Sviečková manifestácia bola predzvesťou Novembra 89. Aj jej predchádzali vraždy

V tom čase nebolo tak mrazivo ako v týchto dňoch, ale aj tak sa nedalo hovoriť o počasí vhodnom na organizovanie manifestácie. Ľuďom to však neprekážalo. Na Hviezdoslavovo námestie 25. marca pred tridsiatimi rokmi prišli a nebolo ich málo. Podľa odhadov osem- až desaťtisíc. Sú to výrazne nižšie počty ako pri súčasných protestoch, lenže vtedy to chcelo veľmi veľkú odvahu niekam prísť a verejne vyjadriť svoj názor.

Jedným zo spoluorganizátorov manifestácie bol František Mikloško, ktorý sa aj nedávno postavil pred 65-tisícový dav na bratislavskom Námestí SNP a hovoril o paralele so Sviečkovou manifestáciou.

Obe udalosti považuje za čosi výnimočné v našich dejinách. Oceňuje, že dnes sú ľudia ochotní vyjsť na námestie v hlavnom meste napriek tomu, že sa im nežije až tak zle. Životná úroveň v Bratislave je lepšia ako inde v krajine a neporovnateľne lepšia ako kedysi.

„Dnes je ten život pohodlnejší a nepriateľ nie je taký jednoznačný ako za komunizmu, preto by som si tie súčasné protesty vážil rovnako ako Sviečkovú manifestáciu, ak nie ešte viac,“ hovorí Mikloško.

„Slovensko sa prekonalo. Má taký zvláštny potenciál prekvapiť svet. To sa podarilo teraz a aj vtedy,“ porovnáva aktér Sviečkovej.

Sviečky a modlitby

Ľudia, ktorí pred tridsiatimi rokmi prišli na Sviečkovú manifestáciu, prišli, aby v tichosti demonštrovali svoj hnev a nespokojnosť s represívnym režimom. S komunistami, ktorí za prejavenie názoru vyhadzovali ľudí z práce či zo školy. Mnohí z účastníkov si možné represie uvedomovali. Nejeden sa lúčil doma s manželkou či s celou rodinou. Ľudia sa išli verejne modliť, no ešte predtým sa doma pomodlili aj za pokojný priebeh akcie.

Títo ľudia na námestí nekričali protikomunistické heslá. Zaspievali štátnu aj pápežskú hymnu a potom sa začali modliť ruženec. V rukách držali zapálené sviece. Až po ich rozhorení bolo vidieť, kam všade dav vlastne siaha a že presahuje námestie, ktoré sa príslušníci verejnej bezpečnosti na príkaz veliteľstva snažili uzavrieť. Sviečky však horeli aj v priľahlých uliciach.

Manifestácia trvala od šiestej do pol siedmej večer. Zhromaždení ľudia vydržali, hoci autá verejnej bezpečnosti so zapnutými sirénami a majákmi prudko jazdili po celom námestí, nabiehali a vrážali do nich. Výzvy, aby sa rozišli, nepočúvali. Dav sa modlil napriek tomu, že prezlečení policajti v civile na nich kričali, bili ich obuškami, päsťami, a keď niekto spadol na zem, tak doňho kopali. Vydržali, hoci štyri minúty pred oficiálnym koncom manifestácie na nich nasadili vodné delá.

Modliaci sa dav žiadal obsadenie biskupských stolcov, náboženskú a občiansku slobodu. Bez kriku a bez hesiel. A hoci manifestácia prebiehala pokojne, vládnuca komunistická strana sa ju všemožne snažila od počiatku potlačiť. Na tento účel nasadila vyše 900 príslušníkov, z toho viac ako päťdesiatku príslušníkov Štátnej bezpečnosti (ŠtB).

K dispozícii mali sedem pohotovostných motorových jednotiek na vytláčanie ľudí, štrnásť polievacích vozov, sedem čistiacich vozidiel technických služieb, tri autobusy, osem eskortných vozidiel na zaistených, tri obrnené transportéry a tri vodné delá. Toľko výpočet techniky, ktorý uvádza historik Ústavu pamäti národa (ÚPN) Patrik Dubovský vo svojej štúdii o manifestácii zverejnenej v časopise Pamäť národa pred desiatimi rokmi.

