Denník N

Prejav Juraja Čokynu: Nezabudnime, že my sme tí, na ktorých sme čakali

Prejav učiteľa a blogera Juraja Čokynu zaznel na proteste v Košiciach.

Prvýkrát som mal ten pocit pred rokom.

Zuzana Hlávková je o rok mladšia ako ja. Študovala v zahraničí, vrátila sa späť, išla pracovať do štátnej správy, lebo tak sa to vo vyspelých krajinách robí. Tam chcú, aby pre nich robili ambiciózne a šikovné hlavy, lebo dokážu prichádzať s dobrými nápadmi, vedia veci robiť inak.

Potom Zuzane minister Lajčák po lopate vysvetlil, že je naivná, lebo sa niektorým veciam odmietla prispôsobiť. A vyhodil ju. Vyhodil ju – nie ľudí, ktorí dohodli kartelový biznis, hoci v podstate „za drobné“.

Na Slovensku bežná prax.

Ale v niečom to bolo iné. Vtedy nám, mladým, dnešná generácia politikov povedala: „Poďte pre nás robiť, ale nečakajte, že sa vám prispôsobíme.“

Je nás veľa

Veľa nad tým rozmýšľam aj teraz.

Martina a Ján boli presne v mojom veku. Obaja robili svoju prácu, zaujímali sa o spoločnosť, do ktorej sa narodili, veľa vecí im prekážalo a jeden z nich sa o tom rozhodol písať.

Ján to robil to tak dobre, že ho museli zabiť. Robil to tak dobre, že ich museli zabiť oboch.

Mali 27 rokov a celý život pred sebou. Určite by bol dlhší ako život preťaženého expremiéra po infarkte. Oni tu chceli žiť a aj to bolo vidieť. Aj preto ich zabili.

Dovoľte mi preto, prosím, najskôr povedať pár viet mojej generácii.

Najstarší z nás mali deväť, keď vzniklo samostatné Slovensko. Najmladší z nás sa narodili, keď malo Slovensko päť.

Je nás spolu viac ako milión a každým rokom sa k nám pridávajú ďalší. To my tu budeme žiť. A teraz sme zistili, že v tejto krajine nás nemajú problém zabiť, keď sa nám veci nepáčia. V tejto krajine nás neváhajú bez akýchkoľvek výčitiek vyhodiť, keď sa ozveme, že niektoré veci tolerovať nebudeme.

Preto stojíme na námestiach. Preto organizujeme protesty. Preto sa často snažíme zapájať do projektov, kde to nie je v prvom rade len o nás a našich bruchách. Lebo to my tu máme žiť. To nás sa raz naše deti budú pýtať, čo za krajinu sme im to nechali.

Máme obrovskú silu

Toto je sila, ktorú si naša generácia začína uvedomovať. Toto je sila, ktorú si naša generácia musí uvedomiť ešte viac. Toto je sila, ktorú musíme my všetci, spolu, pretaviť do niečoho oveľa dlhodobejšieho, ako sú tieto protesty.

Výmena pár ľudí vo vláde nestačí!

Výmena strán vo vláde nestačí!

Predčasné voľby nestačia!

Lebo kto príde po nich? Naozaj to bude všetko dobré?

Musíme byť k sebe úprimní. Tak, ako máme v rukách veľkú silu spraviť zo Slovenska lepšie miesto na život, tak máme v rukách silu všetko pokaziť.

Vidím veľmi veľa mladých ľudí, ako nosia zelené stranícke tričká. Vidím veľa mladých, ako v lese behajú s puškami a potom pochodujú námestiami. Vidím veľmi veľa mladých ľudí, ktorí si neuvedomujú hodnotu tej modrej vlajky s hviezdičkami, ktorá veje pri tej slovenskej. Vidím veľmi veľa mladých ľudí, ktorí tápu pri otázke, čo a ako by chceli zmeniť.

Dajme sami sebe odpoveď, spravme to skôr, ako našu generáciu zneužije zvrátená ideológia.

Na čo vlastne čakáme?

Mal som asi 14, keď som prvýkrát čítal Mňačkovu knihu Ako chutí moc. Pointou je, že po moci zostáva pachuť, že moc mení človeka. Zo zapáleného revolucionára sa po rokoch stáva potentát odstrihnutý od reálneho života.

Takto nie, povedal som si už vtedy.

