Denník N

Bratislava už bola modernejšia ako Viedeň

Ruch na dnešnom Námestí SNP v druhej polovici tridsiatych rokov 20. storočia. Foto - Archív architektúry USTARCH SAV
Ruch na dnešnom Námestí SNP v druhej polovici tridsiatych rokov 20. storočia. Foto – Archív architektúry USTARCH SAV

Z knihy o modernej architektúre hlavného mesta sa dá lepšie pochopiť, prečo má súčasnú podobu a prečo sa v ňom problémy opakujú.

Ruch na dnešnom Námestí SNP v druhej polovici tridsiatych rokov 20. storočia. Foto - Archív architektúry USTARCH SAV
Ruch na dnešnom Námestí SNP v druhej polovici tridsiatych rokov 20. storočia. Foto – Archív architektúry USTARCH SAV

Na začiatku ospalé uhorské malomesto a väčšina bytov bez kanalizácie, na konci metropola Slovenska s modernejšou architektúrou než Viedeň. Príbeh mesta medzi vojnami rozpráva nová kniha Moderná Bratislava 1918 –1938 a jeden z jej autorov, historik architektúry PETER SZALAY.

„Doba 10 – 15 rokov, ktorú mesto premeškalo v otázkach regulačných, nesie svoje ovocie v podobe dezolátnych pomerov stavebných v odľahlých častiach,“ opisoval Bratislavu časopis pre architektov z roku 1926. To výborne pasuje aj na dnešok.

Áno, aj nás prekvapila podobnosť so súčasnosťou pri príprave knihy, keď sme listovali dobovými časopismi.

Náreky nad kolabujúcou dopravou, čachrovanie s pozemkami, obchádzanie stavebných pravidiel, nenápadné stínanie stromov bez povolenia – toto všetko poznala aj Bratislava medzi dvoma vojnami.

Peter Szalay (1982) Pracuje na Oddelení architektúry Ústavu stavebníctva a architektúry Slovenskej akadémie vied. Venuje sa modernej a súčasnej architektúre Slovenska. Spolu s Katarínou Haberlandovou, Katarínou Andrášiovou, Ninou Bartošovou a Ateliérom BOGÁR, KRÁLIK, URBAN je autorom knihy Moderná Bratislava 1918-1939. Foto N - Tomáš Benedikovič
Peter Szalay (1982)
Pracuje na Oddelení architektúry Ústavu stavebníctva a architektúry Slovenskej akadémie vied. Venuje sa modernej a súčasnej architektúre Slovenska. Spolu s Katarínou Haberlandovou, Katarínou Andrášiovou, Ninou Bartošovou a Ateliérom BOGÁR, KRÁLIK, URBAN je autorom knihy Moderná Bratislava 1918-1939. Foto N – Tomáš Benedikovič

Čo vtedajší aktivisti? Tiež im boli tŕňom v oku „moderné hranaté opachy“?

Dosť masívne protesty vzbudzovala napríklad stavba obchodného domu Baťa na dnešnom námestí SNP. Malo to aj národnostný podtón – starousadlíci stáli proti prišelcom, zväčša mladým architektom z Česka. Niekedy im mohol chýbať silnejší emocionálny vzťah k mestu.

Boli to nositelia progresívnych myšlienok moderny a Slovensko bolo pre nich čosi ako kolónia, zaostalejší kút republiky, kam prišli zastúpiť chýbajúce elity. Architekti, nielen v Bratislave, si mohli dovoliť viac experimentovať.

Kúpeľné mestečko Trenčianske Teplice či sanatórium Vyšné Hágy boli presne prípady, keď sa spojil necitlivý zásah do prostredia s odvážnym architektonickým riešením, ktoré by im v Česku možno neprešlo.

Viac ako to, že obchodný dom kryje výhľad na mesto, prekážalo, že autor bol Čech?

Časť domácich to takto brala. Na druhej strane, mnohí Česi s podobnou nacionalistickou rétorikou kritizovali spiatočníkov brániacich budovaniu novej republiky. V niečom mali pravdu: Bratislava po roku 1918 rástla z malého regionálneho centra na ozajstnú metropolu Slovenska.

Spôsob, aký na to zvolili urbanisti a architekti, bol veľmi súčasný, myslím si, že správny. Určite lepší, ako napodobňovať historickú architektúru, ktorá dobu nevystihovala.

bata
Dom obuvi Baťa na Hurbanovom námestí, architekt Vladimír Karfík, 1930. Foto – Archív architektúry USTARCH SAV

III_024
Prvý návrh Vladimíra Karfíka na stavbu obchodného domu Baťa. Foto – Archív architektúry USTARCH SAV

Bratislavčan vždy nadával na prišelcov: tí zlí boli Česi, neskôr zase komunisti z vidieka a najnovšie neznášame žúrujúcich východniarov. Celé sa to začalo už pred vojnou?

Možno ešte skôr. Už koncom 19. storočia začalo obyvateľstvo Bratislavy narastať a meniť národnostné zloženie. Do pôvodne nemecko-židovského prostredia začalo prichádzať veľa robotníkov z Uhorska a Rakúska. Pred prvou svetovou vojnou mala Bratislava necelých 80-tisíc obyvateľov, v roku 1940 už to bolo 170-tisíc.

Príchod necelých stotisíc Bratislavčanov zmenil štruktúru obyvateľstva, aj keď nie tak drasticky ako po druhej svetovej vojne.

Máme byť na túto éru hrdí?

Určite, veď modernosťou architektúry Bratislava predbehla v tom čase konzervatívnejšiu Viedeň. V porovnaní s Rakúskom sa práve tu viac uplatnili progresívne architektonické smery: funkcionalizmus, purizmus. Vraví sa, že Bratislavčania boli hrdí na Manderlák, tešili sa, že majú „mrakodrap“ skôr ako Viedenčania.

Zároveň však tieto zmeny viac než inde vytvárali veľký kontrast k minulosti. Ešte v 19. storočí bola Bratislava okrajovým mestom, ktoré sa oproti Budapešti či Viedni príliš nerozvíjalo. Nedostalo veľkomestskú mierku, na veľkomesto sa začalo meniť až po vzniku Československa. Úloha ho rozširovať tak pripadla modernistom.

Nie všetko sa podarilo, mnohé z plánov zostali len na papieri. Nikdy sa nepodarilo vybudovať niečo také ako viedenský Ring či bulváre v hausmannovskej prestavbe Paríža. Zostali len fragmenty.

vytah
Moderné schodisko s výťahovou šachtou obchodného domu firmy Trojan & Švarc na Mýtnej ulici 39, architekt Vojtěch Šebor, 1933. Foto – Archív architektúry USTARCH SAV

Kde ten prerod najviac vidieť?

Symbolom prerodu Bratislavy na modernú metropolu je dnešné námestie SNP, vrátane stavieb ako Manderlák, dnešný obchodný dom Dunaj, družstevné domy architekta Emila Belluša.

Práve tu malo vzniknúť moderné srdce mesta a zároveň podľa plánov súčasť osi, ktorá by sa ťahala od Dunaja cez Štúrovu ulicu a námestie až k hlavnej železničnej stanici.

To sa nikdy nedotiahlo.

Nie, napokon umiestnenie železničnej stanice v zákrute je problémom dodnes. Príliš krátke peróny nespĺňajú štandardy, tých zopár medzinárodných rýchlikov, čo tu stoja, musí mať výnimku z pravidiel. Že stanica bráni mestu v lepšom rozvoji, už pred vojnou vedeli českí architekti Alois Balán a Jiří Grossmann.

Prvým krokom vízie, ako mesto prestavať, bolo práve presunutie stanice o kus východnejšie, tam, kde je dnes Februárka. Nikdy k tomu nedošlo, nezvládli to ani komunisti, hoci mali na masívne plánovanie o dosť lepšie podmienky.

Problémy sú dávno známe, dokonca sú na stole aj efektívne riešenia, len sa na ne zabudne a začíname odznovu. Nie je to pre Bratislavu typické?

V niečom je pre mesto príznačné rozdelenie na skupinky, ktoré stále súperia a bránia dohodnúť sa na zmenách. Akýsi malomeštiacky vkus tieto plány brzdí – a čím dlhšie sa to ťahá, tým viac sa to komplikuje.

Príklady zo sveta ukazujú, že najlepšie podmienky na koncepčné prestavby miest poskytuje totalita. Demokracia, striedanie politikov vo funkciách ani súkromné vlastníctvo dlhodobému plánovaniu mestského rozvoja, žiaľ, príliš nesvedčia.