Šlapka aj Válek

Rozohnaním davu sa pre mnohých akcia neskončila. Celkovo policajti predviedli 138 účastníkov, z toho boli dvanásti cudzinci, medzi nimi aj zahraniční novinári. Počas zadržiavania nejedného vystavovali telesnému aj psychickému násiliu.

Ako pred deviatimi rokmi napísal Marek Vagovič pre denník SME, za toto násilie a potlačenie manifestácie nebol nikto potrestaný. Zodpovednosť sa pripisovala dvom policajným veliteľom, Štefanovi Mikulovi a Ladislavovi Duducovi.

Prokuratúra chcela obžalovať aj Gejzu Šlapku, ktorý bol v tom čase bratislavským šéfom komunistickej strany. Štvrtým obžalovaným mal byť minister vnútra Štefan Lazar. Všetci spoločne sedeli v hoteli Carlton a sledovali zásah. Pridal sa k nim aj šéf tajnej služby Alojz Lorenc a minister kultúry Miroslav Válek.

Oni sa z pohodlia hotela pozerali na manifestáciu, ktorá sa okamžite dostala do všetkých svetových médií. Jej organizátori, naopak, na námestie nemohli ísť. Buď ich zadržiavali eštebáci vo vlastných domovoch, alebo ich predviedli na výsluch.

„Bolo to výnimočné vzopätie voči represívnemu režimu,“ hovorí Mikloško dnes. „Ľudia pred tridsiatimi rokmi na námestí zažili akési obrátenie sa k slobode. Hovoria to mnohí. Hovorí to aj Vladimír Palko (neskôr aktívny ponovembrový politik), ktorý povedal, že vtedy sa v ňom zrodil človek, ktorý sa chce angažovať,“ opisuje výnimočnosť manifestácie Mikloško.

S takou veľkou účasťou vôbec nepočítali. „Keď sa pýtali Vladimíra Jukla, koľko ľudí príde, tak povedal, že asi tak dvadsať, možno päťdesiat. Mysleli sme si, že zapálime sviečky a hneď nás zbalia a odvezú na výsluch,“ spomína Mikloško.

Predzvesť Novembra

Treba pripomenúť, že nebolo to po prvý raz, čo sa podarilo veriacim zhromaždiť vo veľkom počte. Dovtedy to však boli vždy len cirkevné priestory. Či už išlo o púť na moravský Velehrad, kam v lete 1985 prišlo zhruba 200-tisíc ľudí, alebo o dva roky neskôr, keď bol na pohrebe zavraždeného kňaza Štefana Poláka 12-tisícový dav.

O tri tisícky viac ich bolo na pohrebe trnavského biskupa Júliusa Gábriša. Lenže Sviečková manifestácia bola iná. Bolo to po prvý raz, čo sa dav stretol na civilnom mieste. A práve v tom spočíva jej výnimočnosť. Bola to predzvesť Novembra ’89.

Aj pred tridsiatimi rokmi v ľuďoch vyvrel hnev. V prvom rade pre vraždy kňazov. Ale aj pre perzekúcie. Štátna moc v tom čase tlačila na kňazov, aby chodievali na stretnutia Združenia katolíckeho duchovenstva Pacem in terris, a to napriek vyslovenému zákazu pápeža.

Išlo o združenie kňazov kolaborujúcich s komunistickým režimom. K tomu zostávali neobsadzované miesta biskupov.

Postupne sa to v ľuďoch hromadilo podobne ako teraz kauzy Gorila, Bašternák a iné, až prišlo k vyvrcholeniu – k vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. „Medzi rokom 1988 a 2018 je obrovská vnútorná podobnosť, a to v tom, že vtedy aj teraz môžeme cítiť ten vnútorný organický pocit vzdoru a nespokojnosti,“ hovorí Mikloško.

Vražda kňaza

Súčasné protesty a Sviečková manifestácia majú ešte jednu podobnosť. Tak ako teraz bola impulzom vražda investigatívneho reportéra, vtedy to bola vražda kňaza Štefana Poláka. Ubitého ho našli na jeseň v roku 1987 na jeho fare v Borovciach.

Práve vražda sa stala hlavným motívom zorganizovania manifestácie, za ktorou stál podpredseda Svetového kongresu Slovákov, niekdajší úspešný hokejový reprezentant Marián Šťastný. Bol to on, kto v decembri 1987 rozposlal predstaviteľom slovenských organizácií v zahraničí list so žiadosťou o pomoc pri organizovaní spoločnej pokojnej demonštrácie.

Akcie sa mali konať pred československými ambasádami, pričom „témou tohto prejavu nesúhlasu budú brutálne vraždy predstaviteľov cirkvi na Slovensku, upieranie náboženských práv v praxi, ako aj ostatných ľudských práv“. Ako píše Ján Šimulčík v knihe Čas svitania, pokojné zhromaždenia sa mali konať vo Viedni, v Bonne, Ríme, Paríži, Londýne, Berne, Ottawe, vo Washingtone, ale aj v Austrálii či Argentíne.

O ich organizovaní informoval Šťastný listom aj Jána Čarnogurského, ďalšieho z predstaviteľov katolíckeho disentu. Informáciu nemohol poslať poštou, pretože by ju zachytili eštebáci, ktorí boli na Čarnogurského nasadení. Na Slovensko však list previezla Šťastného svokra v podšívke svojho kožušinového klobúka.

„Neviem, ako sa list Mariá­na Šťastného preniesol cez hranice, ale k mojim rodičom sa dostal zabalený v čokoláde,“ cituje vo svojej knihe Šimulčík Čarnogurského. Jedného dňa rodičia dostali chuť na čokoládu, a tak v nej našli zabalený list. Bolo to niekedy vo februári 1988.

Skutoční kresťania

Na zorganizovanie manifestácie neostávalo veľa času, ale vďaka zapojeniu aktivistov z tajnej cirkvi sa podarila. Odvahu na jej zorganizovanie dodala aj podpora v tom čase už prebiehajúcej petície s 31 bodmi. V januári 1988 ju spísal český kardinál František Tomášek. Jeho snahou bolo riešenie problémov medzi cirkvou a štátom, najmä však zastavenie diskriminácie nábožensky angažovaných ľudí. Tomášek otvorene vyzval veriacich, aby petíciu podpisovali.

„Veľmi dôrazne pripomínam, že zbabelosť a strach sú nedôstojné skutočného kresťana.“ Vo februári mala petícia len na Slovensku 95-tisíc podpisov. V máji už bolo pod petíciou podpísaných viac ako pol milióna občanov Československa.

Napokon sa pre rôzne okolnosti udiala manifestácia len v Bratislave. Otázka brutálnych vrážd kňazov sa na jej program nedostala. Oficiálnymi požiadavkami bolo len menovanie katolíckych biskupov a náboženská sloboda v Československu a dodržiavanie občianskych práv v krajine.

Mikloško spätne vysvetľuje, že vraždy vynechali organizátori zámerne. „Aj my sme si boli vedomí obludnosti vraždy Štefana Poláka, ale nešli sme do tej požiadavky. Bolo to totiž mimo našich argumentov. Požiadavku na biskupov a slobodu sme mohli jasne pomenovať.“

Problémom bolo, že nielen pri vražde kňaza Poláka, ale ani pri ďalších nebol nikdy jasne preukázaný náboženský motív. Na rozdiel od Česka, sa na Slovensku komunisti báli priamych popráv kňazov. U nás ich zavierali do väzníc, kde umierali na následky väzenského režimu, ale komunisti chápali, že pre našich ľudí by bola poprava kňaza veľmi citlivo vnímaná.

Napriek tomu v každej dekáde zomrel aspoň jeden kňaz za záhadných okolností. Historik Róbert Letz píše, že každá takáto vražda kňaza „mohla účelovo slúžiť nielen ako umlčanie nepohodlného človeka, ale aj ako účinný spôsob zastrašenia veriacich“.

Každá z vrážd bola iná, no spájalo ich viacero súvislostí. Väčšinou išlo o kňazov, ktorí kratší či dlhší čas spolupracovali s ŠtB. Mnohí sa domnievali, že dokážu „hrať na dve strany“, no ich svedomie im to napokon nedovolilo, a keď chceli zo spolupráce vyviaznuť, tak im tajná služba robila problémy.

