Denník N

Odchody a návraty tichých chlapcov

V seriáli o zabudnutých knihách pokračujeme zbierkou poviedok Dušana Kužela Vráti sa niekto iný.

Dnes v rubrike o neprávom zabudnutých knihách predstavíme slovenského prozaika Dušana Kužela a jeho vynikajúcu debutovú zbierku poviedok z roku 1964 Vráti sa niekto iný. Získal za ňu Cenu Ivana Kraska za najlepšiu prvotinu.

Vyšla vo vydavateľstve Smena ako 6. zväzok edície Mladá tvorba. Milan Hamada ju priradil k najvýznamnejším debutom 60. rokov. K Šikulovej zbierke poviedok Možno si postavím bungalow (1964), Slobodovmu románu Narcis (1965) a Vilikovského Citovej výchove v marci (1965). V tvorivom a vtipnom duchu slávneho generačného časopisu sa autor na záložke charakterizoval týmito vetami Sebaobrany:

„Horemenovaný, okrem toho, že je horemenovaný, je i narodený, a to v roku 1940. Tento rok priniesol svetu i veľa iných katastrofálnych udalostí, takže jeho narodenie nevzbudilo väčšiu pozornosť. Tým, že sa narodil v Martine, prihlásil sa k pokrokovým tradíciám slovenskej kultúry. Niekoľko dní po narodení odišiel pôsobiť do neďalekého Kláštora pod Znievom, ležiaceho pod Znievom. Počas povstania sa tohto nezúčastnil a spoliehal sa, že mu lepší kádrový profil vybojuje otec. (…) Roku 1949 vstúpil do pionierskej organizácie, roku 1954 vstúpil do ČSM, roku 1957 vstúpil do seba, a keďže zistil, že sa na nič poriadne nehodí, podal prihlášku na filozofickú fakultu. Tu sa venoval okrem bežných študentských povinností niekedy aj štúdiu. Roku 1961 podľahol buržoáznej ideo­lógii a nechal si narásť bradu. (…) To by bol životopis Kužela v kocke. (…)“

Pripojený je i vydavateľský posudok: „Horeuvedený je nemajetný. Jeho rodičia majú malú záhradu, v ktorej cez prázdniny pestuje zeleninu a vlastné názory. (…) Pre nedostatok miesta už nemožno uviesť návod, ako treba chápať ďalej uvedené poviedky. Preto ich musí chápať každý ako vie. Po dôkladnom zvážení všetkých previnení horemenovaného odporúčam, aby bol vydaný na milosť a nemilosť čitateľom.“

Dôkladne zabudnutý

Čitatelia i kritici ho zobrali na milosť, lebo napísal zrelý a dodnes živý súbor próz. Neskôr k nemu pridal ďalšie dva i román Lampa (1991), ktorý však vyšiel až šesť rokov po Kuželovej nečakanej smrti vo veku 45 rokov. Pôsobil ako učiteľ a redaktor. Za názory vyslovené i napísané počas pôsobenia v Kultúrnom živote a po tom, čo publikoval Sonet pre Danku zastrelenú 21. VIII. 1968, mu normalizátori v ďalšom publikovaní zabránili. Mohol sa prezentovať len rozhlasovými hrami (napríklad Brzdná dráha, Vykoľajenie). Z češtiny preložil román Vladislava Vančuru Konec starých časů.

Do povedomia čitateľov Kužela vrátila Zora Prušková, ktorá pre Zlatý fond vydavateľstva Tatran pripravila reprezentatívny dvojzväzkový výber z jeho tvorby v roku 2003. V predslove Peter Zajac konštatuje: „Na Dušana Kužela sa zabudlo tak dôkladne, že v Dejinách slovenskej literatúry Stanislava Šmatláka z roku 1988 niet o ňom ani zmienky.“ Nám autora a jeho dielo nedávno pripomenul Ján Štrasser, ktorý sa podieľal na vydaní Lampy.

Dominujúcou témou zbierky próz Vráti sa niekto iný je dospievanie, získavanie skúseností a strácanie či len rozkolísavanie ilúzií o živote v príbehoch mladých ľudí. Skepsu a sklamanie vyvažujú opatrné nadšenie a chuť vyhrnúť si rukávy.

Bude ťa mať rád niekto iný

Autor vychádza z vlastnej (v poviedkach zo súčasnosti) i otcovej empírie (v epizódach zo SNP, ktoré však nie sú „pov­staleckými prózami“). Osem poviedok je rámcovaných dvoma s motívom odchodu a návratu. Prvá, ktorá dala súboru názov, v náznakoch referuje o jednom letnom dni, ktorý uplynul veľmi rýchlo. Momentka pred odchodom chlapca do hôr, kde sa má pridať k partizánom. Jeho teta hovorí dievčaťu, ktoré sa naňho spytuje: „Bude ťa mať rád niekto iný.“

Knihu uzatvára mikropoviedka Tichý chlapec odchádza, ktorá fragmentárne, lakonicky rozpráva o planom frflaní nad pomermi v rodnej obci a nejasných plánoch do budúcnosti: „Odchádza tichý chlapec. Ale vráti sa niekto iný.“

Osem poviedok vo vnútri tohto rámca hovorí o čase medzi odchodom a návratom. Kužel v nich obratne a suverénne nadväzuje na to najlepšie zo slovenskej prózy od kritického realizmu, cez modernu (najmä na raného Mila Urbana) a avantgardu až po talentovaných rovesníkov. Pomer analýzy, lyrických prvkov, detského aspektu, melanchólie a humoru odhadol veľmi presne; radosť čítať. Opakujúce sa motívy – prvá láska, školské zážitky, brigády, rojčenie, cesty vlakom, kamarátstva – autor rozvíja a varíruje invenčne, každá poviedka akoby bola pohľadom z iného uhla. V Mliečkach vychádza z detského tvorivého objavu – „‚Čo to je?‘ ‚Vtáci. Predsa keď sú kavky a čajky, musia byť aj mliečky.‘“ –, aby nám priblížil, ako chlapec vníma, že jeho otec sedí vo väzení a ako o tom komunikujú dospelí.