Lenže komu potom nechať moc rozhodovať o našich životoch?

Mám strach, mám úprimný strach, že moc spraví z človeka karikatúru, že je človeku lepšie bez nej. No bude potom výsledok lepší?

Posledné mesiace, posledné roky nám ukazujú, že nie. Lebo jediné, čo sa stane, je, že moc zoberú ľudia, ktorým je úprimne jedno, čo všetko sa s ňou dá spraviť. Koľko vecí sa dá zlepšiť. Koľkým životom sa dá pomôcť. Koľkým vraždám sa dá predísť.

Nemám rád patetickosť, ale toto je naozaj čas, aby sme si všetci, čo tu stojíme, odpovedali na otázku: kto, ak nie my, kedy, ak nie teraz?

My všetci musíme zabrániť tomu, aby sa našim mladším súrodencom, našim deťom, stalo niečo podobné ako Zuzane, Jánovi a Martine.

Kedy, ak nie teraz, keď nás počúvajú, by sme mali povedať, že do toho ideme?

Dokedy chceme čakať a nechať o nás rozhodovať iných?

Záujem robí zázraky

Čo teda robiť?

Je niekoľko možností. Prvou je bojovať pasívne – podporovať poctivých novinárov, kupovať si predplatné, stáť za slušnými, rozumnými ľuďmi.

Druhou možnosťou je dobrovoľníctvo. Obetovať svoj čas a zapojiť sa do niečoho zmysluplného. Meniť svoj dvor, ulicu, venovať sa seniorom alebo deťom.

Treťou možnosťou je aktívne sa zapojiť do politiky. Vrátiť jej pravý zmysel. Zapojiť sa do komunálnych volieb, prihlásiť sa o členstvo v strane, byť aktívnym, zapájať sa do verejného života.

No hlavne, nebojme sa spájať!

Počul som, že na východe vraj nič nie je.

Ale keď som sem pred rokom a pol prišiel žiť, veľmi rýchlo som zistil, že v každom jednom meste je skupina ľudí, ktorí sa snažia meniť svoje okolie. Majú to často veľmi ťažké, ale robia to. Sú v Košiciach, Prešove, Bardejove, Michalovciach, Trebišove, Poprade, Gelnici.

Nemusíme sa báť, že v tom zostaneme sami.

Lebo to, čo nás spája, je záujem. Záujem o túto spoločnosť, záujem o našu krajinu, záujem o to, aby sme tu mohli lepšie žiť.

Nato však musíme dobre počúvať hlasy ľudí, ktorí tu dnes s nami nie sú.

Musíme dobre počúvať, čo hovoria, aby sme dokázali zastupovať aj ich, aby nemali pocit, že ich nikto nepočúva.

Musíme dobre chápať, prečo si myslia to, čo si myslia, aby sme ich dokázali presvedčiť, že to môže byť aj inak. Musíme ich počúvať a ponúknuť im víziu lepšej krajiny.

A musíme oveľa viac hovoriť o tom, čo chceme, nie čo nechceme.

Nie sme na to sami

Chcem slušné Slovensko.

Chcem Slovensko, kde sa o seba zaujímame oveľa viac.

Chcem Slovensko, kde sa človek nebude báť, že keď sa postaví špinavostiam, odnesie si to on a nie vinník.

Chcem Slovensko, kde každý jeden človek, bez ohľadu na farbu pokožky, na sexuálnu orientáciu, na vierovyznanie či zdravotné problémy, dostane šancu žiť slušný život.

Chcem Slovensko, kde navzájom rozumieme svojim problémom, lebo sa spolu rozprávame.

Chcem Slovensko, ktoré bude veriť demokracii, a preto je také dôležité, že to vidíme na vlastné oči – že demokracia je robota. Ale taká, ktorá má zmysel.

Po týchto protestoch už viem, že nie som sám. Je mi nesmierne ľúto, že som na to prišiel až po tom, ako zabili mojich rovesníkov.

Martina a Ján, ďakujem. Ďakujem, že ste nás prebrali. Teraz je to všetko v našich rukách, a ak už nechceme, aby sa nám ďalej smiali do očí, musíme spraviť to, čoho sa boja najviac.

Ísť do toho a nahradiť ich.

Nezabudnime na to, že my sme tí, na ktorých sme čakali!

Nová vláda

Vražda Jána Kuciaka

Teraz najčítanejšie