Časť zo zavraždených vydierali homosexualitou, ktorá bola v tých rokoch trestná, a okrem toho v atmosfére znevažovania cirkvi si každý z kňazov uvedomoval, ako by ich odhalenie poškodilo celému spoločenstvu.

Ďalším spoločným prvkom vrážd bolo, že aj po oficiálnom vyšetrovaní zostali kľúčové otázky nezodpovedané. Oficiálnym záverom vyšetrovania bola väčšinou samovražda. Tak to bolo aj s kňazom Jaroslavom Rusnákom z bratislavskej Trnávky, ktorý zahynul priamo na fare. Údajne sa udusil plynovými kachľami.

Bol to veľmi obľúbený salezián, ktorý si vedel získať veriacich. To mohlo ŠtB prekážať. Eva Guldanová, ktorá dnes pracuje v ÚPN, ho zažila ako malá školáčka. Spomína si naňho najmä vďaka jeho speváckemu talentu. „Mal rád hudbu a založil na Trnávke spevokol.“ Ten prežil aj napriek Rusnákovej smrti.

Strach o život

O dva roky neskôr za veľmi záhadných okolností zomrel kňaz Milan Gono. Už v roku 1969 narazil na komunistický režim, ktorý ho obvinil z hanobenia republiky. O desať rokov bol obvinený z trestného činu marenia dozoru nad cirkvami a z mravnostnej trestnej činnosti.

Ako obvinený bol zaradený na povinný výkon prác, a to sa mu stalo osudným. Zomrel totiž na smrteľné zranenia po páde z výšky. Vraj spadol z leše­nia.

Či mu k tomu niekto pomohol, sa nepreukázalo. Ľubomír Morbacher však pripomína, že na Gona si ŠtB zhromažďovala poznatky, pričom jeho spis ako preverovanej osoby sa nikdy nenašiel. Neznámi páchatelia ho zničili alebo ukradli.

Ešte väčšie pochybnosti však vznikajú o údajnej samovražde tajného kňaza Přemysla Cou­fala (1932). Rodák z Moravy bol považovaný za génia. Vyštudoval dve vysoké školy – lesnícku aj stavebnú. Hovoril po nemecky, anglicky aj francúzsky. Bol uznávaným odborníkom na statiku.

Zároveň začal v roku 1960 tajne študovať teológiu, vtedy ho však odhalila ŠtB a zrejme pod nátlakom podpísal spoluprácu. Mala sa týkať ekonomickej činnosti. Podľa zachovaných dokumentov mal donášať tajnej službe správy o nedostatkoch v Projektovom poľnohospodárskom ústave v Bratislave, kde pracoval.

Vďaka tomu, že bol uznávaným odborníkom, umožnili mu cestovať do zahraničia. V rokoch 1967 až 1980 bol viackrát na Západe, a to aj napriek tomu, že už bol v roku 1973 tajne vysvätený za kňaza. Svoje cesty nakoniec využil aj na informovanie zahraničia o pomeroch v Československu.

ŠtB ho však vďaka akcii Kanál odhalila. V roku 1980 za ním prišli agenti, aby tajnej službe odovzdal súhrn všetkého, o čom zahraničie informoval. V tom období sa začal Coufal sťažovať blízkym, že ho sledujú a že mu v jeho neprítomnosti prehľadávajú byt a prehadzujú veci. Začal sa báť o život.

Spovedník

„Bol to mohutný muž. Srdečný a veľmi skromný,“ spomína na Coufala Katka Petrusová, ktorá ho spoznala koncom 70. rokov ako vysokoškoláčka.

Pochádzala z Lučenca, kde bola vychovávaná vo viere, a tak aj po príchode do Bratislavy sa snažila nakontaktovať na skupinu veriacich.

Po čase sa jej to podarilo a Coufal sa stal jej spovedníkom, ale aj akýmsi duchovným vodcom. Bol natoľko dobrosrdečný, že keď sa mu posťažovala, ako zle sa jej učí na internáte, tak jej dal kľúče od svojho bytu.

Cez deň, keď bol v práci, sa tam teda učievala. Dnes ju zamrazí, keď si uvedomí, že ten byt eštebáci monitorovali.

Coufalovi bola natoľko vďačná, že ho pozvala aj na svoju promóciu. Bolo to v septembri 1980 a Coufal meškal. Ospravedlnil sa, že sa práve vrátil zo služobnej cesty. Rozrušenie nedal na sebe poznať, hoci už vtedy musel vedieť o tom, že je sledovaný.

Po promóciách Petrusová odišla z Bratislavy, no ešte v januári 1981 sa nakrátko vrátila. Bola aj v byte Coufala, ktorý jej po príchode domov perami naznačoval, aby rýchlo odišla a aby nešla na zastávku autobusu, ako bežne chodievala. Pôsobil veľmi rozrušene, spomína Petrusová. Kňaza poslúchla a odišla. O necelý mesiac dostala z Bratislavy list, v ktorom jej známi oznamovali, že Coufal zomrel. Našli ho 26. februára 1981 ležať v kaluži krvi v jeho bratislavskom byte.

Na predlaktí a lakťoch oboch rúk mal výrazné rezné rany. Preto jeho smrť uzavreli ako samovraždu. Jej vyšetrovanie viackrát prokuratúra otvorila, no na iný záver nedošla, hoci pri pohrebe bola na chvíľku otvorená rakva a napriek „pohrebnému make-upu“ bolo vidieť, že Coufal bol riadne dobitý.

Jeho matka pred pohrebom v márnici prosila, aby mu dali „tvár dokopy, aby vyzeral v truhle ako človek“, spomína po desiatkach rokov Petrusová.

Coufal si svoju smrť údajne poistil aj pusteným plynom. Ani to však ľuďom z jeho okolia nesedí. Domov ho totiž išli hľadať kolegovia po tom, ako neprišiel do práce. Zapálenou zápalkou pritom svietili pri zámke, aby videli, či náhodou nemá zvnútra kľúč.

Coufal bol v tom čase už dva dni mŕtvy, a ak by platila teória unikajúceho plynu, ten by pri kontakte so zápalkou musel spôsobiť výbuch celého paneláka.

Dve rany z pištole

Bez vypátrania vraha sa uzavrela aj jedna z prvých násilných smrtí kňaza – Emanuela Jozefa Cubínka, ktorého zavraždili večer 30. decembra 1965. Na druhý deň ráno ho našiel miništrant, ktorý ho prišiel hľadať, pretože obľúbený farár meškal na omšu.

Cubínka niekto zastrelil dvomi ranami z pištole. ŠtB ho evidovala ako agenta, a to od roku 1960 pod krycím menom Erna. Pre tajnú službu mohol byť dôležitým preto, že bol spovedníkom trnavského biskupa Ambróza Lazíka. Po dvoch rokoch však spoluprácu prerušili. Jeho spis bol v roku 1968 zničený.

„Isté je, že nejaký typ vzťahu medzi Cubínkom a komunistickou tajnou políciou existoval, a nedá sa vylúčiť, že práve to sa stalo kňazovi osudným,“ napísal pred piatimi rokmi Juraj Majchrák z .týždňa, ktorý sa smrťou svätojurského kňaza zaoberal.

Strelou zo zbrane zomrel aj farár z Paty Alojz Schmiester. Zahynul vo dverách svojej fary v júli 1983. Aj on sa však v minulosti upísal na spoluprácu s ŠtB. „Zlomila“ ho koncom 50. rokov, keď mu počas prehliadky našli súkromný list s kompromitujúcimi informáciami. Schmiester vyštudoval teológiu v roku 1957 a v tom istom roku bol aj vysvätený za kňaza. Do pol roka však musel narukovať.

Po nájdení listu pod hrozbou súdu prinútila ŠtB Schmies­tera na spoluprácu. Musel sa dištancovať od cirkevných predstaviteľov a mal donášať na kňazov. V roku 1963 ho napokon aj tak odsúdili na štyri roky, pretože ŠtB nebola s jeho prácou celkom spokojná.

Po návrate z väzenia sa stal prvým farárom na farnosti v Pate, kde pôsobil od roku 1969. ŠtB ho znovu kontaktovala v roku 1978, mal sledovať farárov z okolia.

Miro Klobučník z ÚPN však zistil, že o rok neskôr už Schmiester príslušníkovi ŠtB oznámil, že ho dekonšpiroval jeho priamy nadriadený. „Tým mohol byť v tom čase jedine sered­ský dekan Ján Sokol,“ napísal Klobučník v decembri 2006 do Domina fóra. Každopádne, od toho momentu sa Schmiester vyhýbal akýmkoľvek schôdzkam s ŠtB. Ďalej pôsobil na fare v Pate, a to až do osudného 24. júla 1983.

Jeho vraha vypátrali aj súdili. Počas súdneho konania ho však zbavili trestnej zodpovednosti, pretože bol vraj v čase vraždy nepríčetný. Dôkazom malo byť jeho správanie po vražde kňaza. Pri úteku zastrelil na odpočívadle šoféra kamióna a zranil aj náhodnú chodkyňu.

O vyšetrovaní však neexistuje už žiadna dostupná dokumentácia a miestni hovoria, že pri zbavení trestnej zodpovednosti páchateľa bola ŠtB nápomocná.

Nepotrestaní vrahovia

Súdny proces sa uskutočnil aj s údajným vrahom kňaza Štefana Poláka. Zavraždili ho v októbri 1987 na fare v Borovciach.

Aj Polák spočiatku spolupracoval s ŠtB a aj so združením Pacem in terris. Z tejto spolupráce precitol v roku 1986, údajne po osobnom stretnutí s pápežom. Cesta do Ríma ho veľmi zmenila.

Po návrate do Boroviec prestal chodiť na stretnutia prorežimného združenia kňazov a zároveň sa vyhranil aj voči ŠtB. Patrik Dubovský z ÚPN hovorí aj o správe, ktorú písal Polák. Upozorňoval v nej na nevhodnosť niektorých kandidátov na biskupov. Čo sa však so správou stalo, sa nevie. Tak ako nie je známy ani motív Polákovej vraždy.

Kňaza našli ležať na fare v Borovciach priviazaného k radiátoru. Nohy aj ruky mal zviazané a jeho telo bolo dobité. Režim si citlivosť tohto prípadu veľmi uvedomovala. Snažili sa dopátrať vraha čo najskôr, policajti a ŠtB dostávali ultimáta.

Podozrivého síce obžalovali, no súdy ho krátko pred Novembrom ’89 oslobodili. A hoci po revolúcii aj policajná inšpekcia konštatovala, že vyšetrovanie bolo nedostatočné, skutočný páchateľ sa pred súd nepostavil.

Polákov prípad viackrát otvorili, no bez úspechu. Rovnako aj Coufalov. „Tak ako funguje zlo, funguje aj dobro. Je dôležité tieto vraždy stále otvárať a pýtať sa. Neviem kedy, ale verím, že sa to dovyšetrí,“ hovorí Petrusová, ktorá ešte dnes prežíva smrť tohto tajného kňaza veľmi citlivo.

Z vyššie uvedených prípadov záhadných smrtí vylustrovali na generálnej prokuratúre len tri mená – Coufala, Poláka a Gona. Pri prvom evidujú rozhodnutie prokuratúry z roku 1991, ktorým bolo trestné stíhanie zastavené.

Pri Polákovi sa podarilo zistiť, že nedisponuje žiadnym vyšetrovacím ani dozorovým spisom. Na prokuratúre však vedia, že vo veci sa konalo pre trestný čin vraždy.

Najobšírnejšia informácia sa týka záhadnej smrti kňaza Gonu, no ani tá nedáva nádej, že sa páchateľ odhalí. V jeho prípade sa totiž v roku 2008 ÚPN opakovane obrátila na generálnu prokuratúru. Podľa hovorkyne Andrey Predajňovej zistili, že na polícii tento vyšetrovací spis skartovali. Rovnako aj dozorový spis prokuratúry.

