Sviečková manifestácia bola predzvesťou Novembra 89. Aj jej predchádzali vraždy

V tom čase nebolo tak mrazivo ako v týchto dňoch, ale aj tak sa nedalo hovoriť o počasí vhodnom na organizovanie manifestácie. Ľuďom to však neprekážalo. Na Hviezdoslavovo námestie 25. marca pred tridsiatimi rokmi prišli a nebolo ich málo. Podľa odhadov osem- až desaťtisíc. Sú to výrazne nižšie počty ako pri súčasných protestoch, lenže vtedy to chcelo veľmi veľkú odvahu niekam prísť a verejne vyjadriť svoj názor.

Jedným zo spoluorganizátorov manifestácie bol František Mikloško, ktorý sa aj nedávno postavil pred 65-tisícový dav na bratislavskom Námestí SNP a hovoril o paralele so Sviečkovou manifestáciou.

Obe udalosti považuje za čosi výnimočné v našich dejinách. Oceňuje, že dnes sú ľudia ochotní vyjsť na námestie v hlavnom meste napriek tomu, že sa im nežije až tak zle. Životná úroveň v Bratislave je lepšia ako inde v krajine a neporovnateľne lepšia ako kedysi.

„Dnes je ten život pohodlnejší a nepriateľ nie je taký jednoznačný ako za komunizmu, preto by som si tie súčasné protesty vážil rovnako ako Sviečkovú manifestáciu, ak nie ešte viac,“ hovorí Mikloško.

„Slovensko sa prekonalo. Má taký zvláštny potenciál prekvapiť svet. To sa podarilo teraz a aj vtedy,“ porovnáva aktér Sviečkovej.

Sviečky a modlitby

Ľudia, ktorí pred tridsiatimi rokmi prišli na Sviečkovú manifestáciu, prišli, aby v tichosti demonštrovali svoj hnev a nespokojnosť s represívnym režimom. S komunistami, ktorí za prejavenie názoru vyhadzovali ľudí z práce či zo školy. Mnohí z účastníkov si možné represie uvedomovali. Nejeden sa lúčil doma s manželkou či s celou rodinou. Ľudia sa išli verejne modliť, no ešte predtým sa doma pomodlili aj za pokojný priebeh akcie.

Títo ľudia na námestí nekričali protikomunistické heslá. Zaspievali štátnu aj pápežskú hymnu a potom sa začali modliť ruženec. V rukách držali zapálené sviece. Až po ich rozhorení bolo vidieť, kam všade dav vlastne siaha a že presahuje námestie, ktoré sa príslušníci verejnej bezpečnosti na príkaz veliteľstva snažili uzavrieť. Sviečky však horeli aj v priľahlých uliciach.

Manifestácia trvala od šiestej do pol siedmej večer. Zhromaždení ľudia vydržali, hoci autá verejnej bezpečnosti so zapnutými sirénami a majákmi prudko jazdili po celom námestí, nabiehali a vrážali do nich. Výzvy, aby sa rozišli, nepočúvali. Dav sa modlil napriek tomu, že prezlečení policajti v civile na nich kričali, bili ich obuškami, päsťami, a keď niekto spadol na zem, tak doňho kopali. Vydržali, hoci štyri minúty pred oficiálnym koncom manifestácie na nich nasadili vodné delá.

Modliaci sa dav žiadal obsadenie biskupských stolcov, náboženskú a občiansku slobodu. Bez kriku a bez hesiel. A hoci manifestácia prebiehala pokojne, vládnuca komunistická strana sa ju všemožne snažila od počiatku potlačiť. Na tento účel nasadila vyše 900 príslušníkov, z toho viac ako päťdesiatku príslušníkov Štátnej bezpečnosti (ŠtB).

K dispozícii mali sedem pohotovostných motorových jednotiek na vytláčanie ľudí, štrnásť polievacích vozov, sedem čistiacich vozidiel technických služieb, tri autobusy, osem eskortných vozidiel na zaistených, tri obrnené transportéry a tri vodné delá. Toľko výpočet techniky, ktorý uvádza historik Ústavu pamäti národa (ÚPN) Patrik Dubovský vo svojej štúdii o manifestácii zverejnenej v časopise Pamäť národa pred desiatimi rokmi.

Šlapka aj Válek

Rozohnaním davu sa pre mnohých akcia neskončila. Celkovo policajti predviedli 138 účastníkov, z toho boli dvanásti cudzinci, medzi nimi aj zahraniční novinári. Počas zadržiavania nejedného vystavovali telesnému aj psychickému násiliu.

Ako pred deviatimi rokmi napísal Marek Vagovič pre denník SME, za toto násilie a potlačenie manifestácie nebol nikto potrestaný. Zodpovednosť sa pripisovala dvom policajným veliteľom, Štefanovi Mikulovi a Ladislavovi Duducovi.

Prokuratúra chcela obžalovať aj Gejzu Šlapku, ktorý bol v tom čase bratislavským šéfom komunistickej strany. Štvrtým obžalovaným mal byť minister vnútra Štefan Lazar. Všetci spoločne sedeli v hoteli Carlton a sledovali zásah. Pridal sa k nim aj šéf tajnej služby Alojz Lorenc a minister kultúry Miroslav Válek.

Oni sa z pohodlia hotela pozerali na manifestáciu, ktorá sa okamžite dostala do všetkých svetových médií. Jej organizátori, naopak, na námestie nemohli ísť. Buď ich zadržiavali eštebáci vo vlastných domovoch, alebo ich predviedli na výsluch.

„Bolo to výnimočné vzopätie voči represívnemu režimu,“ hovorí Mikloško dnes. „Ľudia pred tridsiatimi rokmi na námestí zažili akési obrátenie sa k slobode. Hovoria to mnohí. Hovorí to aj Vladimír Palko (neskôr aktívny ponovembrový politik), ktorý povedal, že vtedy sa v ňom zrodil človek, ktorý sa chce angažovať,“ opisuje výnimočnosť manifestácie Mikloško.

S takou veľkou účasťou vôbec nepočítali. „Keď sa pýtali Vladimíra Jukla, koľko ľudí príde, tak povedal, že asi tak dvadsať, možno päťdesiat. Mysleli sme si, že zapálime sviečky a hneď nás zbalia a odvezú na výsluch,“ spomína Mikloško.

Predzvesť Novembra

Treba pripomenúť, že nebolo to po prvý raz, čo sa podarilo veriacim zhromaždiť vo veľkom počte. Dovtedy to však boli vždy len cirkevné priestory. Či už išlo o púť na moravský Velehrad, kam v lete 1985 prišlo zhruba 200-tisíc ľudí, alebo o dva roky neskôr, keď bol na pohrebe zavraždeného kňaza Štefana Poláka 12-tisícový dav.

O tri tisícky viac ich bolo na pohrebe trnavského biskupa Júliusa Gábriša. Lenže Sviečková manifestácia bola iná. Bolo to po prvý raz, čo sa dav stretol na civilnom mieste. A práve v tom spočíva jej výnimočnosť. Bola to predzvesť Novembra ’89.

Aj pred tridsiatimi rokmi v ľuďoch vyvrel hnev. V prvom rade