Zanechanie štúdia

Zákruta pod Sokolicou je tragickým príbehom nehody na motorke, no ten tvorí len pozadie záznamu ubíjajúceho stereo­typného života:

„,Vieš, povedal po chvíli, mne už ide akosi všetko na nervy.‘

,Čo?‘

,Ale… všetko. Opiješ sa, že ledva chodíš, a ráno si zasa triezvy. Vyčistíš si topánky, a zajtra ich máš špinavé. Dnes dokončíš jednu robotu, zajtra ti dajú druhú. Všetko musíš robiť znova a znova, nič natrvalo.‘“

Uvažovanie hrdinov poviedok dobre vystihujú úryvky z nenápadného príbehu o láske, budovateľského príbehu naruby Postavil som veľký plot:

„Postavili sme vlastne celkom dobrý plot, odtiaľto z vlaku vyzerá ako hociktorý iný. (A toho mi je práve najviac ľúto. No ľúto mi je aj iných vecí. Vedel som, že akokoľvek sa rozhodnem, vždy mi nakoniec bude ľúto, že som sa nerozhodol ináč. Ale to nie je podstatné.)“

„Od toho dňa som ju každý večer čakal za dedinou. Chodievala do družstva po mlieko, prichádzala a odchádzala, ale bolo v tom viac prichádzania, každý deň akoby bola ku mne o niekoľko krokov bližšie.“

„Škodoradostne som si pomyslel, či aj na svadobnej fotografii bude v tej zaolejovanej baretke. Potom som sa trocha zahanbil, vytiahol som úlomok ceruzky a opravil som pravopisnú chybu. To bol môj posledný zásah do vecí, ktoré sa ma netýkajú, pomyslel som si, a zdalo sa mi to jednoduché. Ale teraz, keď som ďaleko od ostatných a môžem v pokoji premýšľať, sa mi zdá, že sa ma tie veci predsa len týkajú.“

Častým motívom slovenskej prózy 60. rokov je zanechanie vysokoškolského štúdia a odchod do zamestnania. Kužel ho rozvinul v najrozsiahlejšom texte knihy, v poviedke Tretie ticho. V nej narazíme aj na vtipné zužitkovanie rozprávkových motívov, ktoré sa u Kužela v ďalších textoch vyskytujú skôr v lyrickej polohe:

„‚Len poďte ďalej!‘ povedala kolegyňa Ušáková a naširoko roztvorila dvere. ,Aj tak u nás za celý rok ani vtáčika-letáčika nechyrovať, nie to človeka. Hneď tu bol aj jej muž. ‚Žena, cítim človečinu.‘ Podal hosťovi ruku a predstavil sa. Podal ľavú ruku, pravá mu bezvládne visela pozdĺž tela.“

Izba plná nôh

V divadelnom prostredí sa pohybujú hrdinovia poviedky Zastávka na znamenie. Osviežujúca je minidetektívka z vysokoškolského internátu Jeden deň podozrenia. O jej kvalitách a o tom, akým pôžitkom je čítať Kužela, nech svedčí dlhšia ukážka na záver:

„V ktorejsi prvoročiackej izbe spievali a hrali na gitare, tam bol asi aj Ivan. Najradšej by som bol tiež išiel medzi nich, hoci len posedieť niekde na posteli a pofajčiť si. My sme sa tiež v prvom ročníku takto schádzali, hneď v prvý večer sme sa zišli v ktorejsi izbe. Mali tam fľašku domáceho vína, každému sa ušiel práve jeden glg, ale nešlo o to, boli sme dospelí a boli sme rozhodnutí prevrátiť svet, preto sme sa museli zoznámiť a spriateliť.

Izba bola plná nôh, nohy viseli z horných i dolných postelí, zo stolov i stoličiek, až to bolo prekvapujúce, že na vešiaku a v otvorenej skrini nevisia žiadne nohy. Nohy na hornej posteli hovorili nejaký žart, nohy na stole začali o filozofii a nohy na stoličke sa rozhovorili celkom úprimne a bez ostychu o domove. V izbe bolo dymu, že sa ledva dalo dovidieť na koniec, ale sme sa zahovorili, chlapci, už je pol druhej, treba spať. Nohy poskákali na zem, a nad tými nohami boli hlavy, ktoré sa na seba usmievali.

Keď sme sa na druhý deň prebudili, cítili sme v rukách zvláštnu ľahkosť, veľmi sa nám chcelo niečo robiť, hoci študovať, písať básne, hrať na trúbke. Dnes sme už rozumnejší a skúsenejší, robíme iba toľko, koľko je potrebné, aby sme vyštudovali. A k tomu ani tak veľa netreba. Začali sme sa drobiť na malé skupinky, a niekedy sa skupinky aj pohnevajú. Prvoročiaci spievajú. Keby som mal lepší hlas, pridal by som sa k nim.“


V Kabinete pomalosti v bratislavskej Novej Cvernovke budú v stredu 28. marca od 19.00 do 21.00 h autori nášho seriá­lu Peter Krištúfek a Viktor Suchý diskutovať o zabudnutých a neznámych knihách z nemeckej jazykovej oblasti. Vstup je voľný, občerstvenie pripravené.

Zabudnuté knihy

Teraz najčítanejšie