Skartačná lehota bola v tomto prípade 10 rokov. Gonovu smrť napriek tomu opakovane prokuratúra preverovala. ÚPN totiž získal nové skutočnosti, ktoré potvrdzoval aj svedok. V decembri 2008 však trestné oznámenie prokurátor Vojenskej obvodnej prokuratúry v Bratislave odmietol.

Aj Dubovský verí, že tieto prípady zavraždených kňazov sa raz dotiahnu do konca, i keď z prístupu generálnej prokuratúry je skeptický. ÚPN sa obrátil na prokuratúru, no bez úspechu. „Veľa sme od toho očakávali, no ako keby tu chýbala odvaha vracať sa do minulosti.“

Historik z ÚPN hovorí o zločinoch proti ľudskosti, ktoré nemôžu byť premlčané. Vinníci by podľa neho mali ísť do väzenia, a to napriek tomu, že dnes sú mnohí z tých eštebákov starci. „Sú to však ľudia, ktorí chladnokrvne zabíjali a chodia medzi nami,“ dodáva Dubovský.

Utajená minulosť

Tak, ako doposiaľ nie sú úplne prebádané vraždy katolíckych kňazov, rovnako nie je absolútne zdokumentovaná Sviečková manifestácia. Ako nedávno napísali viacerí historici, a to nielen z ÚPN, k dôležitým dokumentom sa nevedia dostať.

Ide najmä o vyšetrovací spis niekdajšej Vojenskej obvodnej prokuratúry v Bratislave. Aj preto historici ako Ján Šimulčík, Pavol Jakubčin, Róbert Letz, František Neupauer, Patrik Dubovský či Juraj Marušiak vyzvali generálneho prokurátora Jaromíra Čižnára, aby všetka dokumentácia k manifestácii, ktorá je v archívoch prokuratúry, bola odovzdaná do archívu Ústavu pamäti národa, prípadne Slovenskému národnému archívu.

Ide im o to, aby boli všetky dokumenty vrátane zvukových aj obrazových či fotografických materiálov prístupné historikom na vedecký výskum a prehĺbenie ich poznatkov.

Táto ich výzva však ostala zrejme nepochopená. „Zástupcovia ÚPN kopú do otvorených dverí,“ reagovala hovorkyňa prokuratúry Andrea Predajňová. Pripomenula, že ústav adresoval generálnej prokuratúre požiadavku na odtajnenie a sprístupnenie spisu o vyšetrovaní Sviečkovej manifestácie už v máji 2016. Nasledovalo stretnutie vedenia ÚPN s námestníkom generálneho prokurátora Petrom Šufliarskym a v novembri 2016 mohli historici ÚPN navštíviť vojenský archív.

Podľa Predajňovej mohli vtedy nahliadnuť aj do vyšetrovacieho spisu. Všetko však bolo pod podmienkou, že bude dodržaný zákon o ochrane osobných údajov. „Zdôrazňujeme, že generálna prokuratúra pri takejto požiadavke vždy musí postupovať podľa platných zákonov,“ dodala hovorkyňa.

A o to ide. Historikom nejde o nahliadnutie do spisu či o jeho sprístupnenie, ale o odovzdanie. Ide o to, aby sa nestalo, tak ako v novembri 2016, že im budú namiesto všetkej fotodokumentácie sprístupnené iba tri fotografie, kde nie je možné stotožniť osoby.

Aj takú skúsenosť mal totiž Neupauer pri návšteve vojenského archívu. Rovnako preňho a pre kolegu vyhotovili kópiu vyšetrovacieho spisu, no ten bol v súlade s pokynmi generálnej prokuratúry anonymizovaný. Historikom sa s takýmito dokumentmi potom veľmi ťažko pracuje. Hovorca ÚPN pripomína, že úrad koná v duchu preambuly zákona o pamäti národa, podľa ktorej „ten, kto nepozná svoju minulosť, je odsúdený ju opakovať“, a že žiadne konanie štátu proti občanom nemôže byť chránené tajomstvom a zabudnuté.

Aj preto historici na záver výzvy pre generálneho prokurátora zdôraznili, že dúfajú, že požadovaný vyšetrovací spis či jeho časti neboli skartované, „čo by dejiny vnímali ako ničenie dokumentov o vlastnej novodobej histórii“.