov – zakladateľov – majstrov, že po čase aj so všetkými svojimi váženými superlatívmi tak trochu zovšednejú. Aj on by možno zovšednel, nebyť niekoľkých škatúľ negatívov, ktoré si roky nikto nevšímal v archíve.

Doteraz sme poznali Bazovského ako maliara. Teraz sú po prvý raz vystavené jeho fotografie v takomto rozsahu. Už to je pre mnohých veľkým prekvapením, hoci je to pomerne nenápadná výstava. Dôležitejšie je na tom všetkom však ešte čosi iné. Jeho fotografie totiž potvrdzujú jednu zásadnú a v dejinách slovenskej kultúry nie práve všednú vec, a to – že Bazovský bol nielen výnimočný umelec, ale aj človek, ktorý neuhol a neprispôsobil sa žiadnemu režimu.

„Vážim si ho ako veľmi invenčného výtvarníka, ale predovšetkým si ho vážim pre tento postoj. Zdá sa mi, že na Slovensku, ktoré je plné oportunistov, bol tento jeho postoj vzácny a nie je úplne bežný ani v otvorenej spoločnosti. Bazovský bol človek, ktorý išiel proti prúdu. Nechcel byť nasilu rebelantom, tiahla ho však k tomu jeho podstata. A čosi z toho sa muselo prejaviť aj v jeho dielach,“ hovorí Aurel Hrabušický, kurátor výstavy Fotograf Bazovský.

Tá je otvorená v SNG už od jesene, teraz sa však podarilo vydať aj sprievodný katalóg, ktorý dopovedá dôležitý príbeh našich dejín (umenia).

Výstava potrvá do 14. apríla, kurátori: Aurel Hrabušický a Alexandra Kusá.

Presný rok vzniku fotografií nepoznáme, odhad je, že vznikli v rokoch 1930 – 1945. SNG, Bratislava.

Na niektorých fotkách je aj sám Bazovský, takže je zrejmé, že jeho fotoaparát sa občas dostal do rúk priateľom, ktorí spolu trávili čas.

Neznámy archív

Vo výstave nájdete iba veľmi málo vysvetľujúceho textu a popisy k fotografiám chýbajú úplne, nie je to však žiadnym nedopatrením. Nech je to akokoľvek ťažko predstaviteľné, popisy skrátka neexistujú, lebo ani informácie o tom, ako a kedy presne sa k fotografovaniu Bazovský dostal, nie sú známe. Šanca, že by sme sa o tom ešte čosi dozvedeli, sa podľa Aurela Hrabušického úplne vylúčiť nedá, aj jemu sa zdá prinajmenšom zvláštne, že sa nenašli ani len žiadne kontakty, lenže v krušných časoch po februárovom prevrate 48 sa mohlo stať čokoľvek.

Napokon, aj negatívy fotografií sa do galérie dostali viac-menej náhodou, či skôr zásluhou konkrétnej osoby. Keď bol po Bazovského smrti preberať pozostalosť u jeho sestier Karol Vaculík, znalec a bývalý riaditeľ národnej galérie, išla s ním aj Zora Ondrejčeková, ktorá bola šéfkou archívu a knižnice. Negatívy zobrala do archívu, keby sa niekedy zišli, ale do zbierok vošli bez väčšej pozornosti a tam aj takmer bez povšimnutia ostali ďalších 20 – 25 rokov.

„Ak je raz niekto zafixovaný ako výtvarník, fotografia nemala šancu prebiť tento záujem. Navyše, nikoho, kto sa v tej dobe zaoberal umením, fotografia ani nezaujímala,“ hovorí Hrabušický. Nebol to on, kto si škatuľu s negatívmi v archíve všimol. Ako prvá

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom