Liberálny svetový poriadok, odpočívaj v pokoji
Američania opúšťajú doterajší systém a iným krajinám chýba buď záujem tento systém udržať, alebo prostriedky, ktoré na to treba.
Po tisícročí jej existencie poznamenal francúzsky filozof a spisovateľ Voltaire, že definitívne umierajúca Svätá rímska ríša nebola ani svätá, ani rímska a nebola ani ríšou. Keby sme po dvestopäťdesiatich rokoch mali Voltaira parafrázovať, mohli by sme povedať, že problémom umierajúceho liberálneho svetového poriadku je to, že nie je ani liberálny, ani svetový a nie je to ani poriadok.
70 rokov
Spojené štáty v spolupráci so Spojeným kráľovstvom i inými krajinami zaviedli liberálny svetový poriadok na konci druhej svetovej vojny. Jeho cieľom bolo zaistiť, aby sme už nikdy nedospeli k podmienkam, ktoré v priebehu tridsiatich rokov viedli k dvom svetovým vojnám.
Aby to demokratické krajiny dosiahli, zhodli sa na tom, že vytvoria medzinárodný systém, ktorý bol liberálny v tom zmysle, že bol založený na vláde zákona a na rešpekte k suverenite a teritoriálnej integrite jednotlivých krajín. Zhodli sa aj na tom, že musia ochraňovať ľudské práva. A všetko toto sa malo vzťahovať na celú planétu. Účasť na tomto systéme bola dobrovoľná a mohol sa k nemu pridať každý. Začali vznikať inštitúcie, ktorých cieľom bolo presadzovať mier (Organizácia Spojených národov), ekonomický rozvoj (Svetová banka) a obchod a investície (Medzinárodný menový fond a to, z čo sa po rokoch stalo Svetovou obchodnou organizáciou).
Všetko toto a mnohé ďalšie veci by nefungovali, keby za nimi nestála ekonomická a vojenská moc Spojených štátov a sieť aliancií v Európe a v Ázii a tiež jadrové zbrane, ktorých účelom bolo odradiť nepriateľov od agresie. Liberálny svetový poriadok bol tak založený nielen na ideáloch, ktoré demokracie presadzovali, ale tiež na tvrdej sile. Toto všetko vydržalo aj tvárou v tvár rozhodne neliberálnemu Sovietskemu zväzu, ktorý mal zásadne odlišný názor na to, ako má vyzerať poriadok v Európe i v ostatných častiach sveta.
Liberalizmus, univerzalizmus i poriadok na ústupe
Na konci studenej vojny a po kolapse Sovietskeho zväzu sa zdal liberálny svetový poriadok silnejší než kedykoľvek predtým. Lenže dnes, len o štvrť storočia neskôr, je jeho budúcnosť neistá. Skutočne, jeho tri súčasti – liberalizmus, univerzálnosť a samotná ochrana poriadku – dnes čelia takým výzvam, akým za 70 rokov existencie tohto systému nečelili.
Liberalizmus je na ústupe. Demokracie už pociťujú dôsledky rastúceho populizmu. V Európe získavajú pôdu pod nohami strany hlásiace sa k politickým extrémom. Hlasovanie o vystúpení Spojeného kráľovstva z Európskej únie ukázalo, ako elita stráca svoj vplyv. Dokonca aj USA zažívajú bezprecedentné útoky zo strany ich vlastného prezidenta na tamojšie médiá, súdy a inštitúcie vymáhajúce zákony. Autoritatívne systémy vrátane Číny, Ruska a Turecka sa stali v poslednom čase ešte tvrdšími. Krajiny ako Maďarsko a Poľsko sa podľa všetkého nezaujímajú o budúcnosť svojich mladých demokracii.
A čo univerzálnosť? Je čoraz ťažšie hovoriť o svete ako o nejakom celku. Sme svedkami toho, že v rôznych regiónoch sveta vznikajú rôzne regionálne poriadky alebo, ako je to na Blízkom východe, dokonca neporiadky. A každý z týchto poriadkov má svoje vlastné charakteristiky. Pokusy o budovanie globálnych rámcov zlyhávajú. Protekcionizmus je na vzostupe a posledné kolo globálnych rozhovorov o obchode nič pozitívne neprinieslo. A v kybernetickom priestore existuje len málo spoločných pravidiel.
A ako by to nestačilo, uprostred tohto sa na scénu vracia veľmocenská rivalita. Rusko porušilo tú najzákladnejšiu normu medzinárodných vzťahov, keď použilo ozbrojenú moc na to, aby zmenilo hranice v Európe, a tiež narušilo americkú suverenitu tým, že sa snažilo ovplyvniť voľby v roku 2016. Severná Kórea zjavne opovrhuje silným medzinárodným konsenzom o zákaze rozširovania jadrových zbraní. Svet stojí pred humanitárnymi nočnými morami, ktoré sa odohrávajú v Sýrii a v Jemene, a na to, keď sýrska vláda použije proti vlastným obyvateľom chemické zbrane, odpovedá len veľmi slabo. Venezuelský štát prestáva fungovať a v dnešnom svete je až jeden človek zo sto buď medzinárodný, alebo vnútroštátny utečenec.