Jedna z pasáží Družstevných domov na Námestí SNP. Foto - Archiv architektury USTARCH SAV
Jedna z pasáží Družstevných domov na Námestí SNP. Foto – Archív architektúry USTARCH SAV

Preto máme hlavné mesto dodnes také nesúrodé?

Väčšina metropol je poskladaná z rozličných architektonických období. Bratislava má možno smolu v tom, že je to viac viditeľné. Veľkomestom sa stala v ére modernizmu, keď boli riešenia radikálne a pre ľudí s bežným vkusom trochu ťažšie stráviteľné.

Modernisti však neboli barbari, ich prístup bol citlivý. Medzivojnové plánovanie mesta, ktoré začal architekt Dušan Jurkovič na čele pamiatkového úradu, stálo práve na zásade: určiť, čo je historicky hodnotné a čo možno nechať padnúť ako obeť rozvoja.

Musíme mať na zreteli ich dobovú perspektívu: 19. storočie nedávno minulo a oni v jeho architektúre nevideli extra hodnoty.

kollarove
Živnostenský dom na Kollárovom námestí, architekt Klement Šilinger, 1930. Foto – Archív architektúry USTARCH SAV

Tak ako my nevnímame ako cenný panelák?

Áno. Navyše, aj architektúra 19. storočia bývala typizovaná, štuky z fasád boli často prefabrikáty produkované po státisícoch. Z pohľadu modernistov a ich dôrazu na kvalitu bývania, hygienu, či prístup svetla boli pavlačové domy so záchodom na chodbe skrátka čímsi zastaralým, čo nespĺňa štandardy a je úplne v poriadku to zbúrať.

Dnes na 19. storočie pozeráme inak, romantickejšie, lebo z tých stavieb cítime históriu. Oni ju ešte necítili.

Cítime my dejiny z budov, ktoré u nás postavili pred vojnou?

Pri pohľade na kasína a herne na Námestí SNP o tom pochybujem. Ako je možné, že v pamiatke, akou je Družstevný dom od Emila Belluša, zakrýva svetlík pasáže nevzhľadná klimatizácia?

Jedna z najdôležitejších pamiatok funkcionalizmu v hlavnom meste, bývalá nemocnica na Bezručovej ulici, chátra vo vlastníctve miliardára Širokého. Veslárske kluby na petržalskom nábreží tiež.

Spustnutá Astorka bývala najmodernejšou kaviarňou mesta. Iné stavby nechátrajú, možno sú aj opravené, ale často necitlivo, či bez zachovania pôvodnej funkcie, ktorú plnili.

Máte príklad?

Ako-tak zrekonštruovaná, ale už bez kinosály je Metropolka. Bývalé sídlo UP závodov na Štefánikovej je necitlivo zateplené. Problémom moderny, ktorá predbehla dobu, je, že na pohľad nevyzerá historicky.

Konštrukčne a detailovo je blízka súčasnosti. Majiteľ nevie, že unikátne Kraussove oceľové okná, ktoré boli na mestskej sporiteľni na Kamennom námestí, majú historickú hodnotu. Nevidí na nich ornamenty ani reliéfy a neváha s výmenou za nové.

tatrabanka
Sídlo U. P. závodov, Štefánikova ulica, architekt Jan Víšek, 1928 – 1929. Foto – Archív architektúry USTARCH SAV

Čím nás môže táto éra inšpirovať?

Napríklad dôrazom na sociálne bývanie. Možno práve to bolo na modernizme dôležitejšie než formálne novátorstvo – presvedčenie, že architektúra má sociálnu funkciu a aj v kapitalistickom Československu má poskytnúť kvalitné bývanie pre všetkých. Neskôr ten ideál komunizmus zdiskreditoval a v trhovom ošiali po roku 1989 sa vytratil.

Prvá republika sa chcela dištancovať od monarchie, Slovenský štát od Československa, komunisti od všetkého, čo tu bolo, my sa dištancujeme od dedičstva komunizmu a zároveň snívame o barokovej Bratislave. Nie je práve toto problém tohto mesta?

Áno, ale zároveň ak chcete, tak vidíte kontinuitu, napríklad od bytového komplexu Unitas k povojnovým sídliskám. Keby videli medzivojnoví modernisti Petržalku, možno by z nej boli nadšení.

Tento text si čitatelia môžu prečítať vďaka ITB Development, ktorá ho pre vás odomkla, v rámci iniciatívy Buď náročný.

Teraz najčítanejšie